Preskočiť na obsah

Ťiang Ce-min

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
 Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality.
Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.
Ťiang Ce-min
Ťiang Ce-min v roku 2002
Ťiang Ce-min v roku 2002
Ťiang Ce-min, podpis (z wikidata)
Bývalý Generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Číny
V úrade
1989 – 2002
Predchodca Čao C'-jang Chu Ťin-tchao Nástupca
Bývalý prezident Čínskej ľudovej republiky
V úrade
1993 – 2003
Predchodca Jang Šang-kchun Chu Ťin-tchao Nástupca
Biografické údaje
Narodenie17. august 1926
Jang-čou
Úmrtie30. november 2022 (96 rokov)
Šanghaj
Politická stranaKomunistická strana Číny
Odkazy
Spolupracuj na CommonsŤiang Ce-min
(multimediálne súbory)

Ťiang Ce-min (čín. 江泽民 – Ťiang Ce-min, pchin-jin: Jiāng Zémín; * 17. august 1926 – † 30. november 2022, Šanghaj[1][2][3]) bol generálny tajomník Komunistickej strany Číny a prezident Čínskej ľudovej republiky.

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Ťiang Ce-min vstúpil do komunistickej strany v roku 1946. Roku 1947 vyštudoval elektrické inžinierstvo v Šanghaji a začal pracovať v automobilovom priemysle. V polovici päťdesiatych rokov absolvoval prax v Stalinových automobilových závodoch v Moskve a po návrate sa stal zástupcom riaditeľa továrne. Obdobie Kultúrnej revolúcie (1966-76) sa mu podarilo prežiť bez ujmy, pretože bol v úzadí a nevyslovoval svoj názor.

Po nástupe Teng Siao-pchinga k moci a po započatí reforiem začínal ako ich podporovateľ stúpal po straníckom rebríčku. Roku 1983 sa stal ministrom elektrotechnického priemyslu a roku 1985 bol vymenovaný za starostu Šanghaja. V roku 1987 sa stal členom politbyra Ústredného výboru komunistickej strany. Po udalostiach na Námestí nebeského pokoja v Pekingu roku 1989 nahradil Čao C'-janga na pozícii generálneho tajomníka Komunistickej strany Číny.

Vysoká politika

[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 1990 sa Teng Siao-pching vzdal v jeho prospech postu predsedu Ústrednej vojenskej komisie a Ťiang sa tým stal de facto druhým najmocnejším človekom v krajine. Roku 1993 vystriedal Jang Šang-kchuna na pozícii prezidenta ČĽR a v nej zotrval až do roku 2003.[4] Bol považovaný za pragmatického politika, ktorý sa sústredil najmä na ekonomickú reformu a hospodársky rozvoj. Jeho najväčším úspechom bolo prijatie Číny do Svetovej obchodnej organizácie (WTO) roku 2001.[5]

Spoločne s premiérom Ču Žung-ťim bol hlavným predstaviteľom tretej generácie vedenia komunistickej strany, ktorí sa vyznačovali tým, že mali technické vzdelanie a pochádzali zo Šanghaja.[6] V domácej politike preferoval tvrdý prístup voči kritike a opozícii a nariadil prenasledovanie členov duchovnej praxe Fa-lun-kung. V zahraničnej politike sa snažil o udržiavanie dobrých vzťahov s USA a roku 1997 vykonal pamätnú návštevu Spojených štátov, počas ktorej sa stretol s prezidentom Billom Clintonom. Avšak udalosti, ako napätie v taiwanskej úžine z roku 1996 a bombardovanie čínskeho veľvyslanectva v Belehrade lietadlami NATO roku 1999, spôsobili nárast nacionalizmu a volanie po väčšej asertivite.

Politické myslenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Základným bodom Ťiangovej politiky je doktrína trojitého zastúpenia. Komunistická strana musí zastupovať záujmy rozvinutých výrobných síl, rozvinutej kultúry a najširších ľudových vrstiev. Strana týmto posilnila svoju legitimitu tým, že prijala triedu kapitalistov (rozvinuté výrobné sily), intelektuálov a inžinierov (rozvinutá kultúra) a vyhlásila sociálne zmierenie spoločenských tried (najširšie ľudové vrstvy).[7]

Tieto zmeny boli začlenené do ústavy na 16. národnom zjazde Komunistickej strany číny roku 2002.[8] Orientáciou na elity však strana stratila svoj tradičný egalitárny charakter, čím prišla o body najmä u roľníkov, ktorí tvoria väčšinu čínskej populácie. Prílišná podpora rastu vo veľkých mestách na pobreží zároveň prehĺbila sociálne rozdiely v krajine.

Ťiang Ce-minova frakcia

[upraviť | upraviť zdroj]

Ťiang Ce-min vytvoril v Komunistickej strane Číny vlastnú mocenskú štruktúru, vládnu frakciu, ktorej moc oprel o kontrolu nad Výborom pre politické a legislatívne záležitosti a do čela výboru dosadil člena svojej frakcie, bývalého olejára Čou Jung-kchanga.[9]

Ďalším členom jeho skupiny bol člen Komunistickej strany Číny Po Si-laj, ktorý v rokoch 2003 – 2004 zastával post guvernéra provincie Liao-ning. Od roku 2004 do novembra 2007 bol ministrom obchodu Čínskej ľudovej republiky. Následne sa stal tajomníkom výboru v Čchung-čchingu a členom politbyra Komunistickej strany Číny. Za svojho pobočníka si zvolil Po Si-laj straníka Wang Li-tüna.

Ďalšími známymi členmi Ťiangovej frakcie sú členovia stáleho výboru politbyra Ťia Čching-lin a Li Čchang-čchun.

Kampaň proti Fa-lun Kungu

[upraviť | upraviť zdroj]

1999 – začiatok prenasledovania Fa-lun Kungu

[upraviť | upraviť zdroj]

Komunistická strana publikovala v apríli roku 1999 článok v časopise Veda a technológie pre mládež, v ktorom označila Fa-lun Kung za poveru a hrozbu pre zdravie, pretože praktizujúci môžu pri vážnych chorobách odmietať bežné lékarske ošetrenia.[10] Veľké množstvo stúpencov Fa-lun Kungu následne proti obsahu článku demonštrovalo pred redakciou časopisu v Tianjine. Výsledkom bolo zatýkanie a bitie účastníkov demonštrácie zo strany čínskej polície.[10] O incidente neskôr hovoril novinár a spisovateľ Ethan Gutmann na tlačovej konferencii v Európskom parlamente ako o pripravenej provokácii čínskej vlády, ktorá mala zámerne vyvolať protesty na strane Fa-lun Kungu.[11] Kvôli týmto zatknutiam prišlo 25. apríla 1999 k vládnemu Úradu pre odvolania 10 až 15 tisíc praktizujúcich Fa-lun Kung. Títo ľudia sa popoludní zhromaždili pri sídle Čínskej komunistickej strany v Čung-nan-chaji[12] vedľa Zakázaného mesta v Pekingu a zostali tam do neskorého večera. Zhromaždenie bolo pokojné, účastníci nedržali žiadne transparenty ani plagáty.[13][10] Prezident Ťiang Ce-min bol prítomnosťou týchto apelujúcich znepokojený. Ideologická nadvláda komunistickej strany bola podľa jeho názoru ohrozená.[13][10]

Generálny tajomník komunistickej strany Číny Ťiang Ce-min zakladá takzvaný Úrad 610,[14] ktorý má za úlohu prenasledovať a zdiskreditovať Fa-lun Kung a jeho priaznivcov.[15][16] Podľa Amnesty International prijala čínska vláda tri stratégie na rozdrtenie Fa-lun Kungu: násilie proti praktizujúcim, ktorí sa odmietnu vzdať svojej viery, „vymývanie mozgov”, kde sú ľudia nútení, aby sa Fa-lun Kungu vzdali a odmietli ho, a efektivnejšia mediálna kampaň na obrátenie verejnej mienky proti Fa-lun Kungu.[17][18]

Súdne procesy proti Ťiang Ce-minovi

[upraviť | upraviť zdroj]

11. novembra 2009 prijal po dvoch rokoch vyšetrovania španielsky sudca Ismael Moreno žalobu za genocídu a mučenie. Medzi obvinenými figuruje päť vysokých predstaviteľov Komunistickej strany Číny, ktorí sa majú zodpovedať zo svojej roly pri prenasledovaní duchovnej praxe Fa-lun Kung. Po prvýkrát súd uznal kampaň proti Fa-lun Kungu za zodpovedajúcu definícii genocídy z hľadiska právneho. Medzi obvinenými je aj bývalý vodca Číny Ťiang Ce-min, Luo Kan – bývalý riaditeľ Úradu 610, Po Si-laj – bývalý minister obchodu, Ťia Čching-lin – štvrtý najvyššie postavený člen Strany a Wu Kuan-čeng – predseda interného disciplinárneho výboru Strany.[19][20][21][22]

21. decembra 2009 vyniesol argentínsky sudca Octavio Araoz de Lamadrid z Federálneho súdu č. 9 rozsudok v historickom procese s dvoma bývalými čelnými čínskymi funkcionármi. Bývalý predseda komunistickej strany Číny Ťiang Ce-min a šéf Úradu 610 Luo Kan boli súdení za zodpovednosť v stále prebiehajúcom prenasledovaní miliónov praktizujúcich duchovnej disciplíny Fa-lun Kung zo strany čínskeho komunistického režimu. Súčasťou rozsudku je aj nariadenie k zadržaniu oboch funkcionárov, ktorí sa v súčasnosti nachádzajú v Číne. Ak obvinení vycestujú do krajiny, ktorá má s Argentínou zmluvu o vydávaní zločincov, musia byť zadržaní a prevezení do Argentíny, aby boli postavení pred súd a poskytli vyhlásenia na svoju obhajobu. Rozhodnutie súdu predstavuje historický precedens. [23][24]

Wang Li-ťünov incident

[upraviť | upraviť zdroj]

Pred 18. zjazdom Komunistickej strany Číny na jeseň roku 2012 vypukli vo vnútri strany veľké boje o kontrolu nad vedením krajiny.[25]

Správy svetových médií naznačovali, že boj prebiehal medzi dvoma frakciami komunistickej strany.[26] Prvá frakcia bola údajne vedená prezidentom a generálnym tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Číny v jednej osobe Chu Ťin-tchaom a premiérom Wen Ťia-paom. Druhú riadil člen deväťčlenného Stáleho výboru politbyra komunistickej strany a šéf polície a bezpečnostných zložiek Čou Jung-kchang spolu so stranickým tajomníkom komunistickej strany v meste Čchung-čching Po Si-lajom, podľa čínskeho novinára Wu Pao-čanga, ktorý pracoval pre Radio France International v Paríži patrili obaja do mocenskej skupiny bývalého prezidenta Ťiang Ce-mina.[27]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Former Chinese leader Jiang Zemin dies aged 96. BBC News, 30 November 2022. Dostupné online [cit. 2022-11-30].
  2. ↑ Former Chinese president Jiang Zemin dies at 96. The Guardian, 30 November 2022. Dostupné online [cit. 2022-11-30]. (po anglicky)
  3. ↑ BUCKLEY, Chris; WINES, Michael. Jiang Zemin, Leader Who Guided China Into Global Market, Dies at 96. The New York Times, 2022-11-30. Dostupné online [cit. 2022-11-30]. ISSN 0362-4331. (po anglicky)
  4. ↑ http://www.novinky.cz/zahranicni/4178-cina-ma-noveho-prezidenta-a-predsedu-parlamentu.html
  5. ↑ http://ekonomika.etrend.sk/svet/cina-aj-taiwan-vstupili-do-wto.html
  6. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2011-01-19]. Dostupné online. Archivované 2011-11-07 z originálu.
  7. ↑ KLIMEŠ, O., Krize legitimity Komunistické strany Číny a Chu Ťin-tchaova malá demokracie. Mezinárodní politika 3/2010, str. 26.
  8. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2011-01-19]. Dostupné online. Archivované 2020-07-23 z originálu.
  9. ↑ Kdo je Čou Jung-kchang – vrchní velitel čínské veřejné bezpečnosti [online]. . Dostupné online.
  10. ↑ a b c d Bloody Harvest [online]. . Kapitola oddíl C Aspekty vztahující se k Falun Gongu, kapitola 19. Předpokládaná hrozba, strana 16.. (Vyšetřovací zpráva, shrnutí událostí 90. let v Číně týkajících se pronásledování Falun Gongu čínským komunistickým režimem). Dostupné online. (anglicky)
  11. ↑ Velká Epocha. Past Komunistické strany Číny na Falun Gong [online]. [Cit. 2016-12-14]. Události okolo protestu před vládním úřadem pro odvolání. Dostupné online. Archivované 2009-05-04 z originálu.
  12. ↑ Nová náboženská hnutí a kolektivní násilí. . ISBN 978-80-87127-21-6.
  13. ↑ a b Beyond the Red Wall - The Persecution of Falun Gong („Za rudou zdí – pronásledování Falun Gongu“) [online]. . (Hovoří David Ownby, ředitel Centra asijských studií na Montrealské univerzitě a odborník na moderní čínské dějiny, psal o Falun Gongu v dokumentu, který připravil pro Kanadský institut mezinárodních záležitostí.). Dostupné online. (anglicky)
  14. ↑ "Čínske gestapo": Prisudzujú mu vraždy, mučenie, vymývanie mozgov aj odoberanie orgánov [online]. . Dostupné online.
  15. ↑ Bloody Harvest [online]. . Kapitola F. Prvky potvrzující a vyvracející obvinění c) Aspekty vztahující se k Falun Gongu. Dostupné online. (anglicky)
  16. ↑ Annual Report 2007 [online]. . S. 87. Dostupné online. (anglicky)
  17. ↑ Annual Report 2007 [online]. . S. 91. Dostupné online. (anglicky)
  18. ↑ China: Human rights in China in 2001- a new step backwards [online]. . Dostupné online. (anglicky)
  19. ↑ Doe v Jiang Zemin, Bo Xilai, Lou Gan et al. [online]. . Dostupné online. (anglicky)
  20. ↑ Spanish Judge Calls Top Chinese Officials to Account for Genocide [online]. . Dostupné online. (anglicky)
  21. ↑ Spanish court indicts Chinese officials for genocide [online]. . Dostupné online. (anglicky)[nefunkčný odkaz]
  22. ↑ Španělsko bude soudit vysoké čínské představitele za genocidu [online]. [Cit. 2016-12-14]. Dostupné online. Archivované 2009-11-26 z originálu.
  23. ↑ Argentine judge asks China arrests over Falun Gong [online]. . Dostupné online. (anglicky)
  24. ↑ Argentinský soudce vydal příkaz k zadržení bývalých čínských pohlavárů za genocidu Falun Gongu [online]. [Cit. 2016-12-14]. Dostupné online. Archivované 2011-02-02 z originálu.
  25. ↑ Hrozí v Číně převrat? [online]. . Dostupné online.
  26. ↑ Čína: Souboj komunistických frakcí [online]. [Cit. 2016-12-14]. Dostupné online. Archivované 2012-03-29 z originálu.
  27. ↑ Mocenské struktury v Číně - Rozhovor s čínským novinářem Wu Baozhangem [online]. . Dostupné online. [nefunkčný odkaz]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ťiang_Ce-min&oldid=7773208“