Antiochos III.
Antiochos III. Veľký (* 242 pred Kr. – † 187 pred Kr.) bol kráľom seleukovskej ríše v rokoch 223 – 187 pred Kr. a významným vládcom z dynastie Seleukovcov. Jeho otcom bol kráľ Seleukos II., starším bratom a predchodcom na tróne Seleukos III.
Začiatok vlády
[upraviť | upraviť zdroj]Keď Antiochos vo veku osemnástich rokov nastúpil na trón, prechádzala seleukovská ríša obdobím nestability. Východné provincie Partia a Baktria sa stali takmer nezávislými a provincie Média a Persis sa vzbúrili proti seleukovskej nadvláde.
V roku 221 pred Kr. viedol Antiochos svoju armádu proti vzbúreným provinciám, ktoré sa poddali jeho moci. Hoci sa medzitým kráľov bratranec, Achaios, sám vyhlásil za kráľa, obrátil sa Antiochos na spiatočnej ceste proti Palestíne, ktorá bola predmetom sporu medzi Seleukovcami a Ptolemaiovcami. Počas nasledujúcich rokov postúpil Antiochos takmer až na hranice Egypta, v bitke pri Rafii však v roku 217 pred Kr. utrpel porážku, ktorá ho pripravila o všetky predtým získané územia a donútila ho k ústupu do Libanonu.
Antiochos sa teraz rozhodol udrieť proti Achaiovi, ktorý sa opevnil v Sardách. Po obliehaní, ktoré trvalo jeden rok, sa tu Achaios nakoniec v roku 213 pred Kr. vzdal.
Vojna s Partmi a Egypťanmi
[upraviť | upraviť zdroj]V ďalších rokoch pokračoval Antiochos vo vojnových výpravách proti okrajovým častiam svojej ríše. V roku 212 pred Kr. si podrobil Arméniu. V roku 209 pred Kr. podnikol inváziu do partskej ríše a dobyl jej hlavné mesto Hekatompylos. Partskému kráľovi sa potom podarilo uzavrieť mier. V rovnakom roku viedol Antiochos svoje vojsko proti Baktrii a obliehal aj jej hlavné mesto Baktru (dnešný Balch). Po uzatvorení mieru s baktrijským kráľom Eutydemom vytiahol ako Seleukos I. do Indie a uzatvoril tam zmluvu s kráľom maurjovskej ríše Saubhagasenom.
Po tejto jeho najslávnejšej výprave mu bol vraj pri návrate udelený titul „Veľký“ („Megás“). Podľa iného rozširenejšieho názoru však toto priezvisku získal na základe chybného prekladu jeho titulu megás basileus („veľkokráľ“), ktoré ako tradičné označenie starých perzských kráľov rovnako prijal.
Táto výprava zanechala trvalý dojem v gréckom svete. Antiochova anabáza bola propagandisticky veľmi úspešne využitá, čo však malo len nepatrný reálny politický význam.
Keď v roku 204 pred Kr. nastúpil na trón v Egypte Ptolemaios V. (ktorý bol vtedy ešte dieťa), osnoval Antiochos nové plány na dobytie Palestíny. Podnikol nový útok a dosiahol v roku 198 pred Kr. v bitke pri Paneione pri prameni rieky Jordán rozhodujúce víťazstvo, ktoré ukončilo vládu Ptolemaiovcov nad Palestínou.
Porážka od Rimanov
[upraviť | upraviť zdroj]Následne si podrobil Antiochos nezávislé grécke obce na pobreží Malej Ázie, ktorým predtým poskytovala ochranu práve ptolemaiovská ríša a navyše prekročil Helespont, aby obsadil Tráciu. Pretože však mesto Smyrna predtým požiadalo rímsku republiku o pomoc, priviedlo toto opatrenie seleukovského kráľa do konfliktu s rozpínajúcimi sa Rimanmi. Keď Antiochos poskytol azyl utečencovi, kartáginskému vojvodcovi Hannibalovi, ten mu poradil, aby vpadol do Grécka.
Táto invázia prebiehala v roku 192 pred Kr. a skončila sa dokonalým nezdarom. V nasledujúcom roku utrpeli Seleukovci porážku z rúk Rimanov vedených Markom Porciom Catonom Starším v bitke pri Thermopylách a po porážke v námornej bitke pri ostrove Chios sa Seleukovci stiahli späť do Malej Ázie. Rimania ich ale prenasledovali a v bitke pri Magnesii (189 pred Kr.) dosiahol Scipio Asiaticus rozhodné víťazstvo, po ktorom získali Rimania celú Malú Ázii do svojich rúk. V mierovej zmluve z Apameie sa vzdal Antiochos všetkých nárokov na krajiny západne od pohoria Taurus. Antiochom skôr podrobené východné provincie využili terajšie oslabenie seleukovskej ríše na to, aby od nej postupne odpadli. Počas pokusu zabrániť rozpadu svojej ríše, zomrel Antiochos v roku 187 pred Kr. na východe v Lúristane. Vraj ho zabili, keď sa pokúšal vylúpiť jeden chrám, aby tak získal zlato na zaplatenie vojnových reparácií.
Svojmu nástupcovi Seleukovi IV. zanechal Antiochos rozvrátenú ríšu, ktoré zostali na západe už len Cilícia, Sýria, Palestína a na východe Babylonia a časti dnešného Iránu.