Preskočiť na obsah

Joris-Karl Huysmans

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Joris-Karl Huysmans
francúzsky spisovateľ
Joris-Karl Huysmans
Rod. menoCharles-Marie-Georges Huysmans
Narodenie5. február 1848
Paríž, Francúzsko
Úmrtie12. máj 1907 (59 rokov)
Paríž, Francúzsko
Profesiafrancúzsky spisovateľ a výtvarný kritik
RodičiaMalvina Badin Huysmans Godfried Huysmans
PodpisJoris-Karl Huysmans, podpis
Odkazy
Projekt
Gutenberg
Joris-Karl Huysmans
(plné texty diel autora)
CommonsSpolupracuj na Commons Joris-Karl Huysmans

Joris-Karl Huysmans narodený ako Charles-Marie-Georges Huysmans (* 5. február 1848, Paríž, Francúzsko – † 12. máj 1907, Paríž) bol francúzsky spisovateľ, literárny a výtvarný kritik flámsko-francúzskeho pôvodu. Je považovaný za prvého dekadentného spisovateľa.

Narodil sa 5. februára 1848 v Paríži ako Charles-Marie-Georges Huysmans v rodine litografa flámskeho pôvodu Godfrieda Huysmansa a jeho manželky učiteľky Malviny Badin Huysmans, ktorá bola Francúzka. Jeho otec zomrel 24. júna 1856. Vdova Malvina sa presťahovala k jej rodičom na 11 Rue de Sèvres v 6. parížskom obvode.O rok neskôr sa Malvina vydá za podnikateľa v kníhviazačstve, protestanta Julesa Og. Medzi ním a Huysmansom neboli dobré vzťahy.[1] Počas detstva Huysmans zanevrel na svoju vieru, nebol spokojný so svojim štúdiom, no dokončil ho v roku 1866 a začal pracovať ako štátny úradník na francúzskom ministerstve vnútra. Prácu považoval za únavnú, no vytrval v nej celých 32 rokov.[1][2]

Portrét Huysmansa od Louisa Félixa Beschrera z roku 1886.

V roku 1881 trpel nervovým vyčerpaním a neuralgiou. Zotavoval sa vo Fontenay-aux-Roses neďaleko Paríža. Spolu s Annou Meunier a jej dcérami cestoval v roku 1885 do Lourps. Obe miesta boli neskoršou inšpiráciou pre jeho diela. Huysmans nebol nikdy ženatý ani nemal deti. Sám o sebe tvrdil, že nemá kvality na to, aby priťahoval ženy. S Annou Meunier však udržoval vzťah až do jej hospitalizácie na psychiatrickej liečebni.[3][4] V roku 1893 získal za svoju prácu v štátnom sektore Rad čestnej légie (fr. Légion d'honneur).[1] V roku 1896 zomreli jeho dvaja dlhoroční priatelia Paul Verlaine a Edmond de Goncourt. Huysmans bol jeden z vykonávateľov poslednej vôle Goncourta a podľa jej pokynov pomohol zriadiť Goncourtovu akadémiu (fr. Académie Goncourt), ktorej bol od roku 1900 prvým prezidentom.[1]

Hrob Huysmansa na cintoríne Montparnasse.

Venoval sa aj kritike literatúry a umenia. Svojou prácou kritika prispel k propagácií impresionistického umenia ako i symbolistického hnutia vo Francúzsku. Z ministerstva odišiel v roku 1898 po tom, čo jeho román Katedrála (fr. La cathédrale) zaznamenala úspech. Plánoval opustiť Paríž a usadiť sa v benediktínskom kláštore na západe Francúzska v meste Ligugé. V závere svojho života konvertoval na katolicizmus.[5] V roku 1901 podstúpi ceremoniál oblátstva v Ligugé a v septembri toho istého roku sa vracia naspäť do Paríža. V roku 1903 cestuje do Lúrd, avšak nie je z cesty moc nadšený. V septembri cestuje do Belgicka a Nemecka. V roku 1906 spísal Huysmans svoju poslednú vôlu, honoráre za svoje diela odkázal svojim dvom nevlastným sestrám a menoval Luciena Descavesa za jej vykonávateľa. Už štyri roky predtým sa u neho začala prejavovať rakovina, ktorú objavili počas operácie úst v roku 1906. Zomrel 12. mája 1907. Pohreb mal 15. mája v Notre-Dame-des-Champs. Jeho truhlu nasledoval obrovský dav až na cintorín Montparnasse, kde je pochovaný v rodinnom hrobe.[1][5]

Literárna tvorba

[upraviť | upraviť zdroj]
Portrét Huysmansa od Eugèna Delâtrea z roku 1897.

Huysmansove diela sú špecifické jeho osobitým používaním francúzštiny, rozsiahlou slovnou zásobou, podrobnými realisticko-naturalistickými opismi, satirickými komentármi. Jeho dielo pôsobí až takmer encyklopedicky, spája literárno-umeleckú kritiku na pozadí osudov svojich postáv. Huysmans v svojich dielach vyjadruje znechutenie z vtedajšej modernej spoločnosti, hlboký pesimizmus a odsudzenie človeka obdobia fin de siècle. V prvotných dielach badať vplyv filozofie Arthura Schopenhauera, neskôr Huysmans prechádza ku katolíckej filozofii.

V roku 1867 publikoval svoj prvý článok o krajinomaľbe s názvom Des paysagistes contemporains v Revue mensuelle.[6] V roku 1874 publikoval vlastným nákladom svoju prvú zbierku básní v próze s názvom Le Drageoir à épices, v ktorej sa objavili prvky naturalistickej, dekadentnej a romantickej estetiky. Autor v nej vzdáva hold holandským a flámskym maliarom a poézii Françoisa Villona. Túto zbierku publikoval pod svojím pseudonymom Joris-Karl Huysmans.[1] V roku 1876 vyšiel jeho prvý román Marthe: histoire d’une fille, ktorého ústredným motívom je život a neúspechy mladej Parížanky, ktorú bezohľadná spoločnosť prinútila uchýliť sa k prostitúcii. Román je silne naturalistický, Huysmans sa ním prihlásil k odkazu Émila Zolu, s ktorým sa v tom istom roku spriatelil. Zo strachu pred cenzúrou, ktorá bola v tomto období vo Francúzsku rozšírená, musel román vydať v Bruseli.[4] O rok neskôr obhajoval Zolov najnovší román L’Assomoir v bruselskom časopise L’Actualité. Predstavuje v nich Zolu ako ukážkového spisovateľa a obhajuje jeho právo spracovať vo svojich knihách všetky aspekty vtedajšieho života. Článok zastáva v dejinách literatúry miesto jedného z prvých manifestov v prospech naturalizmu.[7]

Portrét Huysmansa od Adolpha Gumeryho z roku 1884.

V roku 1879 vychádza jeho druhý román Les Soeurs Vatard, ktorý venuje Zolovi, ktorého označoval ako svoj literárny vzor. Huysmansovi bol prisudzovaný sľubný talent. Dosiahol i istého uznania a začal patriť do malej skupiny spisovateľov, ktorých Zola prijal vo svojej vile v Médane. Zoznámil sa tam s Guyom de Maupassantom, Léonom Henniquem, Henrym Céardom a Paulom Alexisom. Spoločne pracovali na vydaní kolektívnej zbierky naturalistických poviedok Les Soirées de Médan pod záštitou Émila Zolu. Huysmans do zbierky prispel poviedkou Sac au dos, v ktorej čerpá zo svojich skúsenosti ako mobilizovaného civilistu počas prusko-francúzskej vojny v 1870.[4] Román En ménage, ktorý je inšpirovaný Flaubertovou Citovou výchovou (fr. 'Éducation sentimentale) vyšiel v roku 1881. O rok neskôr vychádza novela À vau-l'eau, ktorá vykresľuje nudné existencie antihrdinov vyčerpaných krutým moderným životom. Novela je presiaknutá pesimistickými názormi Schopenhauera.[8] V roku 1883 publike L’Art moderne zbierku článkov o štyroch oficiálnych umeleckých salónoch, ktoré prebiehali medzi rokmi 18791882 a o troch neoficiálnych Expositions des Indépendents, ktoré prebiehali v rokoch 18801882.[1] V roku 1884 vyšiel prelomový román Naopak (fr. À rebours). Nasleduje román En rade z roku 1887, ktorý pôvodne vychádzal na pokračovanie v La Revue indépendante. Román sa nedočkal takého úspechu ako Naopak, pretože čitatelia ani kritici nedokázali pochopiť miešanie brutálneho realizmu a fantastických prvkov. En rade sa dočkal skutočného ocenenia až počas surrealistického hnutia. André Breton využil úseky z románu vo svojom diele Anthologie de l'humour noir. V rovnakom roku vyšla i novela Un dilemme. V roku 1889 vyšli kritické eseje pod názvom Certains, v ktorých Huysmans pojednával o maliaroch ako napríklad Degas, Moreau, Cézanne či Bartholomé.[1][9]

Huysmans od karikaturistov Coll-Toc z roku 1885.
Vyobrazenie "čiernej omše" od Henryho Malvosta vytvorené pre knihu Le Satanisme et la Magie (1895) od Julesa Boisa, predhovor ku knihe napísal Huysmans.

V roku 1890 publikoval monografiu La Bièvre, ktorá popisuju trasu rovnomennej rieky, ktorá sa stráca v dôsledku sanitačných prác (rieka v Paríži tečie sústavou parížskych stok). Rieka symbolizuje haussmannovský Paríž, kde sa roja chudobní a malí remeselnicí, ktorí sa eventuálne z Paríža tiež stratia.[10] V roku 1891 vychádzal na pokračovanie v L’Echo de Paris román Là-Bas. Knižne vyšiel v apríli toho istého roku. Po románe Naopak (fr. À rebours) je to Huysmansov najznámejší román. Vydanie spôsobilo kontroverziu. Mnohí konzervatívnejší čitatelia L’Echo de Paris boli románom šokovaní a naliehali na redakciu aby zastavili publikovanie románu v novinách. Dielo rozoberá satanizmus vo vtedajšom Francúzsku. Je to prvý z románov, kde sa objavuje postava Durtala, ktorý sa stáva hlavným hrdinom všetkých nasledujúcich Huysmanových románov. Dej opisuje čiernu omšu - satanistický rituál, ktorého sa samotný Huysmans zúčastnil. Možno kvôli kontroverznému námetu, možno kvôli vierohodnému zachyteniu doby sa Là-Bas stal komerčne úspešným.[4][11][1] V roku 1895 vyšiel román En route, ktorý je oproti temnému Là-Bas "bielou knihou". Dielo pojednáva o Durtalovom utiahnutí sa do kláštora Rádu cisterciánov prísnej observancie. Je to Huysmansovo prvé výrazne katolícke dielo. V tom istom roku vyšla publikácia Le Satanisme et la magie od Julesa Boisa, ku ktorej Huysmans napísal predhovor.[1]

Román La Cathédrale vyšiel v roku 1898. Dielo sleduje duchovnú cestu Durtala. Okrem toho je hlavnou témou katedrála Notre-Dame v Chartres. Huysmans podrobne popisuje architektúru katedrály a tiež sochársku a glazurovanú výzdobu, najmä z kresťanského symbolického uhla. Ústami Durtela kritizuje kolínsku školu, ktorej diela sa mu zdajú pozbavené skutočného náboženského cítenia, zároveň však venuje nadšený článok o diele Korunovanie panny Márie od maliara a dominikána Fra Angelica. Tento článok i viaceré pasáže diela sú prevzaté z rôznych kritík, ktoré Huysmans predtým publikoval.[12] V roku 1901 vyšla hagiografia Sainte Lydwine de Schiedam a o rok neskôr zbierka článkov De tout o rôznych miestach a pamiatkách. V rovnakom roku vyšiel aj biografický náčrt Dom Bosco. Posledný román L'Oblat, zároveň zakončenie tetralógie sledujúcej Durtalovu konverziu, vyšiel v roku 1903. V tomto diele sa Durtal stáva oblátom, čo odzrkadľuje autorove vlastné skúsenosti z benediktínskeho kláštora v Ligugé, kde sa stal oblátom. V knihe sú opisy katolíckej liturgie a Huysmansove myšlienky o vtedajšom katolicizme vo Francúzsku, premýšľa nad otázkou utrpenia, ktorú reflektuje cez obraz Getsemanskej záhrady. V roku 1906 vyšla esej Les Foules de Lourdes. Posmrtne v roku 1908 vydal Lucien Descaves monografiu spolu s umeleckými kritikami Huysmansa v súbornom diele Trois églises et trois primitifs.[1]

Naopak (fr. À rebours)

[upraviť | upraviť zdroj]
Prvé vydanie českého prekladu Naruby z roku 1913.

Huysmans na tomto románe pracoval niekoľko rokov a podnikol hlboké bádanie, o ktorom písal v dopise v roku 1882 básnikovi Stéphanovi Mallarméovi. Spisovateľ uviedol, že očakáva pochopenie románu iba od úzkej skupiny ľudí, no v korešpondencii potvrdil, že svojmu textu verí a musí ho napísať, lebo v jeho literárnej kariére bude znamenať zásadný prelom. V priebehu písania zmenil pôvodný názov diela, ktorý bol Jedinečný (fr. Seul).[13]

Dielo vydané v roku 1884 je považované za manifest dekadencie, ktorá sa formovala v posledných rokoch 19. storočia. Recenzent Arthur Symons dielo označil za dekadentný breviár.[1] Dielo obsahuje stovky odkazov na rôznych spisovateľov, básnikov, maliarov, filozofov, cirkevných mysliteľov a ich diela. Významnú súčasť románu tvoria Edgar Allan Poe, Charles Baudelaire, Paul Verlaine, Gustave Flaubert, Tristan Corbière, Odilon Redon a Gustave Moreau. V mnohých kritikách a komentároch je kniha označovaná ako prvý román bez deja, ktorý následne ovplyvnil tvorbu veľkých prozaikov ako bol Marcel Proust, James Joyce či Oscar Wilde. V románe majú svoje pevné miesto aj náboženské otázky, takmer výhradne spojené s katolicizmom.[13] Konverziu a vzťah ku katolicizmu riešil počas svojho života aj samotný Huysmans.

Román predstavuje zásadný rozchod Huysmansa s estetikou naturalizmu. I keď spisovateľ ostal naďalej priateľ so Zolom, jeho následný umelecký a myšlienkový vývoj sa zásadne líšil. Väčšina tém v diele je spojená so symbolizmom a vrcholí až v dekadentnom poňatí. Hlavný hrdina des Esseintes, typický antihrdina, muž bez života, ktorého akékoľvek snahy troskotajú na fyziologických príčinách. Tento hrdina sa javí ako archetyp mladého Európana, dandyho, svojej doby trpiaci akousi "chorobou storočia" (fr. fin de siècle). Možno tvrdiť, že Huysmans vníma dekadenciu a akýsi dekadentný záver tohto diela ako prekonanie romantizmu, ale i naturalizmu.[4][13]

V roku 2015 vyšiel román Podvolenie (fr. Soumission) od spisovateľa Michela Houellebecqa. Hlavná postava, univerzitný profesor François, sa vo svojom akademickom bádaní venuje tvorbe a dielu Huysmansa. Houellebecqov výber nebol náhodný, napriek tomu, že v kritike býva práve táto stránka diela marginalizovaná.[13] Život Françoisa zrkadlí život Huysmansa - únavná práca, sklon utiekať sa k prostitútkam či rezignované prijatie viery. Tak ako Huysmans vložil autobiografické prvky do hrdinu des Esseintesa, tak François je akousi sebakarikatúrou Houellebecqa. Literárny kritik Gollner tvrdí, že François je Houellebecqovou verziou samého seba, keby žil Huysmansov život v 21. storočí.[3] Zároveň výberom Huysmansa ako objektu bádania hlavnej postavy reflektuje Houellebecq existenciálny pocit súčasného človeka, pocit osamotenia spojený s nemožnosťou východiska z tejto situácie a neschopnosť nájsť vytúženú izoláciu - idea úniku je jedným zo základných motívov oboch diel, pričom oba romány končia bezvýchodne.[13]

V slovenskom preklade vyšiel román v roku 1971 v preklade Júliusa Lenka a Jána Belnaya.

  • Huysmans odfotografovaný Frédéricom Boissonnasom a Andrém Taponierom, okolo roku 1900.
    1874 – Le Drageoir aux épices. (zbierka básní)
  • 1876 – Marthe, histoire d’une fille (román)
  • 1879 – Les Sœurs Vatard (román)
  • 1880 – Sac au dos (novela uverejnená v zbierke Les Soirées de Médan, 1880)
  • 1880 – Croquis parisiens (básne v próze)
  • 1881 – En ménage (román)
  • 1882 – À vau-l’eau, (novela)
  • 1883 – L’Art moderne (umelecká kritika)
  • 1884 – À rebours (román)
    • Naopak, Bratislava: Tatran, 1971, preklad Ján Belnay a Július Benko
  • 1887 – En rade (román)
  • 1887 – Un dilemme (novela)
  • 1888 – La Retraite de monsieur Bougran (novela, publikovaná posmrtne v roku 1964)
  • 1889 – Certains (umelecká kritika)
  • 1890 – La Bièvre (monografia)
  • 1891 – Là-bas (román)
  • 1895 – En route (román)
  • 1898 – La Cathédrale (román)
    • Katedrála, Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1948, preklad Blanka Štěpanová
  • 1898 – La Bièvre et Saint-Séverin (monografie)
  • 1901 – Les Gobelins; Saint-Séverin (monografie)
  • 1901 – Sainte Lydwine de Schiedam (legenda)
  • 1902 – De tout (zbierka článkov)
  • 1902 – Dom Bosco (biografia)
  • 1903 – L'Oblat (román).
  • 1905 – Trois Primitifs (umelecká kritika)
  • 1906 – Les Foules de Lourdes (esej)
  • 1908 – Trois Églises et trois primitifs (monografia, vydaná posmrtne).

Fotogaléria

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c d e f g h i j k l Biographical [online]. www.huysmans.org, [cit. 2024-02-03]. Dostupné online.
  2. Le forçat de la vie : épisode • 1/4 du podcast Joris-Karl Huysmans [online]. France Culture, [cit. 2024-02-03]. Dostupné online. (po francúzsky)
  3. a b GOLLNER, Adam Leith. What Houellebecq Learned from Huysmans. The New Yorker, 2015-11-12. Dostupné online [cit. 2024-02-04]. ISSN 0028-792X. (po anglicky)
  4. a b c d e Huysmans, du naturalisme au satanisme et à Dieu, exposition 1979. Paris : Bibliothèque Nationale, 1979. Dostupné online. ISBN 978-2-7177-1490-6. (po francúzsky)
  5. a b Joris-Karl Huysmans | French Naturalist, Symbolist Novelist | Britannica [online]. www.britannica.com, 2024-02-01, [cit. 2024-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. ’Beaux-Arts: Des paysagistes contemporains’ [online]. www.huysmans.org, [cit. 2024-02-04]. Dostupné online.
  7. Emile Zola et L’Assommoir [online]. www.huysmans.org, [cit. 2024-02-04]. Dostupné online.
  8. STEINMETZ, Rudy. Huysmans avec Schopenhauer : le pessimisme d’À rebours. Romantisme, 1988, čís. 61, s. 59-66. Dostupné online [cit. 2024-02-04]. DOIhttps://doi.org/10.3406/roman.1988.5513. (po francúzsky)
  9. Certains [online]. www.huysmans.org, [cit. 2024-02-05]. Dostupné online.
  10. La Bièvre - Joris-Karl Huysmans [online]. Babelio, [cit. 2024-02-05]. Dostupné online. (po francúzsky)
  11. ROUSSEL, Frédérique. Le pessimisme est un humanisme : Huysmans en Pléiade [online]. Libération, [cit. 2024-02-05]. Dostupné online. (po francúzsky)
  12. JEANNEROD, Aude. Le genre de la critique d'art chez J.-K. Huysmans : fiction ou non-fiction ? [online]. Revue d'histoire littéraire de la France, 2011, [cit. 2024-02-06]. S. 341-356. Dostupné online. (po francúzsky)
  13. a b c d e PECHAŘ, Jíři; URBAN, Otto M.. Naruby. [s.l.] : Dokořán, 2022. ISBN 978-80-7363-848-1. Kapitola Kánon dekadence, s. 9-47. (po česky)