Vonkajší systém ochrany pred bleskom

Bleskozvod

Vonkajší systém ochrany pred bleskom alebo vonkajší LPS (-názvy podľa STN EN 62305-3; iné názvy: vonkajšia ochrana pred bleskom, bleskozvod, hromozvod) je zariadenie na ochranu stavebných objektov a toho, čo je v nich, pred nebezpečnými účinkami atmosférických výbojov (bleskov) ich zvodom do zeme.

Základnými predpismi, podľa ktorých sa projektuje a konštruuje bleskozvod, sú STN EN 62305-1 až 4. Pôvodné STN 34 1390 a STN 13401391 platili do októbra 2006 (s prechodným obdobím do 2009).

Všeobecne sa tvrdí, že blesk zasahuje vždy najvyššie položené miesta v teréne, teda stromy, stožiare, komíny, strechy domov a pod. V prevažnej väčšine je to pravda, ale sú známe aj prípady, kde blesk udrel do objektu oveľa nižšieho ako okolité budovy.

Bleskozvod má tri hlavné časti:

• zachytávače – ukončujú žeravú časť bleskového výboja nad chráneným objektom a tým likvidujú nebezpečenstvo požiaru od blesku, zachytávajú blesk. Sú tvorené tyčami, kovovými sieťami, hrebeňami a pod.
• spojenia a zvody – tvoria vodivé spojenie medzi zachytávačmi a uzemnením. Tvorí ich kovový drôt alebo kábel, prípadne pásový vodič.
• uzemňovače – zabezpečujú prechod blesku (výboja) do zeme. Sú tvorené kovovou doskou predpísaných rozmerov zakopaných do zeme v definovanej hĺbke, alebo pripojenie na kovové vedenia trvale umiestnené pod zemou.

Objav

Úvahám a experimentom, smerujúcim k pochopeniu povahy bleskov a možnej ochrany pred nimi sa približne v polovici 18. storočia venovalo nezávisle viacero osôb.

V Spojených štátoch to bol diplomat, spisovateľ a prírodovedec Benjamin Franklin, ktorému je objav bleskozvodu zvyčajne pripisovaný. V roku 1749 spísal formou interných poznámok podobnosti medzi vlastnosťami a prejavmi bleskov a laboratórnych elektrických výbojov, ktoré následne v roku 1750 spracoval do odborného textu „Opinions and Conjectures concerning the Properties and Effects of the Electrical Matter, arising from Experiments and Observations made in Philadelphia, 1749“, kde už explicitne pomenúva možnosť ochrany budov a lodí uzemnenými zahrotenými tyčami.

V Európe český premonštrátsky kňaz a vynálezca Prokop Diviš, ktorý sa rovnako venoval experimentom s elektrinou a elektrickými výbojmi, postavil v roku 1754 v Příměticiach neďaleko Znojma „meteorologický stroj“. Šlo o sústavu 400 kovových hrotov na 15-metrovom stožiari, uzemnenú železnými reťazami, ktorá mala trvalo vyrovnávať rozdiel potenciálov medzi nebom a zemou a predchádzať tak samotnému vzniku výbojov. Konštrukcia tak svojím prevedením fungovala fakticky ako bleskozvod.

V Ruskom Nevjansku bola na popud priemyselníka Akinfija Nikitiča Demidova pravdepodobne v rokoch 1721 – 1745 postavená veža, dnes známa ako Šikmá veža v Nevjansku. Na vrchole veže bol umiestnený železný hrot, uzemnený zložitým systémom armovania, prechádzajúcim celou stavbou. Účel konštrukcie nie je doložený, prevedením však môže ísť o bleskozvod, ktorý by tak predchádzal ostatné praktické realizácie aj teoretické pojednania.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vonkajší systém ochrany pred bleskom

Externé odkazy

• Lightning Safety Alliance