Povstanie Nika
| Povstanie Niká! | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
 bývalý Konštantínopolský hipodróm | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
 Byzantská ríša
|
  Modrí a Zelení
| ||||||||
| Velitelia | |||||||||
| cisár Justinián Theodora Flavius Belisarius Mundus Narses |
Flavius Hypatius niektorí senátori | ||||||||
| Straty | |||||||||
| neznáme | vyše 30 000 | ||||||||
Povstanie Nika[2][3][4] alebo Niká[5][pozn. 1] (gr. Στάσις τοῦ Νίκα Stasis ton Níka, v preklade Zvíťazíš!, resp. Buď víťazom!) bolo povstanie konštantínopolského obyvateľstva proti cisárovi Justiniánovi I. v roku 532. Pomenované bolo podľa rovnomenného pokriku povstalcov.
Príčinou povstania bol odpor proti tvrdej fiškálnej politike cisára Justiniána I. (t.j. zvyšujúcim sa daniam) a neobľúbenosť byzantských úradníkov, ktorí Justiniánove reformy symbolizovali. Podnet k povstaniu avšak vyšiel zo zdanlivo málo závažnej bitky hipodrómskych frakcií (dém) Modrých a Zelených. Mestská posádka bitku potlačila a hlavných iniciátorov zajala a boli odsúdení na smrť. Dvom účastníkom sa podarilo poprave uniknúť a požiadať o azyl v neďalekom chráme. Po tom, čo boli aj títo dvaja iniciátori hliadkou v chráme internovaní sa Zelení a Modrí spojili a požadovali odstúpenie troch najnenávidenejších úradníkov - Jána Kapadóckeho, Triboniána a eparchu (mestského prefekta) Eudaimonia. Cisár Justinián požiadavky vzbúrencov prijal, avšak dav sa neupokojil a v meste sa započalo besnenie.
Povstalci zapálili viacero budov, mimo inými starú Hagiu Sofiu, Hagiu Irenu, budovu senátu, bránu cisárskeho paláca Chalke, či Zeuxippove kúpele. Popolom ľahla takmer tretina mesta. Situácia sa vyhrotila i tým, že rozvášnený dav z paláca vyvliekol synovca cisára Anastasia Hypatia a i napriek jeho protestom ho učinili v Hipodróme cisárom. Cisár Justinián, ktorý situáciu nezvládol chcel mesto opustiť spolu s jeho prívržencami opustiť, avšak pre odhodlanosť jeho ženy Theodory sa rozhodol proti povstaniu potlačiť. Nariadil preto generálom Belisarovi a Mundovi, aby so svojimi vojskami vytiahli proti povstalcom, V krvavých jatkách, ktoré nasledovali padlo podľa dobových odhadov (Ján Malalas a Prokopios Cézarejský) vyše 30 000 povstalcov, povstanie však bolo potlačené. Povstalecký cisár Hypatius bol spolu s jeho bratom popravený a vplyv dém výrazne upadol. Pravdepodobne do roku 537 sa v Konštantínopole neuskutočnili ani preteky vozotajov. Následne po povstaní sa cisár Justinián mohol orientovať na zahraničnú politiku, a keďže bolo hlavné mesto Konštantínopol poničené, tak i jeho obnove v novom byzantskom umeleckom štýle.[4][1][6]
Pozadie a vypuknutie povstania
[upraviť | upraviť zdroj]Už od čias staroveku bola v Rímskej ríši pomerne živá tradícia vozotajského závodenia. Závodenie sa odohrávalo v hipodrómoch a spolu s hrami v cirku zohrávalo dôležitú spoločenskú úlohu. Postupom času sa gladiátorské hry pre nepriazeň kresťanstva obmedzovali a podobne cisár Theodosius zakázal olympijské hry. Závodenie v hipodróme avšak azda i preto zohrávalo dôležitú úlohu v rímsko-byzantskom športovom svete. V závodení existovali viaceré tímy, ktorých počet sa v závislosti od obdobia menil. Ešte v čase Ríma sa počet ustálil na štyroch tímoch - Bieli, Červení, Modrí a Zelení. V byzantskom období v Konštantínopole však Bieli a Červení postupne ustúpili do úzadia. Stále jazdili, avšak mali slabé zázemie a kone im dokonca požičiavali strany Modrých a Zelených. Delenie na strany - démy (či lat. factiones) avšak nebolo len záležitosťou športových preferencií, ale odzrkadľovalo aj spoločensko-politický a náboženský postoj, či status. Déma Modrých (venetoi) napríklad stránila ortodoxnému kresťanstvu, kým Zelení (prasinoi) stránili monofyzitizmu.[pozn. 2] Príslušnosť k niektorému náboženstvu avšak nebola úplne smerodajná a dôležité boli aj iné spoločenské postoje. Jednotlivé démy preto tvorili akési pseudo-politické strany, ktoré mali v rámci svojho spoločenstva širšiu masu rozličných osôb, ktorá zdieľala pocit kolegiality a snažila sa presadzovať svoje záujmy. Modrí reprezentovali záujmy pozemkových vlastníkov, Zelení zase mali zoskupovať najmä remeselníkov.[6] Typické boli násilné strety pouličných tlúp jednotlivých strán, ktoré neraz prerástli do väčších nepokojov. V roku 512 takmer nepokoje v meste pripravili o trón cisára Anastasia. Justinián taktiež nebol príliš obľúbeným panovníkom. Už krátko po nástupe na trón začal presadzovať nepopulárne reformy a mnohí urodzení občania mu nevedeli odpustiť jeho sobáš s neurodzenou herečkou, či kurtizánou Theodorou. Nové zákony pobúrili ako chudinu, tak i senátorov. Boli zavedené nové ťaživé dane, pre ktoré mnohí chudobní prišli o bývanie, a senátori prišli o svoje pocty, ba čo viac i napriek svojmu pôvodu museli vzdávať hold i neurodzenej cisárovnej.[7]
V 10. januára 532 boli pri jednom podobnom strete zatknutí niektorí príslušníci oboch dém. Siedmi z nich boli za vraždu odsúdení na smrť a piati z nich aj boli popravení. Dvaja zainteresovaní však poprave ušli a hľadali pomoc v neďalekom chráme. Mestský prefekt poslal ku chrámu vojakov, ktorý mali odsúdených strážiť. O tri dni neskôr sa na januárové Idy (13. januára) sa konal v Hipodróme závod. Obe strany sa spojili a žiadali od prítomného cisára milosť pre azylantov. Cisár neodpovedal a závod pokračoval až do dvadsiateho druhého závodu, keď sa v Hipodróme zrazu ozval výkrik: Dlhý život milosrdným Modrým a Zeleným! Následne vypukli nepokoje. Ešte v ten večer banda povstalcov zaútočila na sídlo prétora Praetorium a pokúsila sa ho zapáliť, na čo sa oheň rozšíril aj na okolité budovy. Cisár sa nasledujúci deň pokúsil situáciu upokojiť usporiadaním nových závodov. Strany zatiaľ zabudli na svoje pôvodné rozhorčenie z popráv a svoj hnev obe strany namierili proti cisárovi a jeho úradníkom, hlavným predstaviteľom reforiem v krajine - Jánovi Kapadóckemu a Triboniánovi, ako i proti mestskému prefektovi Eudaimoniovi. Obaja boli schopní úradníci. Tribonián stál na čele justiniánskych právnych reforiem, Ján Kapadócky stál na čele administratívneho aparátu a tak mal pod taktovkou dane a poplatky. Jánove daňové opatrenia však boli necitlivé a vyvolávali široký sociálny odpor. Démy žiadali odstúpenie úradníkov a cisár zdesený rozsahom nepokojov podobne ako pred tým Anastasios predstúpil ped davy a sľúbil odstúpenie ministrov. Rozhorlený dav poháňaní pohnútkami senátorov sa však s týmto nehodlal uspokojiť a namieril svoj hnev priamo na cisára Justiniána, ktorý s ťažkosťami utiekol do paláca. Vzbúrenci následne započali v meste plienenie a mesto zachvátil plameň.[6][7]
Potlačenie povstania
[upraviť | upraviť zdroj]Povstanie zachvátilo celé mesto a plamene pohltili celé štvrte, vrátane mnohých významných konštantínopolských pamiatok. Justinián zostal obľahnutý v paláci. Cisárska stráž sa javila byť nedôveryhodná, pretože vyčkávala na to, ku ktorej strane sa prikloní šťastie. V meste však bol Justiniánov generál Belisar s časťou východných vojsk a a veliteľ Mundos, ktorý bol krátko pred tým s herulskými žoldiermi poslaní do Ilýrie, avšak nestačil odísť, celkovo disponovali do dvoch tisíc vojakov. Belisar sa pokúsil s vojskom vypratať priestor v okolí paláca, avšak bol viacmenej neúspešný. V nedeľu sa Justinián poslednýkrát pokúsil s povstalcami v Hipodróme vyjednávať, ponúkol im ústupky, ktoré pred tým žiadali a hromadnú amnestiu. Povstalci však Justiniána zahrnuli urážkami a ďalej odmietli uznávať jeho vládu. Na to vyhľadali synovca mŕtveho cisára Anastasia Hypatia, ktorého podozrievavý Justinián krátko pred tým spolu s jeho bratom Pompeiom vyhnal z cisárskeho paláca. Povstalci Hypatia z jeho sídla vyvliekli do mesta na Konštantínovo fórum a prehlásili ho tam za cisára, hoci sám po vláde netúžil. Justinián spolu s poradcami situáciu vyhodnotili ako stratenú a chceli na lodi utiecť z mesta preč. Proti tomuto návrhu sa však postavila cisárovná Theodora, ktorá Justiniána svojim horlivým prejavom presvedčila, aby do mesta poslal vojská. Justinián preto nakázal svojim generálom nakázal, aby s domácim vojskom a germánskymi žoldniermi medzi povstalcov vtrhli a povstanie potlačili. Povstalci práve v Hipodróme proklamovali Hypatia cisárom, takže Justiniánovi generáli poľahky zatlačili povstalcov dnu do Hipodrómu. Do bitky sa následne zapojil aj ďalší Justiniánov generál Narses. Kým jeho vojaci obsadili oba vchody Hipodrómu a bránili povstalcom v úteku, Mundovi severskí žoldnieri a Belisarovi muži a v krvavej reži pobili vyše 30 000 vzbúrených obyvateľov vo vnútri bez ohľadu na ich politickú príslušnosť. Samotný Hypatius a jeho brat boli na Theodorin príkaz popravení a ich telá hodené do mora. 18 senátorov bolo vyhnaných avšak po stabilizovaní svojej moci im Justinián povolil sa vrátiť. Podobne Justinián vrátil majetok zhabaný Hypatiovi a Pompeiovi ich deťom. Neobľúbení úradníci sa vrátili na svoje posty a cisár Justinián začal s obnovou mesta.[6][7][8][9]
Poznámky
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Niekedy na znak zvolania písané s výkričníkom ako Nika!, či Niká!
- ↑ Cisár Justinián I. a Theodora podporovali dému Modrých. Justinián vyznával ortodoxný prúd kresťanstva, kým Theodora sa prikláňala k monofyzitským tendenciám. Pre osobné negatívne skúsenosti s tímom Zelených však Theodora pre túto dému nehorovala (pozri Theodora)
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b NIKA REVOLT In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1473. (po anglicky)
- ↑ Corpus Iuris Civilis, Digesta. Žilina : EUROKÓDEX. Dostupné online. ISBN 978-80-89363-07-0.
- ↑ Nika In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch A-L, M-Ž. Bratislava : Cesty, 2005. ISBN 8096915924. S. 135.
- ↑ a b Nika!. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 347 – 348.
- ↑ Justinián In: Filit [online]. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Fakulta matematiky, fyziky a informatiky, Katedra aplikovanej informatiky, [cit. 2020-01-31]. Dostupné online.
- ↑ a b c d ZÁSTĚROVÁ, Bohumila. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 61, 67 – 68.
- ↑ a b c EVANS, James Allan. The Emperor Justinian and the Byzantine Empire. Westport, Connecticut, London : Greenwood Press, 2005. (Greenwood Guides to Historic Events of the Ancient World.) ISBN 0313325820, 978-0313325823. S. 15 – 21.
- ↑ The Cambridge Companion to the Age of Justinian. Ed. Michael Maas. Cambridge : Cambridge University Press, 2005. ISBN 9781139000857. S. 39.
- ↑ NORWICH, John Julius. Byzantium: Byzantium: The Early Centuries (A History of Byzantium 1). 3rd Ed. London : The Folio Society Ltd a Cambridge University Press,, 1993. 452 s. S. 196 – 200. (po anglicky)