Gregor XVI.
Gregor XVI. Gregorius XVI | ||||||||
254. rímsky biskup | ||||||||
Grégoire XVI, pape, Paul Delaroche, Zámok Versailles, Musée de l’Histoire de France (Versailles) | ||||||||
Funkcie a tituly | ||||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|---|
Pontifikát | ||||||||
2. február 1831 – 1. jún 1846 | ||||||||
| ||||||||
Prefekt Kongregácie propagandy viery | ||||||||
1. október 1826 – 2. február 1831 | ||||||||
| ||||||||
Biografické údaje | ||||||||
Rodné meno | Bartolomeo Alberto Cappellari | |||||||
Občianske meno | Bartolomeo Alberto Mauro Cappellari | |||||||
Narodenie | 18. september 1765 Belluno, Benátska republika | |||||||
Úmrtie | 1. jún 1846 (80 rokov) Rím, Pápežský štát | |||||||
Pochovaný | Bazilika svätého Petra | |||||||
Svätenia | ||||||||
Cirkev | rímskokatolícka | |||||||
Rehoľník | ||||||||
Rehoľa | Kamalduli (Rád svätého Benedikta) | |||||||
Kňaz | ||||||||
Kňazská vysviacka | 1787 | |||||||
Biskup | ||||||||
Konsekrácia | 6. február 1831 (65 rokov) Rím | |||||||
Svätiteľ | Bartolomeo kardinál Pacca sekretár Rímskej kúrie; emeritný Camerlengo | |||||||
Spolusvätitelia | Pietro Francesco kardinál Galleffi Camerlengo Tommaso kardinál Arezzo oficiál Rímskej kúrie | |||||||
Kardinál | ||||||||
Menovanie | 21. marec 1825 (59 rokov) (In pectore) 13. marec 1826 (60 rokov) (zverejnené) Lev XII. | |||||||
Stupeň | kardinál-kňaz | |||||||
Titulárny kostol | San Callisto | |||||||
Pápež | ||||||||
Voľba | 2. február 1831 (65 rokov) | |||||||
Intronizácia | 6. február 1831 (65 rokov) | |||||||
Odkazy | ||||||||
Gregor XVI. | ||||||||
Kompletný zoznam pápežov | ||||||||
Gregor XVI. (lat. Gregorius Sextus Decimus), vl. menom Bartolomeo Alberto Cappellari, rehoľným menom Maurus, (* 18. september 1765, Belluno – † 1. jún 1846, Rím) bol kamaldulský mních, taliansky duchovný a 254. rímsky pápež (v období rokov 1831 – 1846).
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Bartolomeo Cappellari pochádzal z rodiny aristokratického právnika. Ako osemnásťročný vstúpil do kamaldulského kláštora na benátskom ostrove Murano. Tu prijal rehoľné meno Maurus.
V roku 1787 bol vysvätený za kňaza a o tri roky neskôr sa stal profesorom filozofie. Ďalšie roky jeho života boli poznamenané Napoleonovou okupáciou Talianska. Vtedy, na protest proti väzneniu pápeža Pia VI., vydal v roku 1799 dielo La vittoria della Santa Sede su innovatori attacchi (Víťazstvo Svätej stolice nad útokmi novátorov), v ktorom obhajoval pápežskú neomylnosť a svetskú moc Svätej stolice odmietol podriadiť zásahom štátnej moci. Toto dielo vydali viackrát v Taliansku a preložili ho aj do viacerých európskych jazykov.
V roku 1800 sa stal členom Accademia della Religione Cattolica. V roku 1805 sa stal opátom v kláštore San Gregorio al Celio v Ríme.
Medzi rokmi 1809 – 1814 (po Napoleonovej internácii pápeža Pia VII.) bol nútený opustiť Rím a usadil sa na ostrove Murano a v Padove. V roku 1815 sa stal konsultorom niekoľkých kongregácii. Od roku 1818 bol generálnym prokurátorom svojej rehole. V roku 1826 ho pápež Lev XII., ktorému sa stal dôležitým spolupracovníkom, vymenoval za kardinála.
Pontifikát
[upraviť | upraviť zdroj]V posledný novembrový deň roku 1830 zomrel pápež Pius VIII. a 14. decembra sa v Kvirinálskom paláci začalo konkláve, ktoré malo zvoliť jeho nástupcu. Po strastiplných päťdesiatich dňoch bol 2. februára 1831 zvolený 253. nástupcom sv. Petra kardinál Cappellari, ktorý prijal meno Gregor XVI. Nie je bez zaujímavostí, že významnú úlohu pri jeho zvolení zohral vplyv rakúskeho kancelára, kniežaťa Metternicha. Z historického hľadiska išlo o poslednú voľbu, kedy novozvolený pápež v čase zvolenia nezastával úrad biskupa.
Hneď po uvedení na pápežský stolec sa Gregor XVI. ukázal ako jeden z najkonzervatívnejších pontifikov novodobých cirkevných dejín. Mníšsky štýl života, v ktorom bol od mladých liet vychovávaný, sa stal základňou jeho politických krokov. Bol nekompromisným odporcom moderných trendov v spoločnosti. Rozhodne sa staval proti narastaniu prejavov nacionalizmu a liberalizmu. Kvôli svojim postojom sa často dostával do konfliktov s ľudovými masami, volajúcimi po právnych a administratívnych reformách, ktoré nejedenkrát vyústili do otvorených vzbúr. Na ich potláčanie bol pápež nútený povolávať na pomoc rakúske vojsko (fakticky od roku 1831 do roku 1848 bol Pápežský štát okupovaný Rakúskom).
Takmer celé obdobie jeho pontifikátu bol nepretržitý boj v mene vlastných konzervatívnych ideí. V jednej zo svojich encyklík – Mirari vos (1832) – odsúdil pojmy ako sloboda svedomia a sloboda prejavu. Bol presvedčený, že moderný liberalizmus tkvie v náboženskej ľahostajnosti, kvôli čomu bol v dlhoročnom spore s vládami Španielska a Portugalska, ktoré, podľa jeho názoru, schvaľovali neprijateľné proticirkevné a liberálne orientované zákony, ako aj so Švajčiarskom, ktoré sa podľa Gregorovho presvedčenia snažilo zákonnými prostriedkami zrušiť pápežskú moc nad katolíkmi v krajine.
V roku 1835 sa postavil proti filozoficko-teologickému učeniu nemeckého profesora Georga Herma a jeho stúpencov.
Gregorove politické zásahy smerovali aj do cárskeho Ruska, Poľska a Pruska. Vláde cára Mikuláša I. vyčítal prenasledovanie katolíkov, naproti roku odsúdil revolučné vystúpenie Poliakov proti Rusku v rokoch 1830 – 1831. V prevažne protestantskom Prusku dosiahol zaručenie slobodných biskupských volieb a zriadenie zvláštneho vládneho oddelenia pre katolícke záležitosti.
Šíriteľ viery
[upraviť | upraviť zdroj]Významná zásluha Gregora XVI. patrí jeho úsiliu o šírenie katolíckej viery vo svete. Veľkú pozornosť venoval rehoľným spoločenstvám; mnohé sa reformovali a založili sa nové.
Ako bývalý prefekt Kongregácie propagandy mal veľkú zásluhu pre cirkev mimo Európy. Do jeho vlády spadá veľké oživenie misionárskej činnosti v 19. storočí. V roku 1836 schválil rehoľu Máriina spoločnosť, ktorú nazývali Maristi (dnes sa volá Spoločnosť montfortánskych misionárov). Pápež Gregor XVI. ju poveril misiami v Oceánii.
V oblasti reorganizácie cirkevného života zriadil sedemdesiat nových diecéz a apoštolských vikariátov a vymenoval takmer dvesto misionárskych biskupov. Svoju pozornosť upriamil na cirkevný život v USA a v Kanade.
Podporovateľ vedy
[upraviť | upraviť zdroj]V protiklade jeho k konzervatívnym postojom v spoločenských sférach stál jeho mimoriadny záujem o vedu a umenie. Podporoval vedecký archeologický výskum (napr. rímskych katakomb); s jeho menom bude navždy spojené založenie Gregoriánskeho etruského múzea (Museo Gregoriano Etrusco) v roku 1836 (dnes súčasť Vatikánskych múzeí) a Lateránskeho múzea (Museo Profano Lateranense) v roku 1844. Gregorovým pričinením značne pokročili práce na rekonštruovanej pápežskej bazilike San Paolo fuori le mura.
Gregor XVI. zomrel 1. júna 1846. V súkromí veľmi citlivý a láskyplný muž, navonok však tvrdohlavý a neústupčivý, málo chápajúci moderný svet, zanechal svojmu nástupcovi nie veľmi radostné dedičstvo v cirkvi i pápežskom štáte. Jeho telesné ostatky sú dnes uložené v honosnom náhrobku v Bazilike svätého Petra. Sochár Luigi Amici tu pápeža zvečnil v mramore v póze žehnajúceho pontifika, sediaceho na tróne medzi alegorickými postavami.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gregor XVI.
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- GREGOR XVI. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 249 – 250.
- S. G. Lozinskij, Dějiny papežství, Horizont, Praha, 1989
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Catholic encyklopedia (po anglicky)
- Original Catholic Encyclopedia (po anglicky)
Predchodca: Pius VIII. |
Pápež Gregor XVI. (zoznam) |
Nástupca: Pius IX. |