Preskočiť na obsah

Ladislav I. (Uhorsko)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Ladislav I.
Kráľ Uhorska a Chorvátska
Ladislav I.
Ladislav I., erb
Panovanie
DynastiaArpádovci
Panovanie1077 – 1095
PredchodcaGejza I.
NástupcaKoloman
Biografické údaje
Narodenie1040/45
Poľské kráľovstvo (dnešné Poľsko)
Úmrtie29. júl 1095
Nitra, Uhorsko (dnešné Slovensko)
Rodina
Manželka
Adelaida
OtecBelo I.
MatkaRicheza (Adelheida)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsLadislav I.
(multimediálne súbory na commons)

Ladislav I. Svätý (maď. I. László, lat. Ladislaus I; * 1040/45, Poľské kráľovstvo[1][2] – † 29. júl 1095, Nitra, Uhorsko[2]) bol knieža Biharského kniežatstva v rokoch 1064 a 1074, Nitrianskeho kniežatstva v rokoch 1074 – 1077[2][3] a uhorský kráľ v rokoch 1077 až 1095[1][2][3].

Mladosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Poľsku ako syn uhorského kráľa Bela I. a poľskej princeznej Richézy (Adelheidy), dcéry poľského kráľa Meška I. Jeho otec Belo sa totiž začiatkom tridsiatych rokov 11. storočia (ešte pred smrťou jeho bratranca Imricha roku 1031) spolu so svojimi bratmi Ondrejom a Leventem uchýlil do tejto krajiny pred hnevom prvého uhorského kráľa Štefana I. Belo sa spolu s rodinou vrátil do Uhorska roku 1048, kedy Ondrej I. povolal svojho brata na uvoľnený kniežací stolec v Nitre.[1][3] Korunovácia Ondrejovho syna Šalamúna a jeho predurčenie na uhorský trón (už roku 1057) však vyvolali ďalšie rozpory v Arpádovej panovníckej rodine.[4] Belo v strachu o vlastný život ušiel s celou rodinou v roku 1059 opäť do Poľska.[3][5]Na jeseň v roku 1060 vtrhol Belo s poľskými oddielmi do Uhorska,a hoci Ondrejovi I. prišli na pomoc aj nemecké a české vojská, Belo v bitke pri Tise zvíťazil. Dňa 6. decembra 1060 v Stoličnom Belehrade Bela I. korunovali za kráľa, no po troch rokoch kraľovania umrel. Po otcovej smrti Ladislav odišiel spolu s bratmi do Poľska, obávali sa totiž svojho bratranca Šalamúna, ktorý za pomoci nemeckého kráľa Henricha IV. a jeho silného vojska prevzal v Uhorsku moc.[1][6]Po bratovražedných bojoch bola roku 1064 uzavretá dohoda v Rábe, ktorou sa Šalamún stal uhorským kráľom a Belovi synovia Gejza a Ladislav dostali vojvodskú „tretinu“. Tú si rozdelili takto: Gejza ako vojvoda v Nitre dostal 11 komitátov (územných správnych celkov), Ladislav ako vojvoda na východe, so sídlom na hrade Bihar, 3 komitáty.[4]

Biharske knieža

[upraviť | upraviť zdroj]

Knieža Gejza dal raziť pravdepodobne v Nitre poldenáre, Ladislav mince nerazil.[7] Gejza sa spolu s bratom Ladislavom zúčastnil na niekoľkých vojnových výpravách po boku kráľa Šalamúna, najprv proti benátskemu dóžovi (1066), potom proti Čechom (1067), ktorí prepadli Trenčín. [7][8]

Roku 1068 prekročili Pečenehovia moldavsko - uhorskú hranicu vo Východných Karpatoch, prešli severným Sedmohradskom a cez priesmyk Mezeš vpadli do Ladislavovho Biharska, spustošili ho až po samotný Bihar a s množstvom zajatcov a dobytka tiahli naspäť. Kráľ Šalamún a kniežatá Gejza a Ladislav sa s vojskom ponáhľali cez Mezešský priesmyk do hradu Doboka v severnom Sedmohradsku, kde si na Pečenehov počkali. V bitke pod vrchom Kerléši ich porazili, mnohých pobili a zajatcov oslobodili.

Od roku 1071 sa vzťah medzi Gejzom a Šalamúnom prudko zhoršoval.[1] V roku 1072 vyzval kráľ obe kniežatá na novú výpravu proti Byzancii. Gejza a Ladislav sa s vojskami dostavili ku kráľovi. Obaja sa mali na pozore, pretože spoznali úmysly kráľa, ktorý ich chcel zajať. Ladislav s polovicou kniežacieho vojska ostal na území Biharska v kraji Nyír a bol pripravený zasiahnuť, keby sa bratovi v kráľovej prítomnosti čokoľvek stalo. Šalamún a Gejza prekročili Dunaj a spoločne tiahli proti byzantskému mestu Niš (dnes v Srbsku). Šalamún sa tentoraz musel vzdať pôvodného úmyslu. Po prijatí veľkého výkupného od obyvateľov Niša sa kráľ i knieža vrátili do Uhorska. Pri Kovine (na severnom brehu Dunaja východne od Belehradu) sa Gejza s vojskom oddelil od kráľa a v Bihari sa stretol s bratom Ladislavom. Tu sa radili, ako čeliť kráľovým intrigám. Na bratovu radu odišiel Ladislav z Biharu do Kyjevskej Rusi so žiadosťou o pomoc. [9]

Roku 1073 sa už obe strany otvorene pripravovali na vojnu.[6] Šalamúnovi prišlo na pomoc nemecké vojsko. Roku 1074 sa vrátil Ladislav, avšak bez kyjevsko-ruských vojakov. Pretože Gejza nemohol očakávať ani poľskú pomoc ihneď poslal Ladislava na Moravu k svojmu švagrovi, olomouckému kniežaťu Otovi. [9]Rozhodujúca bitka sa odohrala 14. marca 1074 pri vrchu Mogyoród neďaleko Pešti. [6]Gejza zvíťazil nad Šalamúnom len vďaka vojenskej pomoci, ktorú mu z Čiech zabezpečil Ladislav.[1]

Nitrianske knieža

[upraviť | upraviť zdroj]

Porazený Šalamún potom v rokoch 1074 – 1081 ako protikráľ okupoval s výdatnou podporou nemeckého vládcu Henricha IV. Bratislavu, Devín a okolie, ako aj Šopron a Mošon a okolie, a urobil z Bratislavy svoje sídlo. V Bratislave naňho neustále útočil Ladislav so svojimi vojskami.

Výsledkom Šalamúnovej porážky roku 1074 bolo, že sa Gejza stal novým kráľom Uhorska a jeho brat Ladislav novým kniežaťom Nitrianskeho pohraničného kniežatstva. Podľa niektorých prameňov vtedy Biharsko pripadlo Lambertovi.

Aj za vlády Ladislava sa Nitriansko v každom ohľade správalo ako samostatný štát a viedlo vlastnú politiku.

Uhorský kráľ

[upraviť | upraviť zdroj]
Ladislav I., Dóm sv. Alžbety v Košiciach

Po Gejzovej nečakanej smrti roku 1077 sa Ladislav stal kráľom Uhorska a Lampert zas kniežaťom Nitrianskeho pohraničného kniežatstva. Až roku 1081 porazil Ladislav (už ako kráľ) Šalamúna v Bratislave.

Bol hlboko veriacim kresťanom, ale zároveň aj odvážnym a bojovným kráľom. Obdobie jeho vlády bolo obdobím relatívneho mieru a upokojenia dynastických bojov Arpádovcov. Okrem dobrých vzťahov k Poľsku sa snažil aj o spojenectvo s Kyjevskou Rusou. Dokladom toho je, že jednu zo svojich dcér vydal za Vladimíra Monomacha.

V roku 1083 dosiahol kanonizáciu prvých uhorských svätcov: sv. Štefana I. a jeho syna Imricha, biskupa Gerharda (Gellérta) a pustovníkov Andreja Svorada a Benedikta. Založil biskupstvá vo Veľkom Varadíne (Oradea, Nagyvárad) a Záhrebe.

V roku 1091 ho požiadala sestra Helena, vdova po chorvátskom kráľovi Dmitarovi Zvonimirovi, o ochranu. V Chorvátsku dosadil za kráľa svojho synovca Álmoša, čo vyvolalo nevôľu u pápeža Urbana II. V tom istom roku vtrhli do Sedmohradska Kumáni, ktorých porazil v bitkách pri Temeši a Oršove.

Podľa niektorých zdrojov mal byť vodcom prvej križiackej výpravy, pred jej začatím ale pri ťažení proti Čechom ochorel a zomrel 29. júla 1095 (maďarská Wikipédia udáva dátum 19. júl). Ako miesto smrti sa niekedy udáva Nitra. Pochovaný bol vo Veľkom Varadíne.

Kult

[upraviť | upraviť zdroj]
Relikviárna busta svätého Ladislava po roku 1406

Ladislav I. bol vyhlásený za svätého v roku 1192. Jeho kult bol rozšírený po celom Uhorsku, a je veľmi častý aj na území Slovenska. O jeho obľube v 13. a 14. storočí svedčí množstvo kostolov zasvätených sv. Ladislavovi (Liptovské Matiašovce), ako aj časté zobrazenia na gotických freskách (Žehra, Veľká Lomnica, Necpaly, Bijacovce, Bodice). Rozšírené je zobrazenie svätoladislavskej legendy, ktoré "komiksovou formou" rozpráva príbeh boja svätého Ladislava s Kumánom. V mnohých kostoloch freska zobrazujúca tento príbeh pokrýva celú severnú stenu lode (Kraskovo, Rimavská Baňa, Rimavské Brezovo). Príbeh začína vyobrazením vojska svätého Ladislava pred Veľkým Varadínom, pokračuje prenasledovaním Kumána, ktorý uniesol dievčinu Ladivu, v nasledujúcej scéne Ladiva seká Kumánovi do päty, a príbeh končí scénou Ladislava odpočívajúceho v lone Ladivy. Obľúbené bolo tiež zobrazenie svätého Ladislava v trojici, spolu s ďalšími arpádovskými svätcami, so svätým Štefanom a so svätým Imrichom (Krásnohorské Podhradie). Jeho atribútom je sekera, resp. halapartňa. V rímskokatolíckej cirkvi sa jeho sviatok slávi 27. júna.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e f Segeš,Višváder 2003, s. 69-70
  2. ↑ a b c d Švihran 2016, s. 55-57
  3. ↑ a b c d Lukačka 2015, s. 43-46
  4. ↑ a b Kučera 2016, s. 265
  5. ↑ Steinhübel 2016, s. 429
  6. ↑ a b c Švihran 2016, s. 47-48
  7. ↑ a b Steinhübel 2016, s. 434-435
  8. ↑ Švihran 2016, s. 51
  9. ↑ a b Segeš,Višváder 2003, s. 60-62

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • KUČERA, Matúš. Stredoveké Slovensko. Bratislava : Perfekt, 2016. ISBN 978-80-8046-765-4.
  • LUKAČKA, Ján, a kol. Slovensko vo včasnom a vrcholnom stredoveku. In: Slovenské dejiny: od úsvitu po súčasnosť. Bratislava : Perfekt, 2015. ISBN 978-80-8046-730-2.
  • SEGEŠ, Vladimír, a kol. Kniha kráľov: panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2003. ISBN 80-10-00324-7.
  • STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo. Počiatky stredovekého Slovenska. Bratislava : Rak, 2016. ISBN 978-80-85501-64-3.
  • ŠVIHRAN, Ladislav. Kto nám vládol. Bratislava : Perfekt, 2016. ISBN 978-80-8046-734-0.


Ladislav I.
Vladárske tituly
Predchodca
Belo 		knieža
1063 – 1077 		Nástupca
Lampert


Ladislav I.
Vladárske tituly
Predchodca
Gejza I. 		kráľ
1077 – 1095 		Nástupca
Koloman
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ladislav_I._(Uhorsko)&oldid=7929919“