Dassault Mirage III

Mirage III
Francúzsky Mirage IIIC
Typ	stíhacie lietadlo
Výrobca	Dassault Aviation
Prvý let	17. november 1956
Zavedený	19. december 1961
Vyradený	1983 (Izraelské vzdušné sily) 1988 (Francúzske vzdušné sily) 1988 (RAAF)
Charakter	v službe (iba Pakistanské vzdušné sily)
Hlavný používateľ	Pakistanské vzdušné sily
Vyrobených	1422
Letecký portál

Dassault Mirage III je francúzske jednomotorové stíhacie lietadlo, vyvinuté spoločnosťou Dassault Aviation. Celkovo bolo vyrobených 1422 lietadiel Mirage III a okrem francúzskeho letectva boli tieto stroje súčasťou vzdušných síl mnohých iných krajín.

Vznik a vývoj

Prototyp Mirage I počas skúšobného letu v roku 1956

Rozdiely v návrhoch Mirage I, Mirage III a Mirage IIIC

Mirage III A 01 v múzeu letectva a kozmonautiky v Paríži

Čoskoro po 2. svetovej vojne začali francúzsku vládu znepokojovať rastúce náklady na obstaranie a prevádzku moderných stíhačiek. Začiatkom roka 1952 získala preto francúzska letecká spoločnosť Dassault kontrakt na štúdiu možného vývoja ľahkej stíhačky s delta krídlom. Na základe týchto požiadaviek spustila spoločnosť prípravné práce na koncepte, ktorý získal označenie MD.550 Mystère Delta. Firma Dassault prišla s návrhom lietadla, ktorého pohon mal zabezpečovať jeden motor – a to buď Rolls-Royce Avon RA.7R alebo SNECMA Atar. Tento koncept vychádzal z trupu stíhačky Mystère IV s prívodom vzduchu cez nos lietadla, ale nepočítal s využitím stabilizátora. Delta krídlo malo mať rozpätie 8,20 m so šípom nábežnej hrany 62°.

Hoci išlo o realizovateľný návrh, v januári 1954 prišla francúzska vláda s novými požiadavkami, ktoré sformulovala na základe skúseností z kórejskej vojny (1950 – 53). Nové špecifikácie boli nasledovné:

• malo ísť o stíhacie lietadlo do každého počasia,
• nemalo vážiť viac ako 4 000 kg,
• súčasťou výzbroje mala byť jedna raketa vzduch-vzduch Matra s hmotnosťou asi 200 kg,
• maximálna rýchlosť letu mala dosiahnuť hodnotu Mach 1,3 a udržateľná rýchlosť mala byť na úrovni presahujúcej Mach 1,0
• a do výšky 18 000 m malo byť lietadlo schopné vystúpiť za 6 minút.

Súťaže sa zúčastnilo šesť spoločností so svojimi návrhmi lietadiel. Breguet Br.1002, Morane-Saulnier MS.1000 a Nord HARPON boli čoskoro vyradené. Do užšieho výberu sa dostali návrhy Mystere Delta, Sud-Est SE. 212 Durandal a Sud-Ouest SO.9000 Trident. Na základe každého z nich mala byť vyrobená dvojica prototypov. Spoločnosť Dassault sa pustila do výroby prvých dvoch prototypov MD.550 Mystère Delta, ktoré však boli trochu odlišné od predchádzajúceho konceptu s rovnakým názvom. Prvý z týchto strojov sa vzniesol k oblohe 25. júna 1955. Lietadlo bolo dolnoplošník s delta krídlom s rozpätím 7,30 m. Bolo vyrobené z konvenčnej ľahkej zliatiny, pohonný systém pozostával z dvoch motorov MD.30 (každý s ťahom 7,35 kN) a maximálna vzletová hmotnosť stíhačky bola 5 070 kg.

Mystère Delta mohla zrýchliť na Mach 1.15, ale hneď od začiatku programu bolo jasné, že výkonnejšími motormi by mohol stroj dosahovať vyššiu rýchlosť. Preto po počiatočných testoch vzniká vylepšená verzia, nazvaná Mirage I. Rozdielov v porovnaní s Mystere Delta bolo viacero: upravené čelné sklo, závesník v strede trupu pre jednu raketu vzduch-vzduch, rozpätie krídel sa znížilo o 0,267 m, trup bol mierne skrátený, zvislá chvostová plocha zmenšená. Pohon zabezpečovala dvojica modernizovaných prúdových motorov MD.30R (každý s ťahom 9,61 kN) a doplnkový raketový motor SEPR 66 s ťahom 15 kN. Mirage I prvýkrát vzlietol v decembri 1956 a pri maximálnej vzletovej hmotnosti 5 000 kg dosiahol maximálnu rýchlosť mach 1,6.

Ďalší prototyp dostal označenie Mirage II a mal už byť vybavený rádiolokátorom Dassault Aladin, poháňaný dvomi prúdovými motormi Turbomeca Gabizo s prídavným spaľovaním a dvomi raketovými motormi (každý s ťahom 7,35 kN). Na začiatku roku 1956 bol však tento projekt z dôvodu nedostatočnej veľkosti zrušený.

Dassault si rýchlo uvedomil obmedzenia, vyplývajúce z konštrukcie ľahkého stíhacieho lietadla, preto už na začiatku marca 1956 navrhol dva ťažšie varianty – Mirage III a Mirage IV. Mirage III bola jednomotorová verzia stíhacieho lietadla a Mirage IV väčšia dvojmotorová verzia, ktorá mala slúžiť francúzskemu letectvu ako jadrový bombardér.

Dňa 3. septembra 1956 vydalo francúzske letectvo nové požiadavky na skonštruovanie záchytnej stíhačky, schopnej operovať za každého počasia. Lietadlo malo byť navrhnuté tak, aby dokázalo čeliť vtedajšej najväčšej hrozbe, t. j. nadzvukovým bombardérom lietajúcim vo výškach 12 000 – 20 000 m. Definitívne sa tak upustilo od konceptu ľahkého stíhacieho lietadla, na ktorého počiatku bol MD.550.

Prototyp Mirage III 001, vážiaci sedem ton, prvýkrát vzlietol dňa 17. novembra 1956. V apríli 1957 objednali Francúzske vzdušné sily 10 predprodukčných lietadiel Mirage IIIA, ktoré mali byť o čosi väčšie ako „001“, aby mohli pojať všetko požadované vybavenie. Takto upravený prototyp s označením Mirage III A 01 sa vzniesol prvýkrát k oblohe dňa 12. mája 1958. O rok neskôr bola podpísaná zmluva na výrobu 95 sériových strojov, ktoré dostali pomenovanie Mirage IIIC. Dňa 7. júla 1961 sa sformovala prvá stíhacia letka na základni Dijon-Longvic a 19. decembra toho istého roka boli Mirage IIIC oficiálne zaradené do služby. Táto verzia bola súčasťou Francúzskych vzdušných síl až do roku 1988.

V čase zavedenia Mirage IIIC do výzbroje Armée de l'a i., pracoval už Dassault na vývoji viacúčelového variant, prispôsobeného aj pre útoky na pozemné ciele. Prototyp tohto nového lietadla, nazvaného neskôr Mirage IIIE, prvýkrát vzlietol v apríli 1961. Spolu s tým prebiehal aj vývoj verzie Mirage IIIR, určenej pre taktický prieskum z nízkych až stredných letových hladín, počas dňa i noci. V čase zavedenia Mirage IIIC do výzbroje Armée de l'air, pracoval už Dassault na vývoji viacúčelového variantu, prispôsobeného aj pre útoky na pozemné ciele. Prototyp tohto nového lietadla, nazvaného neskôr Mirage IIIE, prvýkrát vzlietol v apríli 1961. Spolu s tým prebiehal aj vývoj verzie Mirage IIIR, určenej pre taktický prieskum z nízkych až stredných letových hladín, počas dňa i noci. Vzhľadom na to, že na Strednom východe prevláda bezoblačné a slnečné počasie, požadoval Izrael lacnejšiu verziu stíhačky, ktorá by nebola vybavená avionikou do každého počasia. V septembri 1966 zaslali Izraelčania objednávku na 50 nových lietadiel v tomto prevedení, ktoré dostali označenie Mirage 5. Dassault sa pustil do realizácie požadovaných úprav a prvý prototyp Mirage 5 vzlietol 19. mája 1967. Vzrastajúce napätie na Strednom východe viedlo k tomu, že dňa 3. júna 1967 uvalil francúzsky prezident Charles de Gaulle embargo na vývoz Mirage 5 do Izraela. Toto opatrenie sa však minulo účinku a o dva dni neskôr Izrael vstúpil do vojny s arabskými krajinami. Aj napriek uvedenému embargu sa produkcia Mirage 5 nezastavila a o rok neskôr zišla z výrobnej linky aj posledná stíhačka z várky, určenej pre Izrael. Hoci v tom čase už prebiehal vo Francúzsku výcvik izraelských pilotov a krajina uhradila za stroje celú sumu, nové Mirage 5 Izrael nakoniec nezískal. Musel akceptovať vrátenie platby a všetkých 50 lietadiel bolo zaradených do francúzskeho letectva pod označením Mirage 5F.

Konštrukcia

Izraelský Mirage IIICJ

Cvičná verzia Mirage IIIBZ

Argentínsky Mirage IIIEA

Švajčiarsky prieskumný stroj Mirage IIIRS

Mirage 5 čilského letectva

Mirage IIIC

Lietadlo Mirage IIIC bolo veľmi podobné verzii Mirage IIIA, od svojho predchodcu však bolo asi pol metra dlhšie – dĺžka trupu dosahovala 14,73 m. Išlo o plnohodnotnú záchytnú stíhačku, ktorú poháňal jeden prúdový motor Atar 09B a jeden prídavný raketový motor SEPR 84. V jednomiestnom kokpite sedel pilot na vystreľovacom sedadle Martin-Baker Mark 4, ktoré bolo neskôr nahradené verziou „Mark 6“ s parametrami 0/0 (pilot sa mohol katapultovať už pri nulovej výške a nulovej rýchlosti lietadla).

Mirage IIIC bol vyzbrojený dvojicou kanónov DEFA 552 kalibru 30 mm, umiestnenými pod prívodmi vzduchu. Palebný priemer každého z kanónov bol 125 nábojov a kadencia asi 1300 rán/minútu, čo predstavovalo asi šesťsekundovú dávku. Úsťová rýchlosť bola 814 m/s. Kanóny mali účinný dostrel 100 – 700 m. Piloti však málokedy spustili streľbu na vzdialenosť menšiu ako 200 m z obavy, že by si mohli poškodiť vlastný stroj troskami zostreleného lietadla. Mirage IIIC mala tri závesné body, jeden pod trupom a jeden pod každým krídlom. Čoskoro však pribudol pod krídlami ďalší pár a lietadlo tak malo celkovo päť závesníkov. Hlavnou zbraňou stíhačky mala byť protilietadlová strela s poloaktívnym navádzaním Matra R.530, ktorá bola nesená na jednom podtrupovom závesníku. Strela niesla bojovú časť s hmotnosťou 27 kg a jej účinný dosah bol 1,5 – 20 km. Výhody, ktoré poskytovala Matra R.530 nad vtedajšími protivníkmi, však boli limitované nedokonalým rádiolokátorom Cyrano. Ten bol často zahltený falošnými odrazmi od zeme, nedokázal v malých výškach ani len určiť správnu vzdialenosť cieľa a R.530 tak bola nepoužiteľná. Na vnútorných podkrídelných závesníkoch mohli byť nesené dve prídavné palivové nádrže s objemom 625, 1100, 1300 alebo 1700 litrov. Na vonkajších podkrídelných pylónoch mohla byť zavesená ďalšia výzbroj v podobe dvoch protilietadlových rakiet krátkeho dosahu AIM-9 Sidewinder s tepelným navádzaním. Mirage IIIC francúzskeho letectva boli vyzbrojené domácimi strelami s infra-červeným navádzaním Matra R.550 Magic. Izraelská verzia Mirage IIICJ mala integrované izraelské strely krátkeho dosahu Šafrir I.

Mirage IIIB

Mirage IIIB bola dvojmiestna tréningová verzia, ktorá nemala rádiolokátor Cyrano. V porovnaní s Mirage IIIC bol trup „béčka“ asi o meter dlhší a oba kanóny boli odstránené, aby v kabíne vznikol priestor pre miesto inštruktora.

Mirage IIIE

Zatiaľ čo Mirage IIIC bola záchytná stíhačka, určená primárne na zostreľovanie bombardérov, verzia „IIIE“ už bola spôsobilá efektívne ničiť aj pozemné ciele, čo z nej už robilo viacúčelové stíhacie lietadlo. Mirage IIIE má na rozdiel od svojho predchodcu o 30 cm dlhšiu prednú časť trupu. Tým sa zväčšil priestor za kokpitom pre uloženie avioniky a zároveň sa zvýšila kapacita vnútorných palivových nádrží. Toto predĺženie sa dá voľným okom len veľmi ťažko spozorovať. Jediným vodítkom je okraj prívodov vzduchu do motora, ktorý sa pri Mirage IIIE nachádza presne na úrovni zadnej časti prekrytu kabíny, zatiaľ čo pri „IIIC“ sa tento okraj nachádza zhruba na úrovni sedadla pilota. Pohon zabezpečoval výkonnejší motor Atar 09C, ktorého ťah s prídavným spaľovaním je 60,8 kN. V kýle lietadla boli namontované antény rádiolokačného výstražného prijímača. Mnoho podverzií Mirage IIIE bolo vybavených dopplerovským navigačným rádiolokátorom Marconi, ktorý bol umiestnený na spodnej časti trupu pod kabínou. Dôležitým vylepšením variantu „IIIE“ bol strelecký rádiolokátor Cyrano II od firmy Thompson-CSF, ktorý mohol pracovať nie len v režime vzduch-vzduch, ale aj vzduch-zem. Mirage IIIE mohli niesť voľne padajúce bomby EU3 s hmotnosťou 450 kg alebo riadenú strelu AS.30 proti cieľom s vysokou hodnotou (mosty, bunkre). V polovici 80. rokov sa stala súčasťou výzbroje aj protirádiolokačná strela AS.37 s maximálnym doletom 60 km. Francúzske Mirage IIIE mohli niesť aj taktickú jadrovú bombu AN-52, ktorá sa vyrábala v dvoch variantoch. Ľahší o ekvivalente 6 – 8 kiloton TNT a ťažší o ekvivalente 25 kiloton TNT.

Modernizácia v rámci programu ROSE

V roku 1998 bolo 33 pakistanských Mirage IIIE zmodernizovaných v rámci programu ROSE (Retrofit of strike element). V spolupráci s francúzskou spoločnosťou Sagem bol integrovaný nový navigačný/útočný systém a radarový výškomer. Kabína pilota bola vybavená Head-up displejom, multifunkčnými displejmi a ovládacie prvky boli prerobené podľa konceptu HOTAS (hands-on-throttle-and-stick). Lietadlá získali nové výmetnice klamných cieľov, ale hlavne moderný palubný rádiolokátor FIAR Grifo M. Tento radar, ktorý je talianskou kópiou amerického APG-68, dokáže sledovať ciele, letiace v nižšej letovej hladine a zároveň na ne navádzať rakety.

Mirage IIIR

Mirage IIIR je variant, určený na taktický prieskum v nízkych a stredných výškach počas dňa i noci. Tento stroj má drak z verzie Mirage IIIE a avioniku z Mirage IIIC. Nie je vybavený rádiolokátorom, ale boli mu ponechané oba kanóny a závesníky. V nose lietadla je umiestnených až päť filmových kamier OMERA.

Mirage 5

Na rozdiel od "trojky" má Mirage 5 dlhý štíhly nos, ktorý predlžuje trup lietadla asi o 0,5 m. Ďalšou charakteristickou črtou, ktorou sa odlišujú od seba jednotlivé verzie, je Pitotova trubica. U Mirage 5 sa toto zariadenie nachádza pod nosom lietadla, zatiaľ čo predchádzajúce verzie ho majú priamo v špičke nosa. Na žiadosť Izraela neboli nové stíhačky vybavené žiadnym rádiolokátorom. Prázdny priestor v nose lietadla vyplnila elektronika, ktorá sa pôvodne nachádzala za kabínou pilota. Tým vznikla možnosť na rozšírenie vnútorných palivových nádrží. Lietadlu pribudli ďalšie dva závesné body, čím sa zvýšil ich celkový počet na sedem. Výsledkom týchto úprav bola lacnejšia stíhačka, ktorá mala o 32% vyššiu kapacitu palivových nádrží ako Mirage IIIC a mohla niesť až 14 bômb.

Operačné nasadenie

Vojna o vodu

V 60. rokoch 20. storočia sa medzi Izraelom a jeho susedmi rozpútal konflikt, ktorý dostal označenie "Vojna o vodu". Ako už názov napovedá, príčinou boli vodné zdroje Izraela, ktoré sa snažili okolité arabské krajiny odkloniť, čo by znamenalo zredukovanie prítoku vody do Izraela asi o 35%. Dňa 19. augusta 1963 vypukol boj medzi izraelskými a sýrskymi jednotkami, pričom dvaja izraelskí vojaci prišli o život. Strety medzi izraelskou a sýrskou armádou sa neobmedzili iba na boje pozemných jednotiek, ale čoskoro sa zapojilo i letectvo. Pri prvom vzdušnom súboji na seba narazila dvojica izraelských Mirage IIICJ a osem sýrskych stíhačiek MiG-17. Izraelcom sa podarilo zasiahnuť jeden z MiGov, ten sa však dokázal bezpečne vrátiť na základňu.

Dňa 13. novembra 1964 sa dvojica Mirage IIICJ stretla s vyspelejším protivníkom, sýrskymi MiG-21. Piloti na oboch stranách odpálili niekoľko rakiet typu vzduch-vzduch, ani jedna však nazasiahla svoj cieľ.

Dňa 14. júla 1966 zabezpečovali Mirage IIICJ vzdušné krytie ostatným izraelským bojovým lietadlám, ktoré útočili na pozície sýrskych pozemných jednotiek. K bojovej zóne sa blížili štyri sýrske MiG-21, ktorým bola naproti poslaná štvorica Mirage IIICJ. Jeden z MiGov sa podarilo pomocou kanónu zneškodniť, čím si Mirage IIICJ pripísal svoj vôbec prvý zostrel. Rovnako išlo o prvý izraelský zostrel MiGu-21.

Ďalší MiG bol zostrelený nad Galilejským morom 15. augusta 1966, potom, čo sa snažil zaútočiť na izraelskú loď.

Dňa 11. novembra 1966 boli traja izraelskí vojaci zabití mínou v blízkosti jordánskej hranice. Počas následných odvetných úderov bol zostrelený jeden jordánsky Hawker Hunter.

Dva egyptské MiG-19 padli za obeť jedinému Mirage IIICJ potom, čo dňa 29. novembra 1966 narušili izraelský vzdušný priestor. Jeden z MiGov bol zostrelený raketou Matra R.530, čo predstavovalo prvé izraelské víťazstvo vo vzdušnom súboji pomocou strely vzduch-vzduch.

Šesťdňová vojna

Dňa 7. apríla 1967 začalo sýrske ostreľovanie izraelských traktorov v poľnohospodárskej oblasti, ktoré prerástlo do ostreľovania izraelských osád pozdĺž spoločnej hranice a položilo základy pre budúcu Šesťdňovú vojnu. Na poludnie toho istého dňa zaútočilo päť letiek Izraelských vzdušných síl (vrátane jednej letky Mirage IIICJ) na pozície sýrskych jednotiek na Golanských výšinách. Útok bol prerušený ešte pred dokončením po tom, čo boli v blízkosti detegované sýrske MiG-21. Útočné lietadlá uvoľnili priestor letke stíhačiek Šakah, ako boli lietadlá Mirage III v Izraeli označené. V následnom vzdušnom súboji boli dva z MiGov nad Damaskom zostrelené. Keď sýrske ostreľovanie izraelských osád pokračovalo aj v poobedňajších hodinách, izraelské Mirage IIICJ vzlietli o 14:45 opäť a zostrelili ďalší MiG-21. O 16:30 hliadkovalo šesť Mirage IIICJ nad severným Izraelom, pričom narazili na ďalšie štyri MiG-21. Izraelcom sa podarilo tri z nich zostreliť, čím sa celkový počet zostrelov v daný deň stíhačkami Mirage IIICJ zvýšil na 6 lietadiel.

Šesťdňová vojna sa začala ráno 5. júna 1967 spustením leteckej operácie „Moked“. Asi 200 izrelských lietadiel, vrátane 53 stíhačiek Mirage IIICJ, uskutočnilo rázny preventívny útok na egyptské letecké základne. Izraelským vzdušným silám sa podarilo zničiť väčšinu egyptských lietadiel ešte na zemi. Stíhačky Mirage mali za úlohu zaútočiť na najvzdialenejšie a najlepšie chránené letecké základne, ako napr. Abu-Sweir, Cairo West, Helwan. Následne operácia „Moked“ pokračovala útokom na jordánske, sýrske a iracké letecké základne. Lietadlá Mirage boli opäť v čele útoku, aby vybojovali vzdušnú nadvládu a zničili nepriateľské pozemné ciele. Do konca vojny zostrelili lietadlá Mirage 48 arabských stíhačiek, pričom niekoľko týchto strojov Izraelci sami stratili.

Opotrebovávacia vojna

Koniec Šesťdňovej vojny neznamenal zastavenie bojov medzi Izraelom a jeho arabskými susedmi. Krátko na to vypuklo medzi týmito krajinami viacero konfliktov, ktoré dostali označenie Opotrebovávacia vojna a zúrili až do roku 1970. Do tejto vojny bolo opäť zapojené aj izraelské letectvo, vrátane stíhačiek Mirage IIICJ. Niekoľko letiek Mirage IIICJ bolo premiestnených na bývalú egyptskú základňu Bir Gifgafa, ktorá bola po dobití tohto územia Izraelom premenovaná na Refidim. Prvý zostrel si Mirage III pripísali dňa 8. júla 1967 a týkal sa egyptského MiGu-21, ktorý sa snažil narušiť izraelskú operáciu proti egyptskému delostrelectvu. Dňa 15. júla 1967 bolo zničených ďalších šesť MiGov, pričom v rámci týchto vzdušných súbojov bol zaznamenaný prvý zostrel izraelskou raketou Šafrir. K ďalšiemu zostrelo raketou Šafrir došlo 29. mája 1968 a obeťou izraelského Mirage sa tentoraz stal sýrsky MiG-21. Stíhačky Mirage boli občasne použité aj pri útokoch na pozemné ciele, ale od 4. augusta 1968 boli nasadzované výhradne len na ochranu vzdušného priestoru a záchytné misie. Taktické bombardovanie prešlo plne na plecia útočných lietadiel A-4 Skyhawk, ktoré boli čerstvým prírastkom v Izraelských vzdušných silách.

Hoci sa tieto strety konali pravidelne od konca Šesťdňovej vojny, za oficiálny začiatok Opotrebovávacej vojny sa považuje 3. marec 1969, keď Egypt vyhlásil odstúpenie od dohody o prímerí z roku 1967. Lietadlá Mirage sa zúčastnili väčšiny z 97 súbojov medzi izraelskými a arabskými stíhačmi, pričom si pripísali veľké množstvo zostrelov. Prvenstvo v zostrele nepriateľského lietadla novou raketou Šafrir 2 pripadlo opäť stíhačke Mirage a uskutočnilo sa 24. júna 1969. Dňa 11. septembra bolo zostrelených 11 egyptských MiGov a do konca vojny stretol podobný osud tucty ďalších arabských lietadiel. Asi k najznámejšiemu vzdušnému súboju došlo 30. júla 1970, kedy zmiešaná letka izraelských stíhačiek Mirage a Phantom zostrelila päť MiGov-21, riadených ruskými pilotmi. Tri z týchto zostrelov si pripísali stroje Mirage. Potýčky medzi Izraelom a Sýriou mali za následok taktiež niekoľko zostrelených sýrskych stíhačiek, vrátane štyroch MiGov-21, zničených 11. decembra 1969.

Jomkipurská vojna

Predohrou k Jomkipurskej vojne bola prieskumná misia, ktorú dňa 13. septembra 1973 uskutočnili štyri izraelské F-4 Phantom nad územím severozápadnej Sýrie. Okamžite proti nim vzlietlo 16 sýrskych MiG-21 a začalo ich prenasledovať. Lietadlá F-4 nalákali MiGy nad Stredozemné more, kde už hliadkovalo viacero izraelských stíhačiek, vrátane ôsmich Mirage IIICJ. V priebehu počiatočných bojov bolo zostrelených 8 sýrskych MiGov, zatiaľ čo Izrael stratil len jeden Mirage. Letecké súboje pokračovali počas následných pokusov o záchranu pilota, pričom boli zostrelené ďalšie štyri MiGy-21.

Od vypuknutia Jomkipurskej vojny (6. októbra 1973) boli izraelské lietadlá Mirage a Nesher nasadzované výhradne na vybojovanie vzdušnej prevahy. Stíhačky Mirage zaznamenali počas tohto konfliktu množstvo zostrelov a zožali tak opäť veľký úspech.

V úvodných dňoch vojny strážili Mirage IICJ izraelský vzdušný priestor, aby zabránili možným útokom na svoje mestá a dôležité zariadenia. Počas jedného takého hliadkovania sa stíhačke Mirage podaril kuriózny zostrel, ktorým zničila raketu s plochou dráhou letu KSR-2, vypustenú z egyptského Tu-16. Na tretí deň vojny zaútočila na leteckú základňu Refidim štvorica egyptských Su-7. Lietadlám Mirage sa podarilo zo základne vzlietnuť aj napriek prebiehajúcemu útoku a všetky štyri egyptské stíhačky zostreliť. Dňa 24. októbra, v posledný deň bojov medzi Izraelom a Egyptom, sa uskutočnil veľký súboj medzi ôsmimi Mirage a dvanástimi MiGmi. Pri tomto strete, ktorý prebehol nad územím Egyptu, bolo zostrelených 7 MiGov, zatiaľ čo všetky lietadlá Mirage sa vrátili bezpečne na základňu. V priebehu celej vojny stratilo izraelské letectvo len 12 stíhačiek Mirage.

Vojna o Falklandy

Vo vojne o Falklandy sa lietadlá Mirage III zúčastnili jediného vzdušného súboja, z ktorého však nevyšli víťazne. Dňa 1. mája 1982 vzlietli zo základne Rio Gallegos dve argentínske stíhačky Mirage IIIEA a zamierili smerom k Falklandským ostrovom. Ako prvá ich zachytila obsluha rádiolokátora britského torpédoborca HMS Glamorgan, ktorá na nepriateľa naviedla dvojicu hliadkujúcich lietadiel Sea Harrier. Tieto moderné námorné stíhačky boli vybavené palubným rádiolokátorom Blue Fox, ktorý im umožnil zachytiť Mirage na vzdialenosť 27 km. Poručík Barton, pilot jedného z britských Sea Harrier, sa dostal za argentínske Mirage, pilotované kapitánom "Paco" Cuerva a poručíkom Carlosom Perona. Keď bol asi 1,6 km za Peronovou stíhačkou odpálil jednu zo svojich dvoch rakiet Sidewinder. Poručík Barton zostal prekvapený, pretože očakával, že raketa sa okamžite navedie priamo na cieľ. Sidewinder sa však prepadol pod krídlo lietadla a pilot ju na okamih vôbec nevidel. Keďže išlo o jeho vôbec prvé použitie strely Sidewinder, myslel, že zlyhala a chystal sa vystreliť ďalšiu. V tom však zbadal stúpajúci Sidewinder, ktorý asi po štyroch sekundách dostihol svoj cieľ a premenil Mirage na oranžovú ohnivú guľu. Argentínsky pilot sa však stihol z poškodeného stroja katapultovať a zachrániť si život. Šťastena stála pri ňom i naďalej, lebo Perona neskončil v studených vodách Atlantiku, ale podarilo sa mu pristáť na pevnine. Súbežne s tým prenasledoval poručík Thomas, pilot druhého Sea Harrieru, lietadlo kapitána Cuervu. Ten sa snažil uniknúť klesavou zatáčkou dolu v oblakoch, a tak po ňom Thomas vypálil tepelne navádzanú strelu Sidewinder. Raketa minula a Mirage zmizol v oblakoch. Kapitán Cuerva však nemal toľko šťastia ako jeho kolega. Pre nedostatok paliva si pýtal povolenie pristáť na najbližšej základni, ktorá však bola pod paľbou britských lodí. Nakoniec dostal povolenie na núdzové pristátie, ktoré sa okamžite chystal uskutočniť. V zúfalej snahe znížiť hmotnosť, odhodil Cuerva svoju radarom navádzanú strelu. Neskúsení alebo nervózni strelci protilietadlových batérií predpokladali, že sú obeťou náletu a spustili na Mirage paľbu. Lietadlo sa spolu s pilotom zrútilo do mora južne od základne Port Stanley.

Používatelia

Súčasní

Pakistan

Pakistanske vzdušné sily: k decembru 2016 disponovali 69 lietadlami Mirage IIIEP/OF/RP a 90 strojmi Mirage 5EF/F/PA.

Gabon

Vzdušné sily Gabonu: k decembru 2016 disponovali 3 lietadlami Mirage 5G.

Bývalí

Argentína

Argentínske vzdušné sily: mali 17 lietadiel Mirage IIIEA

Austrália

Royal Australian Air Force

Brazília

Brazílske vzdušné sily: mali 16 lietadiel Mirage IIIEBR a 4 stroje Mirage IIIEBR-2.

Čile

Čilské vzdušné sily

Francúzsko

Francúzske vzdušné sily: mali 95 záchytných stíhacích lietadiel Mirage IIIC, 63 cvičných strojov Mirage IIIB, 192 viacúčelových stíhačiek Mirage IIIE a 70 prieskumných Mirage IIIR/RD.

Izrael

Izraelské vzdušné sily: v rokoch 1961 až 1964 im bolo dodaných 72 strojov Mirage IIICJ.

Juhoafrická republika

Vzdušné sily Juhoafrickej republiky: v rokoch 1961 až 1964 im bolo dodaných 16 strojov Mirage IIICZ, v rokoch 1965 až 1972 ďalších 17 kusov vo verzii Mirage IIIEZ, neskôr aj štyri prieskumné Mirage IIIRZ a štyri Mirage IIIR2Z.

Libanon

Libanonské vzdušné sily: v rokoch 1967 až 1969 im bolo dodaných 10 strojov Mirage IIIEL.

Španielsko

Španielske vzdušné sily

Švajčiarsko

Švajčiarske vzdušné sily: mali 18 prieskumných Mirage IIIRS a 36 v licencii vyrobených Mirage IIIS.

Venezuela

Venezuelské vzdušné sily: mali 7 lietadiel Mirage IIIEV.

Špecifikácie (Dassault Mirage IIIE)

Technické údaje

• Posádka: 1
• Dĺžka: 15,03 m
• Rozpätie: 8,22 m
• Výška: 4,49 m
• Nosná plocha : 34,85 m²
• Hmotnosť (prázdny): 6 520 kg
• Maximálna vzletová hmotnosť: 13 500 kg
• Pohonná jednotka: 1 × dvojprúdový motor SNECMA 'Atar' 09 C-3 s prídavným spaľovaním
  • Suchý ťah: 41,97 kN
  • Ťah s forsážou: 60,8 kN

Výkony

Maximálna rýchlosť: 2 336 km/h vo výške 12 000 m

• Bojový dolet: 1 200 km
• Dostup: 17 000 m

Výzbroj

• 2 kanóny DEFA 552 kalibru 30 mm so zásobou munície 125 ks
• 5 externých závesov s nosnosťou do 6 300 kg
  • Strely vzduch-vzduch:
    • 2x Matra R.550 Magic/AIM-9 Sidewinder
    • 1x Matra R.530

Pozri aj

• MiG-21
• Su-9
• F-106 Delta Dart
• J-7

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dassault Mirage III

Letecký portál