Piemontsko-ligurský oceán
| Geológia Álp |
|---|
 |
| Tektonické superjednotky |
| Helvétska zóna |
| Penninická zóna |
| Austroalpínska zóna |
| Južné Alpy |
| Petrografia |
| Bündnerské bridlice • flyš • molasa |
| Geologické jednotky |
| Periadriatická línia • Masív Aar-Gotthard • troska Dent Blanche • Engadinské okno • Flyšová zóna • Giudicárska línia • Grauwackenzone • okno Vysokých Taur • Molasová panva • Penninický násun • Ivreská zóna • Lepontinské anitiklinóruim • Rechnitzké okno • Rhônsko-simplonská línia |
| Paleogeografické termíny |
| Valaiský oceán |
| Briançonnaiský mikrokontinent |
| Piemontsko-ligurský oceán |
| Apulská platňa |
| Pozri aj Geovedný portál |
Piemontsko-ligurský oceán tiež Južný Peninický oceán alebo Váhický oceán bol oceanický segment zemskej kôry, západná časť tethýdy, existujúca spolu s ďalšími podobnými sedimentačnými panvami v druhohorách dnešnej Európy a Severnej Afriky.
Bol definovaný spočiatku v Alpách. Označenie Váhický oceán (resp. váhikum[1]) je podľa dnes prijímanej koncepcie M. Maheľa jeho označenie v Západných Karpatoch, kde by mal tvoriť subdukované podložie Pieninského bradlového pásma.
Vznik a vývoj
[upraviť | upraviť zdroj]Začal vznikať počas jury, kedy sa pričinil spolu s ďalšími tethýdnymi oceanickými oblasťami vznikajúcimi v poludníkovom smere o rozpad Pangey na severnú Lauráziu s južnú Gondwanu. Počas kriedy oceán oddeľoval územia dnešnej Európy a menšej Iberskej mikroplatne na severe od Apulskej mikroplatne na juhu.
Po tom, čo koncom kriedy začal piemontsko-ligurský oceán v štádiu svojej najväčšej šírky kolabovať, došlo k subdukcii pod Apulskú platňu. V paleocéne piemontsko-ligurský oceán celkom zmizol. Nasledovala kontinentálna kolízia medzi okrajom európskej platformy a Apulskou platňou, ktorá mala za následok alpínsku orogenézu. Vznik Álp, Apenín, Západných Karpát a ďalších pohorí v terciéri.
Pozostatky
[upraviť | upraviť zdroj]Fragmenty piemontsko-ligurského oceánu sa zachovali v exhumovaných kusoch ako pozostatky ofiolitových komplexov v piemontskej jednotke penninických príkrovov Západných Álp a toskánskych príkrovoch Apenín. Sú to pôvodne subdukované bloky, ktoré dosiahli plášťových hĺbok, predtým než boli exhumované a opäť sa dostali na zemský povrch. V dôsledku vysokých tlakov a teplôt v plášťových oblastiach prekonali významnú minerálnu premenu a dosiahli fácie modrých bridlíc alebo eklogitov. Vo Východných Alpách pozostatky Piemontsko-ligurského oceánu prekryli spodné austroalpínske príkrovy – tzv. unterostalpin[2]. Ich pozostatky spod austroalpínskych jednotiek vystupujú v troch tektonických oknách pri Engadine, Vysokých Taurách a v rechnitzskom okne[3].
Pozostatkami Váhického oceánu v Západných Karpatoch sú pravdepodobne belická jednotka v Považskom Inovci alebo iňačovsko-kričevská jednotka v podloží neogénnych hornín Východoslovenskej panvy.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Maheľ, M., 1986, Geologická stavba československých Karpát / Paleoalpínske jednotky 1. Veda, Bratislava, 503 s.
- ↑ Schuster, R., Kurz, W., 2005; Eclogites in the Eastern Alps: High-Pressure Metamorphism in the contect of the Alpine orogeny Mitt.Österr.Miner.Ges. 150
- ↑ Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984. Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.
