Obliehanie Viedne
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. |
- Pre bitku pri Viedni v roku 1945, pozri Viedenská operácia. Pre obliehanie Viedne v roku 1683, pozri Bitka pri Viedni.
| Obliehanie Viedne | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Osmanských vojen v Európe a Osmansko-habsburských vojen. | |||||||
| |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
| Rímsko-nemecká ríša České kráľovstvo Falcké kurfirststvo Španielske impérium |
Osmanská ríša | ||||||
| Velitelia | |||||||
| Mikuláš zo Salmu (zranil sa v boji) Philipp der Streitbare Wilhelm von Roggendorf |
Süleyman I. Pargalı Ibrahim Paša | ||||||
| Sila | |||||||
| cca 17 000 - 21 000 | cca 120 000 - 125 000 (počas obliehania bolo k dispozícii iba 100 000 vojakov) | ||||||
| Straty | |||||||
| Nevie sa | 15 000 ustúpilo, zomrelo alebo boli zajatí | ||||||
Obliehanie Viedne v roku 1529 bol prvý pokus Osmanskej ríše, vedenej Süleymanom I. zmocniť sa Viedne (Rímsko-nemecká ríša). Obliehanie prišlo po bitke pri Moháči v roku 1526, ktorá mala za následok smrť uhorského kráľa a zostup kráľovstva do občianskej vojny, pričom súperiace frakcie podporovali habsburského arcivojvodu Ferdinanda I. z Rakúska a ďalšie podporovali Osmanmi chceného Jána Zápoľského. Osmanský útok na Viedeň bol súčasťou ich zásahu do uhorského konfliktu, ktorého cieľom bolo v krátkom čase zabezpečiť pozíciu Zápoľskému. Neúspešné obliehanie znamenalo začiatok 150-ročného trpkého vojenského napätia a recipročných útokov, ktoré vyvrcholili druhým obliehaním Viedne v roku 1683.
Niektorí historici špekulujú,[1] že hlavným cieľom Süleymana v roku 1529 bolo presadiť osmanskú kontrolu nad celým Uhorskom, ktorého západnú časť (známu ako Kráľovské Uhorsko) mali pod kontrolou Habsburgovci. Rozhodnutie Süleymana zaútočiť na Viedeň po tak dlhej prestávke v európskych kampaniach sa po jeho rozhodujúcom víťazstve v Uhorsku považuje za oportunistický manéver. Iní vedci sa domnievajú, že potlačenie Uhorska jednoducho znamenalo prológ k neskoršej premyslenej invázii do Európy.[1]
Pozadie
[upraviť | upraviť zdroj]Hlavný článok: Bitka pri Moháči
V auguste 1526 sultán Süleyman I. v bitke pri Moháči jednoznačne porazil vojsko uhorského kráľa Ľudovíta II., čím pripravil cestu pre Osmanov, aby získali kontrolu nad juhovýchodným Uhorskom; bezdetný kráľ Ľudovít bol zabitý. Jeho švagor, rakúsky arcivojvoda Ferdinand I., brat cisára Svätej rímskej ríše Karola V., požiadal o neobsadený uhorský trón. Ferdinand získal podporu len v západnom Maďarsku, zatiaľ čo šľachtic zvaný Ján Zápoľský z mocenskej základne v Transylvánii ho vyzval na korunu a Süleyman ho uznal za kráľa za to, že prijal stav vazalov pre Osmanskú ríšu. Do roku 1700 sa tak Maďarsko rozdelilo na Kráľovské Uhorsko a Osmanské Uhorsko.
Po zhromaždení v Bratislave 26. októbra[2] bol Ferdinand deklarovaný za kráľa Kráľovského Uhorska, kvôli dohode medzi jeho a Ľudovitovými rodinami, čo bolo stmelené Ferdinandovým manželstvom s Ľudovítovou sestrou Annou a Ľudovitovým manželstvom s Ferdinandovou sestrou Máriou. Ferdinand sa rozhodol vymáhať svoje nároky na Maďarsko a v roku 1527 sa zmocnil Budína, kde sa vzdal svojej moci v roku 1529, keď osmanský protiútok zbavil Ferdinanda všetkých jeho územných ziskov.[3]
Predohra
[upraviť | upraviť zdroj]Osmanské vojsko
[upraviť | upraviť zdroj]Na jar roku 1529 zhromaždil Süleyman veľkú armádu v osmanskom Bulharsku s cieľom zabezpečiť kontrolu nad celým Maďarskom a znížiť hrozbu, ktorú na jeho nových hraniciach predstavuje Ferdinand I. a Svätá rímska ríša. Odhady Süleymanovej armády sa veľmi líšia, od 120 000 do viac ako 300 000 mužov, ako uviedli rôzni kronikári.[4] Spolu s početnými jednotkami Sipahi, elitnej jednotky osmanského jazdectva a tisíckami janičiarov, zahrnula osmanská armáda kontingent z Moldávie a odpadlíkov srbských bojovníkov z armády Jána Zápoľského.[5] Süleyman pôsobil ako hlavný veliteľ (ako aj osobne vedúci svoje vojsko) a v apríli vymenoval svojho veľkovezíra (najvyššieho osmanského ministra), bývalého gréckeho otroka Ibrahima Pašu za Seraskera, čím sa stal veliteľom s právomocami dávať rozkazy v mene sultána.[6]
Süleyman začal svoju kampaň 10. mája 1529 a od začiatku čelil mnohým prekážkam.[7] Jarné dažde, ktoré sú charakteristické pre juhovýchodnú Európu a Balkán, boli v tom roku obzvlášť silné, spôsobili záplavy v Bulharsku a spôsobili, že časti trasy, ktorými armáda prechádzala, boli sotva priepustné. Mnoho kanónov veľkého kalibru a delostreleckých diel beznádejne uviazlo alebo zapadlo v bahne, takže Süleyman nemal na výber a musel sa ich vzdať, zatiaľ čo väčšina tiav privezených z východných provincií impéria, ktoré neboli zvyknuté na ťažké podmienky, umreli. Choroba a zlé zdravie sa medzi janičiarmi stali bežnými a vyžadovali si veľa životov na nebezpečnej ceste.
Süleyman prišiel do Osijeku 6. augusta. 18. sa dostal na Moháčsku planinu, kde ho privítala značné jazdectvo pod vedením Jána Zápoľského (ktorý neskôr sprevádzal Süleymana do Viedne), ktorý mu vzdal hold a pomohol mu znovu získať niekoľko pevností stratených po bitke pri Moháči Rakúšanmi, vrátane Budína, ktorý padol 8. septembra.[8] Jediný odpor prišiel v Bratislave, kde bola bombardovaná turecká flotila, ktorá sa plavila po Dunaji.[7]
Obranné opatrenia
[upraviť | upraviť zdroj]Keď Osmani postupovali smerom na Viedeň, obyvateľstvo mesta zorganizovalo odpor formovaný miestnymi farmármi, roľníkmi a civilistami, ktorí boli odhodlaní odraziť neodvratný útok. Obrancovia boli podporovaní rôznymi európskymi žoldniermi, menovite nemeckými Landsknechtskými kopijníkmi a španielskymi mušketiermi, ktorých poslal Karol V.[9]
Rakúsky Hofmeister, Wilhelm von Roggendorf, prevzal zodpovednosť za obrannú posádku a operačné velenie bolo zverené sedemdesiatročnému nemeckému žoldnierovi Mikulášovi, grófovi Salmovi, ktorý sa v roku 1525 vyznamenal bitkou pri Pavii. Mikuláš prišiel do Viedne ako vedúci žoldnierskych záchranných síl a pustil sa do opevnenia tristo rokov starých múrov okolo Dómu sv. Štefana, v blízkosti ktorých založil svoje sídlo. Aby sa zaistilo, že mesto vydrží dlhé obliehanie, zablokoval štyri mestské brány a vystužil steny, ktoré na niektorých miestach neboli hrubé viac ako dva metre, a postavil hlinené bašty a vnútorný hlinené hradby, v prípade potreby vyrovnával budovy, kde potreboval vyčistiť miestnosť na obranu.
Obliehanie
[upraviť | upraviť zdroj]Osmanská armáda, ktorá dorazila koncom septembra, bola počas dlhého postupu na rakúske územie trochu vyčerpaná, takže Süleyman nemal dostatok tiav a ťažkého delostrelectva. Mnoho jeho vojakov dorazilo do Viedne v zlom zdravotnom stave po utrpení dlhého pochodu cez silné obdobie európskej mokrej sezóny. Z tých, ktorí boli schopní bojovať, bola tretina ľahká jazda alebo Sipahiovia, ktorí boli nevhodní na obliehanie. Sultán vyslal ako vyslancov troch bohato oblečených rakúskych väzňov, aby rokovali o kapitulácii mesta; Mikuláš vrátil troch bohato oblečených moslimov späť bez odpovede.
Keď sa osmanská armáda usadila na svojom mieste, rakúska posádka spustila bojové výpady s cieľom narušiť kopanie a ťažbu tunelov pod hradbami mesta osmanskými útočníkmi a v jednom prípade takmer zajali Ibrahima Pašu. Obranné sily odhalili a úspešne odpálili niekoľko mín určených na zvrhnutie mestských hradieb, následne 6. októbra vyslali 8 000 mužov, aby zaútočili na osmanské ťažobné operácie, zničili mnoho tunelov, ale utrpeli vážne straty, keď bránili uzavreté priestory ich ústupu do mesta.
11. októbra bol mohutný dážď a keď Osmani nedokázali urobiť nijaké otvory v múroch, vyhliadky na víťazstvo začali rýchlo miznúť. Okrem toho čelil Süleyman kritickým nedostatkom dodávok, ako je jedlo a voda, zatiaľ čo počet obetí, choroba a dezercia začali vyberať daň z radov jeho armády. Janičiari začali vyjadrovať svoje znepokojenie nad vývojom udalostí a požadovali rozhodnutie o tom, či zostať alebo ukončiť obliehanie. Sultán zvolal 12. októbra oficiálnu radu, aby túto záležitosť prerokovala. Bolo rozhodnuté pokúsiť sa o jeden posledný veľký útok na Viedeň, takzvane „všetko alebo nič“. Vojakom boli ponúknuté extra odmeny. Tento útok bol však taktiež odrazený, pretože opäť zvíťazili arkebúzy a dlhé kópie obrancov.
Neprimerane silné sneženie spôsobilo, že podmienky sa zhoršili. Osmania nakoniec ustúpili, keďže väčšina batožiny a delostrelectva bola zničená alebo stratená v drsných podmienkach, ako aj mnoho väzňov.
Následky
[upraviť | upraviť zdroj]Niektorí historici špekulujú, že Süleymanov posledný útok nemal nevyhnutne za cieľ získať mesto, ale spôsobiť čo najväčšie škody a oslabiť ho pre neskorší útok, čo bola taktika, ktorú použil v Budíne v roku 1526. Süleyman viedol ďalšiu kampaň proti Viedni v roku 1532, ktorá sa však nikdy nenaplnila, pretože jeho vojsko bolo zastavené chorvátskym kapitánom Nikolaom Jurišićom počas obliehania Günsu (Kőszeg). Nikola Jurišić s iba 700 - 800 chorvátskymi vojakmi dokázal zdržať jeho vojsko až do zimy. Karol V., teraz veľmi dobre oboznámený so zraniteľnosťou a oslabeným Viedne, zhromaždil 80 000 vojakov, aby čelil osmanskej sile. Namiesto toho, aby sa pokúsili o druhý pokus o obliehanie, sa osmanské vojsko otočilo naspäť. Dve viedenské kampane v podstate znamenali extrémny limit osmanskej logistickej schopnosti v tom čase postaviť veľké armády hlboko v strednej Európe.
Kampaň v roku 1529 priniesla zmiešané výsledky. Budín bol pod kontrolou osmanského vazala Jána Zápoľského, čím sa posilnilo osmanské postavenie v Maďarsku. Kampaň zanechala stopu škôd v susednom Habsburgom Maďarsku a Rakúsku, čo zhoršilo schopnosť Ferdinanda na ďalší protiútok. Süleyman však nedokázal donútiť Ferdinanda, aby sa zapojil do otvorenej bitky, a preto nemohol presadiť svoj ideologický nárok na nadradenosť nad Habsburgovcami. Útok na Viedeň viedol k zblíženiu medzi Karolom V. a pápežom Klementom VII. a prispel ku korunovácii Karla V. ako svätého rímskeho cisára dňa 24. februára 1530. Výsledok kampane predstavili Osmani ako úspech, ktorí využili príležitosť predviesť svoju imperiálnu vznešenosť usporiadaním prepracovaných obradov pre obriezku princov Mustafu, Mehmeda a Selima.
Ferdinand I. postavil pamätník nemeckému žoldnierovi Mikulášovi, grófovi Salmovi, veliteľovi žoldnierskych záchranných síl vyslaných do Viedne, ako prejav ocenenia za jeho úsilie. Mikuláš prežil počiatočný pokus o obliehanie, ale bol zranený pri poslednom osmanskom útoku a zomrel 4. mája 1530. Renesančný sarkofág je teraz vystavený v krstiteľnici katedrály Votivkirche vo Viedni. Ferdinandov syn, Maximilián II., postavil neskôr hrad Neugebaeude na mieste, o ktorom sa hovorí, že kde Süleyman počas obliehania postavil svoj stan.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b It was an "afterthought towards the end of a season of campaigning". Riley-Smith, p 256; "A last-minute decision following a quick victory in Hungary". Shaw and Shaw, p 94; Other historians, for example Stephen Turnbull, regard the suppression of Hungary as the calculated prologue to an invasion further into Europe: "John Szapolya [sic] became a footnote in the next great Turkish advance against Europe in the most ambitious campaign of the great Sultan's reign." Turnbull, p 50.
- ↑ Turnbull, Stephen. The Ottoman Empire 1326–1699. New York: Osprey, 2003. p. 49
- ↑ TURNBULL, Stephen. The Ottoman Empire 1326-1699, 2003-12-01. Dostupné online [cit. 2020-01-19]. DOI: 10.4324/9780203509265.
- ↑ Turnbull suggests Suleiman had "perhaps 120,000" troops when he reached Osijek on 6 August. Turnbull, p 50; Very high figures appear in nineteenth-century histories, for example that of Augusta Theodosia Drane in 1858, "more than 300,000 men"; such estimates may derive from contemporary accounts: the Venetian diarist Marino Sanuto, on 29 October 1529, for example, recorded the Turkish army as containing 305,200 men (mentioned in Albert Howe Lyber's The Government of the Ottoman Empire in the Time of Suleiman the Magnificent, p 107). Modern books sometimes repeat the higher figures—for example, Daniel Chirot, in The Origins of Backwardness in Eastern Europe, 1980, p 183, says "some 300,000 men besieged Vienna in 1529"; an alternative figure appears in Islam at War: "The sultan's army of 250,000 appeared before the gates of Vienna in the first siege of that great city", Walton, et al., 2003, p 104.
- ↑ Magyarország hadtörténete. [Budapest] : Zrínyi Katonai Kiadó, 1984-1985. Dostupné online. ISBN 963-326-335-2.
- ↑ MURPHEY, Rhoads. Ottoman warfare, 1500–1700. Abingdon, UK : Taylor & Francis, 1999. Dostupné online. ISBN 978-0-203-16602-4.
- ↑ a b Turnbull, p 50-1.
- ↑ Stavrianos, p 77.
- ↑ Ferdinand I had withdrawn to the safety of Habsburg Bohemia following pleas for assistance to his brother, Emperor Charles V, who was too stretched by his war with France to spare more than a few Spanish infantry to the cause.
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Siege of Vienna na anglickej Wikipédii.