The Beatles
| The Beatles | |
|---|---|
 | |
| Základné informácie | |
| Pôvod | Liverpool, Anglicko, Spojené kráľovstvo |
| Žáner(-re) | rock, pop, pop rock, psychedelický rock, hard rock, folk rock, blues-rock, rock and roll, bigbít |
| Pôsobenie | 1960 – 1970 |
| Vydavateľstvá | Parlophone, Capitol, Apple, Vee-Jay, Polydor, Swan, Tollie |
| Webstránka | www.beatles.com |
| Bývalí členovia | |
| John Lennon Paul McCartney George Harrison Ringo Starr (1962 – 1970) Stuart Sutcliffe (1960 – 1961) Pete Best (1960 – 1962) | |
The Beatles bola anglická rocková skupina, ktorá vznikla v roku 1960 v Liverpoole. Skupina účinkovala v rokoch 1960 – 1970. S členmi, ktorými boli John Lennon (gitara a spev), Paul McCartney (basgitara a spev), George Harrison (sólová gitara a spev) a Ringo Starr (bicie a spev), sa stali najvplyvnejšími a najdôležitejšími hudobnými umelcami rockovej doby.[1] Ich hudobné začiatky boli ovplyvnené skiffle, bigbítom a rokenrolom 50. rokov 20. storočia. V čase svojej existencie experimentovali s rôznymi hudobnými štýlmi: od popu, balád a indickej hudby po psychedéliu a hard rock. Často pritom využívali vplyvy z klasickej hudby, a inovatívne nekonvenčné nahrávacie techniky. V roku 1963 ich nesmierna popularita spôsobila fenomén, ktorý dostal názov „Beatlemania“. Hlavný podiel na ich tvorbe malo skladateľské duo Lennon-McCartney. Postupne sa ich hudobná tvorba vyvíjala do komplikovanejších štruktúr. Ich skladby patrili k tým, ktoré sa podieľali na vývoji umeleckých foriem v populárnej hudbe ako aj v kontrakultúre 60. rokov.[2]
Od svojho založenia v roku 1960 si skupina The Beatles začala po prvé tri roky budovať svoju hudobnú kariéru v liverpoolských a v hamburských kluboch. Na basovú gitaru v tom čase s nimi hrával Stuart Sutcliffe. Lennon, McCartney a Harrison spočiatku dlhšiu dobu hľadali hráča na bicie nástroje. Prvým bubeníkom kapely bol Pete Best (počas pôsobenia v Hamburgu v roku 1960), neskôr, v roku 1962, ho nahradil Ringo Starr. O ich profesionálny rast sa postaral manažér Brian Epstein, ich hudobným producentom pri nahrávaní bol „Piaty Beatle“, George Martin.
Prvým ozajstným oficiálnym hitom od The Beatles bola v roku 1962 nahrávka piesne „Love Me Do“. Po vypuknutí Beatlemánie v roku 1963 dostala skupina meno „the Fab Four“ (niečo ako „úžasná štvorka“) a začiatkom nasledujúceho roku 1964 sa stali medzinárodnými hviezdami, ktoré boli lídrami ďalšieho fenoménu vtedajšej populárnej kultúry, známeho ako Britská invázia.
Od roku 1965 The Beatles produkovali stále inovatívnejšie hudobné nahrávky. Postupne vydali albumy ako Rubber Soul (1965), Revolver (1966), Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band (1967), The Beatles (známy aj ako White Album, 1968) a Abbey Road (1969).
Po rozpade skupiny v roku 1970 mal každý z členov skupiny úspešnú sólovú hudobnú kariéru. John Lennon zomrel po atentáte v roku 1980, George Harrison skonal na rakovinu pľúc v roku 2001. McCartney a Starr, ktorí žijú dodnes, sú stále hudobne aktívni.
The Beatles s celosvetovo predaným počtom viac ako 800 miliónov nosičov je najpredávanejšou hudobnou skupinou histórie. Z každého z ich albumov Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band, The Beatles a Abbey Road sa predalo po viac ako 30 miliónov kusov. V rebríčku 500 najlepších albumov všetkých čias, ktorý v roku 2009 vydal časopis Rolling Stone má skupina jedenásť albumov, z toho štyri sú v prvej desiatke vrátane absolútneho prvenstva, albumu Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band. V britských rebríčkoch má táto kapela viacero vrcholových albumov a v Spojenom kráľovstve predajom singlov skupina prekonala všetkých ostatných umelcov.
Kapela The Beatles je, s certifikovaným počtom 178 miliónov nosičov, aj najpredávanejším hudobným umelcom v Spojených štátoch. The Beatles sú aj na vrchole zoznamu najúspešnejších umelcov všetkých čias, ktorý v roku 2008 sa uverejnil časopis Billboard. Dvadsiatimi singlami na vrchole sú rekordmanmi rebríčka Hot 100. The Beatles majú sedem cien Grammy, Oscara za filmovú hudbu a pätnásťkrát získali cenu Ivor Novello Awards. V roku 1988 bola skupina uvedená do rokenrolovej sieni slávy. Medzi rokmi 1994 až 2015 boli do tejto sieni postupne uvedení aj členovia skupiny ako jednotlivci. Týždenník Time dal túto skupinu do svojho zoznamu Stovky najdôležitejších ľudí storočia.
Z ich hitu, skladby „Yesterday“, vzniklo viac ako 3 000 coververzií. Táto pieseň bola niekoľkokrát označená za najúspešnejšiu a najlepšiu skladbu 20. storočia.
História
[upraviť | upraviť zdroj]1957 – 1962: Vznik, Hamburg a popularita v Spojenom kráľovstve
[upraviť | upraviť zdroj]V marci 1957 vtedy šestnásťročný John Lennon založil skifflovú skupinu, v ktorej sa striedalo viacero jeho kamarátov z Quarry Bank High School v Liverpoole. Nejakú dobu sa ich skupina volala The Blackjacks, no potom ako sa dozvedeli, že taká skupina už existuje, premenovali sa na The Quarrymen.[3] V júli toho istého roku sa Lennon stretol s päťnásťročným Paulom McCartneyom. Krátko nato začal Paul hrať v kapele na rytmickú gitaru.[4] Vo februári 1958 McCartney Lennonovi predstavil kamaráta, nádejného gitaristu Georgea Harrisona. Lennonovi sa Harissonova hra pozdávala, no zdal sa mu pre jeho plány s kapelou ešte primladý. George sa nedal odbiť. O mesiac neskôr zariadil McCartney druhé stretnutie. Počas neho George hral Lennonovi na hornej časti liverpoolskeho double-deckera hlavný gitarový part z inštrumentálnej rokenrolovej skladby „Raunchy“ od Billa Justisa.[5] Lennona Harrison nakoniec presvedčil a stal sa sólovým gitaristom kapely.[6][7]
Od januára 1959 Lennonovi kamaráti z Quarry Bank odišli zo skupiny a začali študovať na Liverpool College of Art.[8] Traja gitaristi niekoľkokrát kedy sa im podarilo zohnať bubeníka,[9] vystúpili ako Johnny and the Moondogs.[10] V januári 1960 sa ku skupine pridal hráč na basovú gitaru Lennonov spolužiak, Stuart Sutcliffe, ktorý navrhol, aby sa skupina nazvala Beatals. Nové meno bolo poctou Buddymu Hollymu a The Crickets.[11][12] Tento názov mali do mája, kedy sa premenovali na The Silver Beetles. S týmto názvom absolvovali krátke turné po Škótsku, ako sprievodná kapela popového speváka, tiež rodeného Liverpoolčana menom Johnny Gentle. Začiatkom júla sa kapela premenovala na The Silver Beatles, od augusta už fungovali ako The Beatles.[13]
Vtedajší neoficiálny manažér kapely Allan Williams ponúkol skupine účinkovanie v Hamburgu. Kapela stále hľadala stáleho bubeníka. V polovici augusta prijal ich ponuku Pete Best, tým bola skupina 5 členná. Štyri dni nato, odcestovali, aby mohli podľa zmluvy účinkovať tri a pol mesiaca v hamburských kluboch Bruna Koschmidera.[14] Životopisec skupiny The Beatles, Mark Lewisohn, píše o tejto dobe, že „...dňa 17. augusta 1960 keď prišli do Hamburgu, to bolo v čase, kedy pod červenými svetlami začínala ožívať vykričaná ulica Reeperbahn... blikajúce neónové reklamy ponúkali rôzne druhy zábavy, zatiaľ čo sporo oblečené ženy sedeli vo výkladoch a čakali na svoju príležitosť.“[15]
Koschmider v Hamburgu predstavil kapelu v niekoľkých striptízových kluboch, až ich napokon umiestnil v podniku Indra Club. V októbri 1960 musel klub Indra pre sťažnosti na prílišný hluk zavrieť a tak sa skupina presťahovala do hudobného klubu Kaiserkeller.[16] Potom, ako sa Koschmider dozvedel, že Beatles hrali aj u konkurenčného Top Ten Clubu, im oznámil, že s nimi do mesiaca ruší zmluvu.[17] Potom udal Harrisona, ktorý nemeckým úradom klamal o svojom skutočnom veku (mal len 17 rokov) a tým neoprávnene získal povolenie pôsobiť v Hamburgu.[18] Koncom novembra bol Harrison pod dohľadom úradov z krajiny deportovaný.[19] Týždeň potom Koschmider udal aj McCartneyho a Besta za podpaľačstvo. Dôvodom bolo, že na chodbe podpálili kondóm. Obaja boli za to uväznení a následne úradne deportovaní z krajiny.[20] Začiatkom decembra 1960 pricestoval nakoniec do Liverpoolu aj John Lennon. V Hamburgu zostal do konca februára 1961 Stuart Sutcliffe. V Nemecku si našiel snúbenicu, umelkyňu Astrid Kirchherrovú,[21] ktorá urobila prvé poloprofesionálne fotografie skupiny The Beatles.[22]
Počas nasledujúcich dvoch rokov boli The Beatles v Hamburgu ešte niekoľkokrát. Hojne pritom užívali Preludin a to rekreačne, ale aj ako prípravok na udržanie formy na nočných klubových vystúpeniach.[23] V roku 1961, počas druhého účinkovania Beatles v Hamburgu Astrid Kirchherrová ostrihala Sutcliffa v štýle „exi“, t. j. v strihu používanom prívržencami existenciálneho mládežníckeho hnutia v Hamburgu v 50. rokoch 20. storočia. Tento strih účesu po ňom prebrali aj ostatní členovia kapely The Beatles.[24][25] Začiatkom toho istého roku sa Sutcliffe rozhodol, že bude v Nemecku navštevovať štúdium umenia, odišiel od kapely a pri basovej gitare ho vystriedal Paul McCartney.[26] Od júna 1962 sa štvorici hudobníkov ujal ďalší producent, Bert Kaempfert. Bert sa rozhodol angažovať kapelu pri nahrávaní albumu, ktorý Tonymu Sheridanovi produkoval u značky Polydor Records.[27] Singel „My Bonnie“ z tohto júna 1961, je označený ako nahrávka, na ktorej účinkuje „Tony Sheridan & the Beat Brothers“ a bol na 32. pozícii rebríčka nemeckého časopisu Musikmarkt.[28]
Po druhom roku pobytu v Hamburgu, The Beatles zažívali spolu s narastajúcim záujmom mládeže o Merseybeat aj nárast popularity v rodnom Liverpoole. Členovia skupiny v tom čase vystupovali noc čo noc v liverpoolskych kluboch.[29] V novembri 1961 počas jedného takého vystúpenia v The Cavern Clube sa skupina stretla s Brianom Epsteinom. Epstein bol v tom čase hudobným redaktorom a vlastníkom miestneho obchodu s hudobnými nahrávkami.[30] Neskôr k tomuto stretnutiu Brian poznamenal, že „sa mu skupina zapáčila hneď na prvé počutie, lebo boli takí svieži, úprimní a mali v sebe to, čo si myslel, že patrí k súčasnosti... mali hviezdnu kvalitu.“[31] Počas nasledujúcich mesiacov sa Epstein so skupinou stretával, komunikoval s nimi, až kým sa v januári 1962 stal ich oficiálnym manažérom.[32] Do polovice roku 1962 sa snažil o to, aby skupina prerušila zmluvné vzťahy so spoločnosťou Bert Kaempfert Productions. Nakoniec sa s nimi dohodol na tom, aby hudobníci so spoločnosťou skončili o mesiac skôr výmenou za jedno posledné nahrávanie v hamburskom štúdiu.[33] Po pristátí v Nemecku v apríli ich na letisku privítal s tragickou novinkou. Oznámil im, že v predošlý deň zomrel ich priateľ Stuart Sutcliffe. Neskôr sa za príčinu Stuartovho úmrtia určilo krvácanie do mozgu.[34] Ďalším Epsteinovým cieľom bolo uzavretie nahrávacej zmluvy s niektorým z hudobných vydavateľov. O spojenie s vydavateľstvom Polydor sa pokúsil cez prísľub, že skupina nahrá ďalšie skladby s Tonym Sheridanom.[35] Z tohto snaženia pochádza aj známa historka o tom, ako Brian Epstein v januári 1962 ponúkol zmluvu u v tom čase významného londýnskeho vydavateľstva Decca Records. Bol rezolútne odbitý vetou: „Gitarové skupiny sú na odchode, pán Epstein.“ („Guitar groups are on the way out, Mr. Epstein.“). Nakoniec dal vydavateľ prednosť zrejme perspektívnejšej skupine Brian Poole and the Tremoloes.[36] O tri mesiace neskôr producent George Martin podpísal zmluvu medzi The Beatles a vydavateľstvom Parlophone (patrí k spoločnosti EMI).[34]
Prvé nahrávanie skupiny zariadil Martin na 6. jún 1962. Konali sa v londýnskych štúdiách Abbey Road Studios, ktoré patria k spoločnosti EMI.[37] Mal pri nich výhrady k bubeníckym kvalitám Petra Besta a navrhol, aby ho pri nahrávaní nahradil štúdiový hudobník.[38] Nakoniec rozhodol o Bestovej výmene[39] a The Beatles ho nahradili Ringom Starrom, ktorý sa k nim pripojil potom ako odišiel od kapely Rory Storm and the Hurricanes.[37] Z nahrávania dňa 4. septembra vzišla skladba „Love Me Do“. V nej bol hráčom na bicie nástroje Ringo Starr. S výsledkom nespokojný Martin vtedy najal štúdiového bubeníka Andyho Whitea. O tri dni neskôr spolu vyprodukovali nahrávky piesní „Love Me Do“, „Please Please Me“ a „P.S. I Love You“.[37] Nakoniec sa Martin rozhodol pre verziu „Love Me Do“ s Ringom Starrom, ktorú vydali ako prvý oficiálny singel skupiny The Beatles. Niektoré z vydaných vinylových výliskov tohto singla sú verzie s Whiteom za bicími nástrojmi a Starr na nich hrá na tamburíne.[37] Hneď po vydaní singlu „Love Me Do“ sa dostal na sedemnástu priečku rebríčka hudobných novín Record Retailer.[40] Televízny debut skupiny The Beatles bol neskôr v tom istom mesiaci v živom vystúpení regionálneho programu People and Places.[41] Potom, ako Martin neskôr v novembri zariadil nahranie skladby „Please Please Me“ v rýchlejšom tempe,[42][43] získaný výsledok okomentoval slovami „Práve ste nahrali prvú skladbu, ktorá bude číslo 1“.[44]
V decembri 1962 The Beatles skončili svoj piaty a posledný pobyt v Hamburgu.[45] Od roku 1963 sa všetci štyria členovia dohodli, že spolu nahrajú a naspievajú spoločné albumy. Dohoda platila aj pre Starra, ktorý mal menší hlasový rozsah. Chceli tým potvrdiť to, že napriek tomuto s ním v kapele počítajú.[46] Hlavnými partnermi pri skladaní piesní bola dvojica Lennon-McCartney. S nárastom popularity ich dominantná spolupráca limitovala účasť Harrisona ako sólového speváka.[47] Epstein, v snahe maximalizovať komerčný potenciál Beatles, usmerňoval profesionálny prístup jej členov.[48] Lennon spomínal ako im zvykol hovoriť, že „ak chcú ísť smerom k vrcholu musia sa zmeniť: musia prestať na javisku jesť, nadávať, musia prestať fajčiť...“[36] Lennon k tomu ešte dodáva, že sa obliekali na vystúpení a mimo scény tak, ako chceli oni. Epstein im povedal, že „nosiť džínsy nie je najlepší nápad, mali by nosiť primerané nohavice, no nemali by byť uhladení. Nechal na nich, aby prejavili svoj vlastný zmysel pre individualitu.“[36]
1963 – 1966: Beatlemania a koncertné turné
[upraviť | upraviť zdroj]Please Please Me a With the Beatles
[upraviť | upraviť zdroj]
Počas jediného dňa, 11. februára 1963, nahrali členovia The Beatles na svoj debutový album, Please Please Me, desať skladieb. Album bol doplnený štyrmi nahrávkami, ktoré vyšli na dvoch singloch. Pôvodne ma Martin zámer debut skupiny celý nahrať naživo v The Cavern Clube, no nakoniec skonštatoval, že budova má nie príliš adekvátne akustické podmienky. Rozhodol sa imitovať koncert, minimálnou produkciou a jedným kontinuálnym sedením v nahrávacom štúdiu na Abbey Road.[50]
Po miernej, ale pozitívnej odozve singlu „Love Me Do“, sa nasledujúca nahrávka „Please Please Me“ stretla s výraznejšou odozvou. Vyšla na singli dva mesiace pred rovnomenným albumom, v januári 1963. Singel sa dostal na vrchol všetkých londýnskych rebríčkov, okrem Record Retailer, kde bol druhý.[51] Pri spomienke ako sa Beatles ponáhľali s nahrávaním debutového albumu Please Please Me za jeden deň, komentuje Stephen Thomas Erlewine z AllMusic: Aj niekoľko dekád od svojho vzniku znie tento album čerstvo, práve vďaka intenzite, v ktorej bol vyprodukovaný.[52] Lennon povedal, že v tej dobe im šlo skôr o kompozíciu. On a McCartney len písali skladby v štýle Everly Brothers, či Buddy Hollyho. Chceli mať piesne, ktoré znejú popovo a slová boli v tom čase úplne irelevantné.[53]
Od svojho vydania v marci 1963 album Please Please Me dosiahol vrchol britských rebríčkov. Začala sa tým éra, v ktorej sa skupine The Beatles dostalo do roku 1970 na tento vrchol dvanásť za sebou vydaných hudobných albumov.[54] Tretí singel skupiny, „From Me to You“, bol pre budúcich šesť rokov, prvým v rade sedemnástich po sebe nasledujúcich singlov, ktoré skupina mala na vrchole singlových rebríčkov Spojeného kráľovstva.[55] Štvrtý singel skupiny The Beatles s názvom „She Loves You“ dosiahol rekord v rýchlosti predaja, ktorý nemal dovtedy obdobu v Spojenom kráľovstve: za štyri týždne sa z neho predalo 750 tisíc hudobných nosičov.[56] Bol to prvý singel skupiny, z ktorého sa predalo milión kópií a až do roku 1978 sa týmto výsledkom stal najpredávanejším v Spojenom kráľovstve.[57] V predaji ho vtedy prekonal singel „Mull of Kintyre“, ktorý 11. novembra 1977 vydal Paul McCartney so skupinou Wings.[57] Tento komerčný úspech upútal pozornosť médií. The Beatles na tento záujem reagovali sympaticky komickým spôsobom, ktorý nebol u vtedajších popových hviezd bežný. Ich prívetivosť a spontánne reakcie na seba viazali ešte väčšiu pozornosť.[58] Skupina v prvom polroku absolvovala trikrát koncertné turné po Spojenom kráľovstve. Prvé celoštátne bolo vo februári, druhé, marcové, trvalo tri týždne a tretie sa konalo v máji až v júni 1963.[59] S nárastom popularity narastali voči kapele reči pochlebovačov. Reakcie oduševnených a kričiacich fanúšikov tlač vtedy označila za fenomén zvaný „Beatlemania“.[60] The Beatles neboli lídrom turné, no svojim úspechom u publika vo februári zatienili hlavných účinkujúcich, ktorými boli Američania Tommy Roe a Chris Montez. Bolo to na svoju dobu neobvyklé, lebo usporiadatelia do tej doby stavali úspech koncertných turné hlavne na účasti umelcov zo Spojených štátov.[61] To isté sa stalo aj počas turné v máji a v júni, kedy bol hlavným ťahúňom turné Roy Orbison.[62]
Koncom októbra boli Beatles na päťdňovom turné po Švédsku. Boli to prvé zahraničné koncerty od decembra 1962, kedy boli naposledy v Hamburgu.[64] Dňa 31. októbra ich v hustom daždi na londýnskom letisku Heathrow vítalo niekoľko stoviek rozvášnených ukričaných fanúšikov. Recepcii na letisku sa zúčastnilo okolo stovky novinárov a fotografov vrátane zástupcov televízie BBC. Bola to prvá z viac ako sto podobných udalostí, ktoré po nej nasledovali.[65] Nasledujúci deň začalo ďalšie koncertné turné skupiny The Beatles. Toto piate turné za posledných deväť mesiacov bolo naplánované na nasledujúcich šesť týždňov.[66] V polovici novembra Beatlemánia silnela. Pred koncertom v Plymouthe musela polícia na ovládnutie davu použiť hadice s vodnými delami.[67]
Album Please Please Me s držal na vrchole rebríčka Record Retailer 30 týždňov. Potom ho vystriedal ďalší, ktorý skupina vydala pod názvom With the Beatles.[68] Pri jeho vydaní dňa 22. novembra dosiahlo vydavateľstvo EMI rekord v predbežných objednávkach 270 tisíc kópií. Album začal svoj predaj na vrchole a v provom týždni sa z neho predalo pol milióna nosičov.[69] Album With the Beatles sa nahrával medzi júlom až októbrom. V porovnaní s predošlým albumom boli pri jeho nahrávaní viac využité produkčné štúdiové techniky.[70] Na vrchole rebríčka bol album 21 týždňov, celkovo sa v rebríčku udržal 40 týždňov.[71] Erlewine hovorí o With the Beatles „pokračovaní najvyššieho rádu, ktoré vylepšilo jeho predchodcu.“[72] Naproti vtedajším praktikám, EMI vydalo album po prvom jeho singli, ktorým bola nahrávka „I Want to Hold Your Hand“. Zámerom bolo dostať predaj singlu na čo najvyššiu úroveň.[73]
Album zaujal aj kritikov. William Mann z The Times sa vyjadril, že Lennon a McCartney boli najlepšími skladateľmi roku 1963.[70] Noviny k albumu vydali sériu článkov, v ktorých Mann s rešpektom ponúkol hudobné analýzy nahrávok.[74] With the Beatles bol druhým albumom v histórii rebríčkov Spojeného kráľovstva, z ktorého sa predalo milión kópií. Tento úspech pred ním dosiahol soundtrack k americkému romantickému filmu South Pacific.[75] Pri písaní poznámok pre album, tlačový tajomník kapely, Tony Barrow, použil superlatív „fabulous foursome“, ktorý médiá prevzali v skrátenej forme „The Fab Four“.[76]
„Britská invázia“
[upraviť | upraviť zdroj]Vydavateľstvo Capitol Records, ktoré v USA zastupovalo EMI bolo proti vydávaniu nahrávok The Beatles. Odmietalo vydať ich albumy, ako aj ich prvé tri single. Po rokovaniach s konkurenciou, ktorou bol nezávislý label, Vee-Jay, v roku 1963 vyšlo od The Beatles v USA niekoľko skladieb, no zďaleka nie všetko.[77] V tomto vydavateľstve mali pripravený album, Introducing... The Beatles, na ktorom bol výber nahrávok, ktoré v Parlophone vydali na Please Please Me, no nakoniec manažment realizáciu tohto zámeru zrušil. Bolo to potom, ako prezident Vee-Jay, Ewart Abner, rezignoval po usvedčení zo sprenevery financií firmy, ktoré použil na úhradu svojich gamblerských pohľadávok.[78] Potom, ako sa zistilo, že vydavateľ nepotvrdil poplatky za predaj, licenciu pre spoločnosť Vee-Jay u EMI zrušili.[79] Novú licenciu poskytli firme Swan Records. Tento vydavateľ ju dostal na singel „She Loves You“. Nahrávka sa bez výrazného úspechu vysielala na rozhlasovej stanici WGH v regióne Tidewater, presnejšie v oblasti juhovýchodnej Virgínie.[80]
Na marketingovú kampaň The Beatles vydal Epstein v Spojených štátoch 40 tisíc dolárov. Úspech v rebríčkoch sa dostavil potom, ako diskdžokej Carroll James na stanici WWDC vo Washingtone DC v polovici decembra 1963 odvysielal skladbu „I Want to Hold Your Hand“.[81] Do konca prvého týždňa v januári 1964 sa, spolu s veľkou marketingovou kampaňou a vysokou frekvenciou opakovania, hrali nahrávky The Beatles v New Yorku. Potom sa šírili cez rozhlasové vysielanie po celých Spojených štátoch. Kampaň zvýšila dopyt a v dôsledku neho spoločnosť Capitol na konci januára zvýšila produkciu výliskov singlu „I Want to Hold Your Hand“.[82] Od vydania 26. decembra 1963 sa za pár týždňov z neho predalo milión nosičov a v polovici januára sa singel v USA stal „hitom číslo jeden.“[83] V tieni tohto úspechu vo vydavateľstve Vee-Jay vydali Introducing... The Beatles,[84] a na trh sa dostal debutový album od Capitolu, Meet the Beatles! a Swan Records obnovili predaj nahrávky „She Loves You“.[85]
Dňa 7. februára 1964 The Beatles odchádzali zo Spojeného kráľovstva. Na letisku Heathrow ich štartujúce lietadlo odprevádzalo asi 4 000 mávajúcich a vrieskajúcich fanúšikov.[86] Po pristátí v New Yorku na medzinárodnom letisku Johna F. Kennedyho ich privítal ďalší asi trojtisícový rozvášnený dav.[87] O dva dni neskôr mali svoje prvé vystúpenie v programe The Ed Sullivan Show. Sledovalo ich z 23 miliónov domácností asi 73 miliónov ľudí,[88] t. j. asi 34 percent populácie Spojených štátov. Jonathan Gould o tejto udalosti píše, že podľa prieskumov firmy Nielsen to bola „navjyššia sledovanosť, akú kedy zaznamenali americké televízne spoločnosti.“ Nasledujúce ráno sa po USA na The Beatles spustila všeobecná negatívna kritika,[89] no o deň neskôr Spojené štáty prvýkrát uvideli v sále washingtonského Colisea, ako vyzerá vyčíňanie fanúšikov posadnutých Beatlemániou.[90] Nasledujúci deň, keď sa vrátili do New Yorku, sa skupina The Beatles stretla s takou istou silnou odozvou fanúšikov na dvoch koncertoch v Carnegie Hall.[88] Predtým ako odcestovali 22. februára do Spojeného kráľovstva, skupina odletela na Floridu, kde vystúpila pred 70 miliónmi divákov na ďalšej týždennej Ed Sullivan Show.[91]
A Hard Day's Night
[upraviť | upraviť zdroj]Nedostatok záujmu spoločnosti Capitol Records v roku 1963 nezostal bez povšimnutia, preto jeho konkurent, United Artists Records, dal návrh svojej filmovej divízii, aby ponúkla skupine The Beatles možnosť nakrútiť film. Šlo pritom hlavne o komerčný potenciál soundtracku.[92] Pod vedením režiséra, Richarda Lestera, bol so skupinou za šesť týždňov nakrútený fiktívny dokumentárny film, ktorý má názov A Hard Day's Night.[93] Film mal v Londýne v júli a v auguste bol priemerovaný v New Yorku. Film, ktorý je niektorými kritikmi porovnávaný s dielami bratov Marxovcov, mal medzinárodný úspech.[94] Podľa Erlewina sprievodný soundtrack, album A Hard Day's Night, predviedol skupinu ktorá sa „predstavila v reálnom obraze. Spojila všetky vplyvy, ktoré ponúkla v predchádzajúcich dvoch albumoch: jasný, radostný, originálný zvuk, naplnený zvonením gitár a neodolateľných melódií.“[95] Zvonivý zvuk na albume pochádza z dvanásťstrunovej gitary Rickenbacker v podaní Georgea Harrisona. Bola vyrobená v prototype a debutovala práve pri nahrávaní v tomto projekte.[96] Harrisona k takémuto zvuku inšpiroval spôsob hry Rogera McGuinna, ktorý svoju gitaru Rickenbacker používal ako svoju poznávaciu značku v skupine The Byrds.[96]
V jednom týždni, od 4. apríla 1964, mali The Beatles simultánne dvanásť singlov v americkej hitparáde Billboard Hot 100. Päť z nich, „Can't Buy Me Love“, „Twist and Shout“, „She Loves You“, „I Want to Hold Your Hand“ an „Please Please Me“, bolo na prvých piatich miestach. Takáto udalosť sa už v populárnej hudbe nikdy neopakovala.[97] V tomto istom týždni v Spojených štátoch vyšiel aj tretí americký album skupiny. Stretol sa so svojimi dvoma predchodcami, ktoré sa dostali na vrchol rebríčka Billboard 200. Tento tretí sa vyšplhal na druhú pozíciu.[98] Popularita The Beatles spustila v USA vlnu záujmu o britskú hudobnú scénu. Reagovali na to aj iné skupiny, ktoré v tejto krajine v hojnej miere debutovali na koncertných šnúrach. Ich úspech a pozornosť verejnosti na najbližšie roky dostala pomenovanie „Britská invázia“.[99] Ich účes, neobvykle dlhý na svoju dobu bol sprevádzaný posmeškami zo strany dospelých,[12] no stal sa zároveň aj symbolom odporu narastajúceho hnutia mládeže.[100]
V júni a v júli skupina The Beatles absolvovala za 27 dní 37 koncertov, ktoré sa konali v Dánsku, Holandsku, Hong Kongu, Austrálii a na Novom Zélande.[101] Na začiatku turné bol nakrátko s tonzilektómiou hospitalizovaný Ringo Starr, ktorého na prvých piatich koncertoch zastúpil Jimmie Nicol.[102] V auguste sa skupina vrátila do USA, kde odohrala tridsať koncertov v 23 mestách.[103] Zvýšený záujem ich podnietil na ďalšie mesačné turné, na ktorom hrali po Štátoch od San Franciska po New York tridsaťminútové koncerty pred 10 – 20 tisíc fanúšikmi.[103]
V auguste novinár Al Aronowitz zariadil stretnutie členov kapely The Beatles s Bobom Dylanom.[104] Pri tejto príležitosti im Dylan v hotelovej izbe v New Yorku ponúkol hašiš.[105] Gould poukazuje na hudobný a kultúrny význam tohto stretnutia, pred ktorým boli fanúšikovia hudobníkov „vnímaní ako z dvoch samostatných subkultúr: Dylanove publikum vysokoškolských umelecky, či intelektuálne smerovanej mládeže, ktorá smeruje k politickému idealizmu a bohémskemu štýlu, v kontraste k fanúšikom Beatles, mládeži, reálnymi teenyboppers, deťmi zo základných, či stredných škôl, ktorých životy boli úplne zabalené v komerčnej populárnej kultúre v televízii, v rozhlase, v popových nahrávkach, v časopisoch fanúšikov a v mladej móde. Neprezentovali sa ako ako idealisti, ale ako fanatickí uctievači svojich modiel.“[106] Po šiestich mesiacoch od tohto stretnutia Gould napísal, že „Lennon robí nahrávky, ktoré imitujú Dylanov spev a osobnosť.“[106] Po roku sa rozdiel medzi folkovým a rockovým vytrácali a fanúšikovia skupiny, či ich kultúrna úroveň začínala dospievať.[106] V septembri The Beatles odmietli začať hrať na koncerte na Floride dovtedy, kým sa usporiadatelia nezaručili, že tunajšie publikum nebude rasovo segregované.[107]
Beatles for Sale, Help! a Rubber Soul
[upraviť | upraviť zdroj]Podľa Gouldovho vyjadrenia štvrtý album skupiny, Beatles for Sale, evidentne vyjadruje konflikt medzi komerčným tlakom globálneho úspechu The Beatles a ich kreatívnymi zámermi.[108] Jeho nahrávanie si naplánovali medzi augustom až októbrom 1964.[109] Nadviazali ním na formát A Hard Day's Night, ktorý bol, na rozdiel od predošlých dvoch albumov, kompletnou zbierkou ich vlastnej tvorby. [110] Zostali im niektoré nepoužité skladby z predošlého albumu, no boli neustále na medzinárodnom turné, čo im pri tvorbe veľmi nepomáhalo. Lennon hovoril, že vydať originálny hudobný materiál bol veľkým problémom,[111] preto sa rozhodli k ich pôvodným ôsmim skladbám nahrať šesť coververzií z ich bežného koncertného repertoáru.[110]
Začiatkom roku 1965 počas pozvania na večeru u Lennonovho a Harrisonovho zubného lekára, im ich hostiteľ nasypal do kávy LSD. Lennon to potom komentoval, že „to bolo síce desivé, ale bolo to aj fantastické a že bol z toho mesiac alebo dva ohromený.“[112] Spolu s Harrisonom sa z nich potom stali užívatelia drog, minimálne pri jednej príležitosti sa k nim pripojil aj Ringo Starr. McCartney sa spočiatku zdráhal drogy vyskúšať, ale nakoniec to koncom roka 1966 urobil aj on.[113] Stal sa prvým „Beatle“, ktorý o LSD diskutoval verejne, keď v jednom časopise vyhlásil, že drogy „mu otvorili oči, urobili ho lepším, čestnejším a tolerantnejším členom spoločnosti“.[114]
Ku kontroverznej udalosti došlo v roku 1965, kedy kráľovná Alžbeta II., potom ako ich nominoval vtedajší premiér Harold Wilson, všetkým štyrom členom skupiny udelila titul MBE – boli vymenovaní členmi rádu britského impéria.[115] Takto boli do toho času honorovaní vojenskí veteráni, či občianski lídri a niektorí pobúrení konzervatívni nositelia titulu MBE vtedy na protest vracali svoje insígnie.[116]
Aj druhý film so skupinou The Beatles, ktorý vyšiel v júli po názvom Help!, režíroval Richard Lester. Je označovaný za hrubú karikatúru filmov v štýle Jamesa Bonda,[117] a mal zmiešané odozvy ako od kritikov ako aj od členov kapely. McCartney o ňom hovorí, že „aj keď to bol dobrý film, nebol o nich, oni sa ho zúčastnili skôr ako prizvané hviezdy. Bol zábavný, ale jeho námet veľmi dobrý nebol.“[118] Hlavnou osobnosťou pri nahrávaní soundtracku bol Lennon, ktorý bol autorom, ako aj spevákom väčšiny jeho nahrávok vrátane dvoch singlov: „Help!“ a „Ticket to Ride“.[119] Album k filmu obsahoval okrem originálnej tvorby aj dve coververzie, „Act Naturally“ a „Dizzy Miss Lizzy“, ktoré boli poslednými covermi, ktorý skupina oficiálne vydala na svojich štúdiových albumoch, s výnimkou tradičnej liverpoolskej pesničky „Maggie May“, ktorá vyšla na albume Let It Be.[120] Okrem obohatených vokálov môžeme v aranžmánoch albumu počuť aj klasické hudobné nástroje, ako napríklad sláčiky v nahrávke popovej balady „Yesterday“.[121] Táto skladba, ktorej autorom je McCartney, je podľa Guinnessovej knihy rekordov má najviac nahrávok coververzií a zároveň je viacerými médiami považovaná za najúspešnejšiu skladbu storočia.[122]
Tretie koncertné turné The Beatles po USA začalo 15. augusta 1965. Konalo sa newyorskom Shea Stadium a prišlo naň 55 600 divákov. Podľa Lewisohna to bol pravdepodobne najslávnejší koncert skupiny.[123] Po ňom nasledovalo deväť úspešných vystúpení v ďalších amerických mestách. Na ich koncerte v Atlante sa prvýkrát použili zvukové pódiové monitory.[124] Na konci turné sa stretli s Elvisa Presleya. Ich hlavný hudobný vzor v začiatkoch od vzniku kapely ich pozval do svojho domu v Beverly Hills.[125][126] V septembri sa začala americká sobotňajšia animovaná televízna séria The Beatles, ktorá bola v priebehu dvoch rokov odozvou na film A Hard Day's Night.[127] V histórii animovaného filmu to bolo prvýkrát, kedy šlo o postavy, ktorých predlohou boli aktuálne žijúci ľudia.[128]
V polovici októbra 1965 The Beatles prišli do štúdia, a prvýkrát vyprodukovali album tak, že na jeho výrobu mali plný čas, bez akýchkoľvek iných súbežných záväzkov.[129] Podľa slov George Martina „do toho času vyrábali album skôr ako kolekciu singlov, teraz šlo o zámer vyrobiť kúsok vlastného umenia.“[130] Rubber Soul, ktorý vyšiel v decembri, bol kritikou označený ako „vážny krok smerom k vyspelosti a zložitosti hudobného štýlu kapely.“[131] Ich tematický dosah sa začal rozširovať, keď doň zahrnuli hlbší náhľad na romantiku a filozofiu.[132] Životopisci Peter Brown a Steven Gaines prisudzujú nové hudobné smerovanie The Beatles k ich vtedy už bežnému užívaniu marihuany,[133][134] a Starr poznamenal, že tráva mala skutočne vplyv na mnohé ich zmeny, špeciálne na tie, ktoré sa týkali písania.[134] Po tom, ako na albume Help! použili klasické hudobné nástroje s flautami a sláčikmi, Harrison predstavil sitar v nahrávke „Norwegian Wood (This Bird Has Flown)“. Naznačil tým ďalší postup mimo tradičných hraníc populárnej hudby. Keďže ich texty sa zdokonalili, fanúšikovia sa začali pýtať na ich hlbší zmysel. O, piesni Lennon povedal, že „sa snažil byť sofistikovaný v písaní o fiktívnej afére... ale takým zahmleným nedefinovateľným spôsobom.“[135]
AJ keď väčšia časť nahrávok na Rubber Soul pochádza od dvojice Lennon-McCartney,[136] album obsahuje niekoľko príspevkov aj od ďalších členov kapely, či sólových vecí pôvodne označovanej dvojice autorov.[137] Skladba, „In My Life“, ktorej exkluzívne autorstvo si neskôr privlastnil každý z dvojice, je považovaná za jeden z vrcholov ich spoločného hudobného katalógu.[138] Harrison považoval Rubber Soul za svojho favorita, kým Ringo Starr ho označil za „záznam o odchode“.[139] McCartney zvykol hovoriť, že „vtedy mali za sebou periódu, kedy boli rozkošní a bolo na čase, aby sa začali nejakým spôsobom rozvíjať.“[140] No štúdiový technik, Norman Smith, neskôr poznamenával že už v tom čase sa v nahrávacích dňoch objavovali príznaky narastajúceho konfliktu v skupine. Hovoril, že „konflikt medzi Johnom a Paulom sa stal očividným, keby mal rozhodovať Paul, George by nemohol pre skupinu písať.“[141] V roku 2003 časopis Rolling Stone dal album Rubber Soul na piate miesto svojho zoznamu 500 najlepších albumov všetkých čias,[142] a v AllMusic ho Richie Unterberger označil za folkrockovú klasiku.[143]
Roztržky (kontroverzie), posledné turné a Revolver
[upraviť | upraviť zdroj]
Od decembra 1963 prevzalo kontrolu na distribúciou hudobnej skupiny The Beatles v USA hudobné vydavateľstvo Capitol Records.[77] Vydavateľ kompiloval vlastné verzie albumov pre tento trh a rozhodoval aj o tom, ktoré piesne vyjdú v Spojených štátoch ako single.[144] Trvalo to až do vydania albumu Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band (1967), ktorý mal rovnaké poradie skladieb v Spojenom kráľovstve a aj v USA.[145] V júni 1966, Yesterday and Today, jeden z kompilačných albumov od firmy Capitol, spôsobil rozruch obalom, ktorý vyobrazoval vyškľabených Beatles oblečených v mäsiarskych kombinézach, obložených surovým mäsom a kusmi plastových detských bábik. Zmysel tohto obrázku bol nekorektne opisovaný ako satirický odkaz na mäsiarsky prístup Capitol Records voči americkým verziám albumov The Beatles.[146] Po kritike, malo tisíce nasledujúcich kópií LP originálny mäsiarsky obraz prekrytý novým. Na aukcii v roku 2005 boli albumy s pôvodnou verziou predávané za 10 500 dolárov.[147] V Anglicku sa Harrison stretol s významným sitarovým majstrom Ravim Shankarom. Dohodli sa, že ho bude učiť hrať na tomto indickom strunovom nástroji.[148]
Asi mesiac po faux pas okolo obálky albumu Yesterday and Today, boli The Beatles na turné na Filipínach. Tam, viac-menej nedvojak, odmietli od prvej dámy krajiny, Imeldy Marcosovej, pozvanie na raňajkovú recepciu v Prezidentskom paláci.[149] Stalo sa, že po oznámení pozvania ho Epstein proste v mene členov kapely zdvorilo odmietol. Bolo to preto, lebo prijímať takéto oficiálne pozvánky nikdy nezvykol.[150] Krátko po tejto reakcii dostali najavo, že diktátor Marcos v svojom režime nie je zvyknutý na to, že by mu niekto povedal „nie“. Po reakciách, ktoré na toto odmietnutie nasledovali, mala skupina problém bezpečne opustiť krajinu.[151] Bezprostredne potom The Beatles prvýkrát navštívili Indiu.[152]
„Sme viac populárni ako Ježiš. Neviem, čo je prvé – rokenrol, alebo kresťanstvo...“, bola neslávne slávna veta, ktorú v roku 1966 vyslovil John Lennon. Bolo to pri interview, pre bezplatne vydávané noviny Evening Standard. Rozhovor s ním robila britská novinárka Maureen Cleaveová. „Kresťanstvo sa pominie“, dodal Lennon. „Scvrkne sa a zmizne. Nemusím sa o tom hádať. Mám pravdu a budem mať pravdu... Ježiš bol v poriadku, ale jeho nasledovníci boli tlstí a obyčajní. Podľa mňa prekrútili jeho učenie a tým ho zničili.“[153]
V Anglicku tento komentár prešiel bez povšimnutia, no potom ako ho o päť mesiacov neskôr v predvečer začatia amerického turné, zverejnili v mládežníckom fanúšikovskom časopise Datebook, zdvihla sa hlavne v oblasti „Biblického pásu USA“ vlna silného odporu.[154] Potom, ako sa vrátili domov, Beatles čelili silnému odporu od náboženských a sociálnych konzervatívcov. Bol medzi nimi aj Ku Klux Klan.[154] Svätá stolica vydala oficiálny protest. V holandsky a španielsky hovoriacich krajinách a v juhoafrických rozhlasových staniciach, vyšiel oficiálny zákaz vysielania nahrávok skupiny The Beatles.[155] Epstien napadol Datebook za to, že „Lennonove slová boli vytrhnuté z kontextu“ a na tlačovej konferencii to Lennon ilustroval parafrázou „Keby som povedal, že televízia je viac populárna ako Ježiš, mohol by som sa mýliť?“[156] Lennon hovoril o tom, ako aj iní ľudia vnímajú svoj osobný úspech, no potom všetko na výzvu reportérov uzavrel slovami: „Ak sa chcete ospravedlnenie, ak vás to urobí šťastnými, tak potom O.K., je mi to ľúto!“[156]
Po skúsenostiach z predošlých turné so slabou počuteľnosťou v hluku fanúšikov, The Beatles stále viac zosilňovali zvuk svojej hudby. Z pôvodných Vox AC30, v roku 1964 prešli aj na omnoho výkonnejšie 100-watové zosilňovače, ktoré pre nich špeciálne vyvinula firma Vox. No aj tie boli nedostačujúce. Pri snahe konkurovať nesmiernemu revúcim fanúšikov, v skupine narastala únava a nechuť vystupovať na koncertoch.[157] Došli k záveru, že ich vystúpenia už neboli o hudbe a rozhodli, že ich augustové turné bude posledné.[158]
Predchodca Rubber Soul bol prvým krokom, ktorý smeroval k ich nasledujúcemu albumu, Revolver. Vyšiel v auguste 1966, asi týždeň predtým ako sa rozhodli absolvovať svoje posledné turné.[159] Scott Plagenhoef z hudobného serveru Pitchfork opisuje ako v ňom „zvuk skupiny, ktorý naberá na istote“ a „znovu definuje to, čo sa od populárnej hudby očakáva“.[160] Revolver obsahuje komplikovanejšie kompozičné postupy, štúdiové experimentovanie a viac rozvetvený repertoár hudobných štýlov. Na tomto albume počujeme hudbu v inovatívnych klasických aranžmánoch po psychedelický rock.[159] Na obale upustili od zvyčajnej fotografie skupiny a použili grafický návrh, ktorý vytvoril dizajnér Klaus Voormann, ktorý bol ich známym z čias pôsobenia v Hamburgu. Je to „jednoduchá, umelecká, čierno-biela koláž, ktorá karikovala Beatles v štýle perokresby aký mal (podľa Gouldový slov) anglický secesný kresliar a ilustrátor, Aubrey Beardsley.“[159] Albumu predchádzalo vydanie singlu „Paperback Writer“ (je B-strana bola pieseň „Rain“).[161] Promo k singlom bolo podporené dvoma krátkymi filmami, ktoré sú, podľa kultúrneho historika Saula Austerlitza, jednými z prvých skutočných hudobných videoklipov.[162] Oba boli odvysielané v júni 1966 v programoch The Ed Sullivan Show a v Top of the Pops.[163]
Medzi nesporne experimentálne nahrávky albumu Revolver patrí nahrávka „Tomorrow Never Knows“. Rodriguez túto skladbu označuje za najväčší skok do budúcnosti, ktorý sa stal do tohto momentu v nahrávacej kariére skupiny The Beatles.[164] Dielo obsahuje reverzný zvuk gitary, rozložené vokály, efekty páskových slučiek, ktoré sprevádza synkopované cyklicky sa opakujúce bicie nástroje. K týmto zvukom použil Lennon časť textu z knihy, ktorá v roku 1964 vyšla Timothymu Learymu po názvom The Psychedelic Experience: A Manual Based on the Tibetan Book of the Dead. Táto „Príručka založená na Tibetskej knihe mŕtvych“ opisuje psychedelické skúsenosti po požití LSD s duchovne osvieteným stavom dosiahnutým meditáciou.[165] Nahrávka „Eleanor Rigby“ zas zaujme ústredným motívom, ktorý je v podaní sláčikového okteta. Gould ju charakterizuje ako „skutočný hybrid, ktorý sa nezhoduje so žiadnym rozpoznateľným štýlom alebo žánrom skladby“.[166] George Harrison sa na tomto albume autorsky podieľal až na troch skladbách.[167]
V roku 2003 dal časopis Rolling Stone album Revolver na tretie miesto svojho zoznamu najlepších albumov všetkých čias.[142] Počas koncertného turné, ktoré nasledovalo po vydaní albumu, skupina The Beatles nehrala žiadnu z jeho skladieb.[168] Chris Ingham k tomu píše, že tieto nahrávky boli viac štúdiovými dielami, ktoré boli pre štvorčlennú rockovú kapelu na koncertnom pódiu nepoužiteľné. Celý dojem z nich by bol k tomu rozbitý hlukom revúceho davu. Koncertná skupina The Beatles a ich štúdiová verzia sa tak stali dvoma úplne odlišnými entitami.[169]
Posledné komerčné vystúpenie The Beatles na koncertnom pódiu sa konalo 29. augusta 1966. Bolo na športovom štadióne Candlestick Park v San Franciscu.[170] Zakončilo sa tým štvorročné obdobie takmer neprestajného turné, počas ktorého na celom svete vystúpili viac ako 1 400-krát.[171] Následne sa skupina zamerala na štúdiovú tvorbu a ich neskoršie kompozície a hudobné experimenty zvýšili ich umeleckú prestíž, pričom si stále zachovávali ohromnú popularitu.
1966 – 1970: roky v štúdiu a rozpad
[upraviť | upraviť zdroj]Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band
[upraviť | upraviť zdroj]
Oslobodení od záťaže z turné, mali The Beatles čas viacej experimentovať pri nahrávaní v štúdiu. Koncom novembra 1966 ich snaženie vyústilo vydaním albumu Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band.[173] Nahrávací technik, Geoff Emerick, hovorí že výroba jeho zvukových stôp zabrala 700 hodín. [174] Spomína, ako sa členovia kapely snažili o to, aby všetko na Sgt. Pepper bolo iné. „Mali sme mikrofóny priamo v zvonoch mosadzných nástrojov a slúchadlá sa zmenili na mikrofóny pripevnené k sláčikovým nástrojom. Použili sme obrovské primitívne oscilátory na zmenu rýchlosti interpretácie nástrojov, či vokálov a mali sme kazetové pásky nastrihané na kúsky a spojené hore nohami a opačným smerom.“[175] Časti skladby „A Day in the Life“ nahral 40-členný orchester.[175] Pri nahrávaní vznikli aj dva A-single, ktoré vo februári 1967 vyšli pod názvami „Strawberry Fields Forever“/„Penny Lane“.[176] Vlastný album, Sgt. Pepper, vyšiel v júni toho istého roku.[177] Hudobná komplexicita nahrávok bol pokrytá použitím, na dnešnú dobu relatívne primitívneho, štvorstopého magnetofónu..[172]
Albumu sa medzi hudobnými kritikmi nakoniec ujdeno všeobecné uznanie.[178] Gould k nemu dodáva, že „kritici sa všeobecne zhodli na tom, že Beatles dali dokopy populárne majstrovské dielo. Bola to plnohodnotná spolupráca kolektívneho génia. Tímu, ktorý mal odvážne ambície a prekvapujúco originálny prístup, ktorým rozšíril svoje možnosti. Zvýšili tým očakávania toho, čo sa dá pri počúvaní takejto hudby zažiť. Na základe toho, ako sa dal vnímať Sgt. Pepper, sa urýchlilo masové nadšenie pre rockovo orientované albumy. Bola to istá revolúcia estetiky a ekonomiky v nahrávacom priemysle. Zmenila ich spôsobom, ktorý ďaleko prekonal doterajšie popové explózie vyvolané fenoménom Elvisa z roku 1956 a fenoménom Beatlemánie z roku 1963.“[179]
Sgt. Pepper bol prvým pop/ rockovým albumom, ktorý mal na zadnej strane obalu kompletné texty skladieb.[180][181] Texty boli taktiež subjektom analýzy odborných kritikov. Napríklad koncom roku 1967 bol predmetom vedeckého výskumu amerického literárneho kritika a profesora angličtiny, Richarda Poiriera. Spozoroval, ako jeho študenti „počúvali hudbu skupiny s takým stupňom zanietenosti, aké on učiteľ literatúry môže iba závidieť“.[182] Poirier poznamenal niečo, čo nazval „zmiešanou aluzívnosťou“: „Je hlúpe vôbec predpokladať že sa robia iba tie isté veci, alebo sa dajú vyjadriť len jediným spôsobom... jeden spôsob cítenia o niečom nestačí... každý jednotlivý vyvolaný pocit musí často existovať v kontexte zdanlivo protichodných alternatív.“[182] V tom čase hovoril Mc Cartney, že „Píšeme piesne. Vieme, čo tým myslíme. Ale za týždeň niekto iný o tom niečo povie a vy to všetko zamietnete. Do našich piesní dávate zo svojho zorného uhla svoje vlastné myšlienky.“[182] Obal albumu sa tiež stretol so záujmom a podnecoval k diskusiám.[183] Koláž, ktorej autorom boli pop artoví umelci, Peter Blake a Jann Haworth, predstavoval kapelu z titulnej nahrávky albumu. Jej členmi sú aj tu vlastne The Beatles, ktorí stoja v centre a sú obklopení populárnymi, skutočnými, ale aj fiktívnymi osobnosťami svojej doby.[184] Pôvodne ich malo byť 75, no na výslednom vyobrazení ich z rôznych dôvodov zostalo 69. Fúzy mali členovia kapely aj vplyvom narastajúcej popularity štýlu hnutia hippies.[185] Historik Jonathan Harris zas naznačuje, že šlo skôr o pokus vyjadrenia anti-autoritatívneho postoja: kontrast neupravených vojakov v jasne vyfarbených uniformách.[186] V roku 2003 sa tento album dostal na vrchol zoznamu 500 najlepších albumov všetkých čias, ktorý zverejnil časopis Rolling Stone.[142]
Dňa 25. júna 1967 skupina zahrala pred 350 miliónmi divákov. Bolo to v prvom medzinárodnom živom televíznom vysielaní, v programe Our World. Zahrali pieseň „All You Need Is Love“. Okrem nich v tomto 2,5 hodinovom programe vystúpila aj Maria Callasová, či maliar Pablo Picasso.[187] Potom ako o týždeň táto verzia odvysielala, stala sa jedným zo symbolov Leta lásky v roku 1967.[188] O dva mesiace neskôr skupina utrpela stratu, ktorá uviedla ich spoločnú kariéru do turbulencie. Potom ako dostali pozvanie, 25. augusta odcestovali aby podstúpili v Indii u Mahariši Mahéša Jógího transcendentnú meditáciu. O dva dni neskôr im asistent manažéra, Peter Brown, zatlefonoval, že Brian Epstein zomrel. Súdny obhliadač skonštatoval, že príčinou smrti bolo náhodné predávkovanie karbitolom, no vo všeobecnosti sa hovorilo o samovražde. Epstein bol citovo labilný a jeho stav sa zhoršil po osobných problémoch.[189] Boli aj špekulácie, že sa obával, že by s ním kapela nemala obnoviť manažérsku zmluvu, ktorá mala skončiť v októbri. Malo to byť po výhradách na dohľad nad obchodnými záležitosťami, najmä pokiaľ šlo o spoločnosť Seltaeb, ktorá pod Epsteinovýcm dohľadom spravovala americké obchodné práva skupiny The Beatles.[190] Po jeho smrti skupina zostala skupina v šoku a v obavách o svoju budúcnosť.[191] Pattie Boydová, manželka Georgea Harrisona na túto tému povedala, že Brian Epstein bol mŕtvy... Paul a George boli v úplnom šoku... Brian ich našiel, veril im, usmernil ich, zmenil ich na milionárov a urobil ich známymi po celom svete... Vedeli sme, že život bez neho už nikdy nebude rovnaký.[192]
Magical Mystery Tour, Biely album a Yellow Submarine
[upraviť | upraviť zdroj]Začiatkom decembra 1967 vyšlo na dvojitom EP šesť skladieb, ktoré boli soundtrackom k televíznemu filmu Magical Mystery Tour.[77][193] V Spojených štátoch pod takýmto titulom týchto šesť skladieb vyšlo na LP spolu piatimi singlami, ktoré skupina mala na tomto hudobnom trhu.[98] Unterberger hovorí o americkej verzii Magical Mystery Tour, že psychedelický zvuk koluje v žilách Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band, ale aj v nahrávkach, ktoré vyšli mimo tohto albumu. Môžeme ho počuť v zvukových kolážach skladby „I Am the Walrus“, no aj v piatich singloch z roku 1967. Všetky sú veľkolepé, výnimočné a inovatívne.[194] Po prvých troch týždňoch ako album vyšiel, mala táto zbierka hudby v Spojených štátoch najvyšší predaj, aký dovtedy firma Capitol Records dosiahla. Aj preto neskôr dal Capitol túto De Facto kompiláciu do svojho oficiálneho katalógu štúdiových albumov skupiny The Beatles.[195] Prvýkrát bol film Magical Mystery Tour vysielaný na druhý sviatok vianočný. Z väčšej časti ho režíroval Paul McCartney. Bol to prvý projekt skupiny The Beatles, ktorý sa v britskej tlači stretol so silnou negatívnou odozvou. Daily Express o ňom písali ako o „špinavom odpade“, v Daily Mail ho nazvali „kolosálnou nabubralosťou“ a v The Guardian film dostal nálepku „druh hry na fantáziu morálku, a hrubý útok na oddanosť a hlúposť publika“.[196] Gould o filme hovorí, že „to bola veľká ponuka nedokončeného materiálu filmových záberov, ktoré ukazujú ako skupina ľudí nastúpi a vystúpi z autobusu.“[196] V Spojených štátoch, napriek predpokladanému záujmu divákov, televízne spoločnosti zareagovali na britskú tlač a rozhodli, že film neodvysielajú.[197]
V januári 1968 v cameo predstavení The Beatles nahrávali hudbu pre záverečnú scénu animovaného filmu Yellow Submarine. Okrem kresleného filmu, vyšiel k nemu soundtrack s jedenástimi skladbami. Štyri z nich boli nové štúdiové nahrávky, ktoré debutovali v tomto filme.[198] Film, ktorý vyšiel v júni 1968 získal priaznivé odozvy od kritiky. Pozitívne hodnotili jeho hudbu, humor a inovatívny vizuálny štýl.[199] Film bol publikovaný sedem mesiacov pred oficiálnym vydaním jeho soundtracku.[200]
Medzitým sa na trh dostal aj The Beatles, dvojalbum, ktorý si pre svoj dizajn obalu vyslúžil názov „White (Biely) Album“.[202] Kreatívne malo byť inšpiráciou pre tento projekt nové smerovanie skupiny, ktorá teraz zostala bez prítomnosti Epsteina. Nakrátko bol ich inšpiráciou indický guru Mahariši Mahéš Jógí.[203] V jeho ášrame v indickom Rišikeši za tri mesiace absolvovali „základný kurz“, ktorý bol označený za jedno z ich najplodnejších období. Skomponovali tam asi 80 skladieb, 30 z nich vydali ako The Beatles a väčšina sa nachádza práve na Bielom albume.[204] V skutočnosti Starr odtiaľ odišiel po desiatich dňoch. Odišiel do rodinného campu, Butlins. Znudený McCartney odtiaľ odišiel o mesiac neskôr.[205] Prínos meditácií pre kreativitu Lennona s Harrisonom sa stala otáznou. Bolo to potom, ako štúdiový elektrotechnik známy pod menom Magic Alex spochybnil Maharišiho prínos a označil ho skôr ako manipuláciu.[203] Potom ako prezradil, že si Mahariši užíva sex s návštevníčkami, aj Lennon spolu s Harrisonom a sprievodom zvyšku skupiny po dvoch mesiacoch opustili jeho sídlo.[205] V zlosti Lennon skomponoval na túto tému pieseň „Maharishi“, no aby sa vyhol prípadným právnym sporom, premenoval ju na „Sexy Sadie“. McCartney to komentoval slovami „Urobili sme chybu. Mysleli sme si o ňom viac, než v skutočnosti bol.“[203]
Od mája do polovice októbra 1968, počas nahrávania Bieleho albumu panovali vnútri skupiny rozvrátené vzťahy.[206] Starr na dva týždne odišiel zo štúdia a McCartney potom nahral bicie v skladbách „Back in the U.S.S.R.“ (v tejto skladbe hrali na bicie aj Harrison a Lennon) a „Dear Prudence“.[207] Lennon stratil záujem spolupracovať s McCartneyom,[208] ktorého pieseň „Ob-La-Di, Ob-La-Da“ označil za „zastaraný hudobný shit“.[209] Napätie sa ďalej zhoršovalo po tom, ako Lennon priviedol svoju priateľku, avantgardnú umelkyňu Yoko Ono. Spor vznikol preto, lebo v skupine mali všeobecný názor, že partnerky nemajú na nahrávanie prístup.[210] O tomto dvojalbume neskôr John Lennon povedal: „Každá jeho skladba je individuálnou nahrávkou. Nie je to hudba The Beatles. Sú to piesne, ktoré nahral John a skupina, Paul a skupina, a George a skupina.“[211] McCartney hovorí, že album „nebol vyrábaný v pohode.“[212] S Lennonom sa zhodli, že jeho nahrávanie bolo v atmosfére začiatku rozpadu kapely.[213][214]
Napriek tomu, že nahrávky stále vlastnila firma EMI, Biely album bol prvým hudobným nosičom, ktorý skupina vydala pod hudobnou značkou Apple Records.[215] Label bol súčasťou firmy Apple Corps, ktorú Epstein formoval ako súčasť plánu vytvoriť daňovo efektívnu obchodnú štruktúru.[216] Na album prišlo viac ako 2 milióny predbežných objednávok, ani nie za mesiac sa z neho v USA predalo 4 milióny kópií a jeho nahrávky dominovali v playlistoch amerických rozhlasových staníc.[217] Napriek popularite album nemal v svojej dobe priaznivé recenzie. Podľa Goulda „kritika bola skôr rozpačitá, až plochá. Bola v kontraste s reakciami na projekt Sgt. Pepper, ktorý bol gramotnou rockovou kritikou hodnotený ako základný kameň určitého hudobného žánru. Na obsahu Bieleho albumu nebolo nič, načo by mohli kritici poukazovať. Dokonca aj tí, ktorí boli ku skupine priaznivo naklonení... nevedeli čo majú písať o tejto beztvarej mase nesúrodých songov. Napríklad Robert Saal z Newsweeku na albume videl priveľký podiel paródií...“[217] Celkovo sa časom názor kritiky prehodnotil a v roku 2003 bol Biely album skupiny The Beatles v časopise Rolling Stone daný na desiate miesto ich zoznamu najlepších albumov všetkých čias.[142] Mark Richardson z Pitchforku sa o ňom vyjadruje ako o „obsažnom, plnom nápadov, ale aj so slabšími miestami, no naplnenom rôznorodou zmesou hudobného materiálu... jeho nedostatky sú rovnako dôležité pre jeho charakter ako jeho tromfy.“[218] Erlewine píše, že hlavná autorská dvojica na tomto albume spolu nešla dokopy, ale to isté platilo aj o Starrovi a Harrisonovi, no Lennon tu má dve svoje najlepšie balady, McCartneyove skladby sú ohromujúce, Harrison ako skladateľ by si zaslúžil väčšiu pozornosť a Starrova kompozícia bola potešením.[219]
Album Yellow Submarine vyšiel v januári 1969. Okrem titulnej skladby, ktorá vyšla aj na albume Revolver boli na tomto soundtracku štyri nahrávky, ktoré debutovali vo filme, potom skladba „All You Need Is Love“ a sedem inštrumentálnych kúskov, ktoré skomponoval Martin.[200] Keďže je na tomto nosiči menej novej hudby, Unterberger a Bruce Eder z AllMusic ho označujú za možno „nepodstatný“. No podľa nich predsa na ňom vyniká Harrisonova skladba „It's All Too Much“. Považujú za „inovatívnu, lebo žiari v zvuku vírivého Melotrónu, živými perkusiami a kolísavým zvukom gitár... je to virtuózna exkurzia do inak temnej psychedélie.“[220]
Abbey Road, Let It Be a rozpad skupiny
[upraviť | upraviť zdroj]Oficiálne vyšiel album Let It Be ako posledný, no väčšia časť z neho bola nahratá pred albumom Abbey Road. Impulz na tento projekt pochádza podľa slov Martina z myšlienky, ktorá sa pripisuje Paulovi McCartneyimu. Paul navrhol, aby „nahrali z nového hudobného materiálu album. Po naskúšaní by ho potom zahrali naživo pred. Tento premiérový koncert by nakrútili na film“.[221] Réžiu projektu mal Michael Lindsay-Hogg z Twickenham Film Studios. Dokument, ktorý nakrútili s pracovným názvom Beatles at Work, mal trvať jednu hodinu. Materiál na tento film sa z väčšej časti nakrúcal začiatkom januára 1969.[221][222] George Martin hovoril, že práca na projekte „mala ďaleko od zábavy. Bolo to v období, keď vzťahy medzi Beatles boli na bode mrazu.“[221] Lennon opísal tieto zväčša improvizované stretnutia ako „peklo... najhoršie... na Zemi“, a Harrison, ako „to najhoršie v ich histórii“.[223] Podráždený obidvoma ako McCartneyom, tak aj Lennonom, Harrison z nahrávania na päť dní odišiel. Keď sa vrátil, vyhrážal sa, že pokiaľ neskončia reči o koncertnom vystúpení opustí skupinu. Chcel aby sa skôr sústredili na dokončenie nového albumu, ktorý mal mať názov Get Back. Použiť mali skladby, ktoré boli určené na televízny špeciál.[224] Požiadal tiež, aby prestali spolupracovať s Twickenhamom a prešli k novozaloženej spoločnosti Apple Studio. Ostatní členovia kapely súhlasili, no mysleli zároveň aj na to, aby zachránili nakrútený materiál z televíznej produkcie, ktorý by mohol byť použiteľný pre film.[225]
V snahe zmierniť napätie v kapele a zlepšiť kvalitu jej živého zvuku, zavolal Harrison hráča na klávesové nástroje, Billyho Prestona, ktorý s nimi počas posledných deviatich dní participoval ako „piaty Beatle“.[226] Preston bol uvedený aj na singli piesne „Get Back“. Bol jediným hudobníkom, ktorý kedy dostal takéto uznanie na oficiálnom vydaní hudobného nosiča skupiny The Beatles.[227] Na záver skúšok sa kapela nedokázala zhodnúť na mieste koncertu. Odmietli niekoľko nápadov vrátane člna na mori, vystúpenia v blázinci, či niekde na tuniskej púšti a zamietli aj Koloseum.[221] Nakoniec sa zhodli na tom, že to bude na streche budovy firmy Apple Corps v Londýne. Posledné koncertné vystúpenie skupiny The Beatles sa teda konalo a bolo nakrútené na film na tomto mieste dňa 30. januára 1969.[228] O päť týždňov neskôr začal technik Glyn Johns, ktorého Lewisohn označil za „neoficiálneho producenta“ Get Back, kompletizovať album. Mal na túto prácu „voľné ruky“, no skupina sa „od projektu dištancovala“.[229]
Skupina po smrti Epsteina potrebovala obsadiť miesto finančného poradcu. Lennon, Harrison a Starr mali tip na Allena Kleina, ktorý manažoval The Rolling Stones a soulového speváka, Sama Cookeho.[230] Podľa McCartneyiho to mali byť Lee a John Eastmanovci, ktorí boli otcom a bratom jeho manželky, Lindy,[231] ktorú si vzal 12. marca toho roku.[232] Dohodnúť sa nedokázali, a tak sa z Kleina stal obchodný manažér a Eastmanovci boli dočasne poverení právnymi službami pre skupinu The Beatles.[233][234] Nasledovali ďalšie konflikty a finančné problémy.[230] Potom ako boli zrušené vzťahy s Eastmanovcami, sa dňa 8. mája Klein stal jediným manažérom kapely.[235] McCartney odmietol podpísať manažérsku zmluvu s Kleinom, no napriek tomu bol ostatnými členmi skupiny prehlasovaný.[236]
Po skúsenostiach s výrobou albumu Get Back, kedy všetko nasvedčovalo, že The Beatles spolu s tvorbou skončili, prekvapil McCartney Martina žiadosťou, aby šla kapela do štúdia a nahrala ďalší štúdiový album.[237] Prvé nahrávanie albumu Abbey Road začalo 2. júla 1969.[238] Lennon, ktorý odmietol Martinov návrh, aby album bol vo formáte „jednej prepojenej hudobnej skladby“ chcel aby jeho a McCartneyova hudby bola oddelená na dvoch stranách vinylového LP.[239] McCartney navrhol kompromis, aby sa na prvú stranu albumu nahrali jednotlivé skladby a druhá strana by mala pozostávať zo skupín vzájomne prepojených skladieb.[239] Dňa 4. júla 1969 vyšiel prvý oficiálny sólový singel člena skupiny The Beatles. Bola to Lennonova skladba „Give Peace a Chance“, ktorá vyšla ako dielo skupiny Plastic Ono Band. Dňa 20. augusta 1969 boli spolu všetci štyria členovia skupiny The Beatles v jednom nahrávacom štúdiu naposledy. Bolo to pri skompletizovaní a zmixovaní piesne „I Want You (She's So Heavy)“.[240] Lennon oznámil svoj odchod do zvyšku skupiny 20. septembra, no súhlasil so zadržaním verejného ohlásenia odchodu. Chcel tým zabrániť prípadným komplikáciám pri predaji ich spoločného práve vychádzajúceho albumu.[241]
Album Abbey Road vyšiel šesť dní po Lennonovom odchode z kapely, a za tri nasledujúce mesiace sa z neho predalo 4 milióny kópií. Dostal sa na vrchol britských hudobných rebríčkov, kde zotrval sedemnásť týždňov.[242] Druhá skladba albumu, „Something“, bola prvou a jedinou piesňou, ktorú skomponoval Harrison a vyšla ako A-singel skupiny The Beatles.[243] Celkovo mal Abbey Road zmiešanú odozvu. Jeho druhá strana so spojenými skladbami bola prijímaná s väčším uznaním.[242] Unterberger album označil za „vydarenú labutiu pieseň“, ktorá obsahuje „niekoľko najlepších harmónií, aké sa dajú počuť v rockovej histórii“.[244] Muzikológ a spisovateľ, Ian MacDonald, vidí album ako „nestály a prázdny“ napriek tomu, že znie ako keby bol jednotný súdržný, čo je podčiarknuté prepojením niektorých jej skladieb.[245] Martin ho považuje za svojho favorita medzi albumami kapely, Lennon hovoril, že je „kvalitný“, no „nie v ňom žiadny život“. Nahrávací technik Geoff Emerick hovorí, že výmena štúdiového elektrónkového mixážneho pultu za tranzistorový, prinieslo zmenila zvuk nahrávok. Skupina bola frustrovaná, lebo sa jej zdal, že zvuk hudby sa stal v porovnaní s predchádzajúcimi albumami menej kvalitný.[246]
Dňa 3. januára 1970 pre projekt Get Back The Beatles bez Lennona nahrali (bol v tom čase v Dánsku) Harrisonovu skladbu „I Me Mine“.[247] V marci dal Klein nahrávky k albumu, ktorý sa už volal Let It Be americkému producentovi Philovi Spectorovi, ktorý práve pracoval na Lennonovom sólovom singli „Instant Karma!“.[248] Pri práci na mixovaní a prehrávaní hudby, Spector prerobil zvuk viacerých skladieb, ktoré mali pôvodne znieť ako koncertné nahrávky. McCartney bol nespokojný s producentovým prístupom, obzvlášť nespokojný s tým ako do skladby „The Long and Winding Road“ pridal štrnásťčlenný spevácky zbor a orchester s 36 hudobními nástrojmi.[249] Požiadavky McCartneyho, aby sa tieto zmeny v piesni vrátili boli ignorované,[250] a tak sa 10. apríla 1970 rozhodol zo skupiny oficiálne odísť. Bolo to týždeň predtým ako vyšiel jeho debutový sólový album.[249][251]
Album Let It Be, ktorý produkoval Phil Spector vyšiel 8. mája 1970. Sprevádzal ho posledný singel skupiny The Beatles, „The Long and Winding Road“, ktorý vyšiel iba na americkom hudobnom trhu.[161] Dokumentárny film Let It Be, ktorý šiel do kín ešte v tom istom mesiaci, získal Oscara za najlepšiu originálnu filmovú hudbu.[252] Viacerí kritici sa zhodli na tom, že hudba vo filme znie lepšie ako tá, ktorá je na albume.[253] Napriek tomu, že si album vyslúžil negatívne, niekedy až nepriateľské hodnotenia Unterberger si myslí, že je skôr iba podceňovaný. nachádza na ňom viacero dobrých momentov: od hard rocku v piesni „I've Got a Feeling“, alebo aj v „Dig a Pony“, chváli tiež titulnú nahrávku „Let It Be“, či pôvodný titul „Get Back“, ako aj folkový kúsok „Two of Us“, v ktorom spolu harmonizujú Paul a John.[254] Dňa 31. decembra 1970 dal McCartney žalobu, v ktorej požadoval zrušenie zmluvného partnerstva Beatles.[255] Nasledovali právne spory, ktoré pokračovali dlho od ich rozpadu. Formálne sa rozpustenie skupiny podarilo dosiahnuť až 29. decembra 1974,[256] v čase keď, ho svojim podpisom John Lennon potvrdil na dovolenke, ktorú s rodinou trávil vo Walt Disney World Resorte na Floride.[257]
1970 – súčasnosť: po rozpade
[upraviť | upraviť zdroj]70. roky 20. storočia
[upraviť | upraviť zdroj].JPG?lang=sk)
.jpg?lang=sk)
Všetci členovia kapely: Lennon, McCartney, Harrison and Starr vydali po roku 1970 svoje sólové hudobné albumy. Na niektorých ich nahrávkach spolupracovali aj so svojimi spoluhráčmi z The Beatles.[258] Starrov album, Ringo (1973), je jediný, na ktorom sú skladby, ktoré skomponovali, a aj hrajú na ňom všetci štyria bývalí členovia, aj keď v samostatných piesňach. V auguste 1971 Starr spolupracoval s Harrisonom v New Yorku na podujatí The Concert for Bangladesh.[259] Na bootlegu A Toot and a Snore in '74 sú nahrávky, v ktorých od rozpadu skupiny jediný raz spolu účinkovali Lennon a McCartney.[260] V roku 1973 vydal Klein cez značku Apple Records na dvojalbumoch dve kompilácie 1962 – 1966 a 1967 – 1970.[261] Tieto dve hudobné edície, známe skôr ako Red Album (Červený album) a Blue Album (Modrý album), získali za svoj predaj multi-platinový certifikát v Spojených štátoch a platinový v Spojenom kráľovstve.[262][263]
Firmy EMI/Capitol medzi rokmi 1976 – 82 zaplavili hudobný trh viacerými neautorizovanými kompiláciami skupiny The Beatles.[264] Prvou z nich bol Rock 'n' Roll Music. Jediný hudobný nosič s predtým nepublikovaným materiálom bol v roku 1977 prvý oficiálny koncertný album skupiny, The Beatles at the Hollywood Bowl. Obsahuje výbery z dvoch koncertov, ktoré sa konali počas amerických turné v rokoch 1964 – 65.[265] Kapela sa v roku 1977 neúspešne pokúsila blokovať vydanie albumu Live! at the Star-Club in Hamburg, Germany; 1962. Tento nosič, ktorý vyšiel u nezávislého vydavateľa, obsahoval zbierku nahrávok, ktoré boli nasnímané jediným mikrofónom počas ich pôsobenia v Hamburgu.[266]
Hudba a pretrvávajúca sláva The Beatles bola komerčne využitá rôznymi spôsobmi a stávalo sa, že aj bez ich spolupráce, či súhlasu. V apríli 1974 mal v Londýne premiéru muzikál John, Paul, George, Ringo … and Bert. Jeho autorom bol britský dramatik, textár a hudobný skladateľ, Willy Russell, a spievala v ňom Barbara Dicksonová. So súhlasom Northern Songs bolo v ňom použitých jedenásť skladieb od dvojice Lennon-McCartney a jedna, „Here Comes the Sun“, ktorej autorom bol George Harrison. Nespokojný s tým, že produkcia použila jeho pieseň, Harrison stiahol na ňu súhlas..[267] Neskôr v tom istom roku mal mimo Broadway muzikál Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band on the Road.[268] V roku 1976 vznikol neortodoxný film All This and World War II. V snímke boli spojené útržky fiktívnych novinových správ s coververziami skladieb The Beatles, ktoré interpretovali rôzni umelci od Eltona Johna, či Keitha Moona po London Symphony Orchestra.[269] Začiatkom roku 1977 zrealizovali na Broadwayi neautorizovaný muzikál Beatlemania, ktorý sa stal populárnym a vzniklo z neho päť separátnych putovných produkcií.[270] V roku 1979 kapela žalovala producentov a vysúdila si niekoľko miliónovú dolárovú náhradu škody.[270] V roku 1978 bol spolu s Bee Gees a s Petrom Framptonom nakrútený hudobný film Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band, o ktorom Chris Ingham píše, že to bolo umelecké fiasko a komerčný prepadák.[271]
Dňa 24. apríla 1974 počas vysielania Saturday Night Live, producent Lorne Michaels ponúkol Beatles tritisíc dolárov na opätovné spojenie na svojej show. Pritom nevedel, že John Lennon a Paul McCartney práve pozerali toto živé vysielanie z apartmánu v obytnom dome The Dakota v New Yorku. Tento dom, kde žil Lennon bol neďaleko od štúdia, z ktorého sa vysielalo. John a Paul sa bavili na tom, že si zavolajú taxík a prekvapia Michaelsa v štúdiu tým, že prijmú jeho ponuku. Nakoniec tento nápad zamietli. Paul to komentoval slovami, že „by to bola práca, oni oddychovali a užívali si večer, takže takúto voľbu radšej odmietli. Bol to skutočne pekný nápad a takmer ho zrealizovali.“[272]
80. roky 20. storočia
[upraviť | upraviť zdroj]Po smrti Lennona v decembri roku 1980, George Harrison na jeho počesť prepísal text svojej piesne „All Those Years Ago“. Spolu so Starrom za bicími, a s vokálmi v podaní McCartneya a jeho manželky, Lindy, nahrali singel, ktorý vyšiel v máji 1981.[273] McCartney dal Johnovi poctu v nahrávke „Here Today“, ktorá vyšla v apríli 1982 na jeho sólovom albume Tug of War.[274] V roku 1987 vydal Harrison album Cloud Nine, na ktorom je v piesni „When We Was Fab“ spomienka na Beatlemániu.[275]
V roku 1987, pri vydávaní digitálnych reedícií albumov skupiny The Beatles vydavateľstvami EMI a Apple Corps vznikol štandardný katalóg hudobnej tvorby skupiny, ktorý obsahuje dvanásť originálnych štúdiových albumov, ktoré vyšli v Spojenom kráľovstve a americká LP verzia albumu Magical Mystery Tour (1967).[276] Zvyšné nahrávky zo singlov a EP, ktoré nie sú na originálnych štúdiových albumoch boli v roku 1988 zozbierané na kompiláciu dvoch CD nosičov pod spoločným názvom Past Masters. Okrem modrého a červeného albumu vydavateľstvo EMI zo svojich katalógov vymazalo všetky kompilácie vrátane koncertného albumu The Beatles at the Hollywood Bowl.[265]
V roku 1988 boli The Beatles uvedení do Rokenrolovej sieni slávy. Uvedenia sa zúčastnil Harrison, Starr, vdova po Lennonovi, Yoko Ono, a jeho dvaja synovia, Julian a Sean.[277][278] McCartney sa zúčastniť odmietol. Poukázal na nevyriešené „obchodné spory“, ktoré by spôsobili, že by sa „cítil ako úplný pokrytec, ktorý spolu s nimi máva počas neexistujúceho opätovného spojenia.“[278] V nasledujúcich rokoch, celú dekádu, Capitol/EMI riešili žalobu podanú skupinou v súvislosti s licenčnými poplatkami. Vyčistil si tak cestu k tomu aby mohli na hudobný trh poskytnúť ďalší, predtým nezverejnený materiál.[279][280]
90. roky 20. storočia
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1994 vyšla po sedemnástich rokoch prvá neoficiálna edícia ešte nevydaných nahrávok The Beatles na albume Live at the BBC.[281] V tom istom roku McCartney, Harrison a Starr spolupracovali na projekte, ktorý nazvali Anthology. Šlo o materiál na dokument, ktorý ešte v roku 1970 začal pod pracovným názvom The Long and Winding Road zhromažďovať riaditeľ Apple Corps, Neil Aspinall. Aspinall bol ich osobný asistent a manažér, ktorý riadil ich turné.[282] Pri zbieraní dokumentov, boli nahraté aj niektoré nezverejnené nahrávky The Beatles. Do dvoch Lennonových demonahrávok, „Free As A Bird“ a „Real Love“, z konca roku 1970 McCartney, Harrison a Starr pridali nové inštrumentálne a vokálne časti.[283] V rokoch 1995 – 96 bol odvysielaný seriál, ktorý obsahoval 6 dielov po 50 minútach. História Beatles je rozprávaná pomocou exkluzívnych rozhovorov s členmi skupiny Georgeom Harrisonom, Paulom McCartneyom a Ringom Starrom. Tieto rozhovory sú doplnené o archívne materiály s Johnom Lennonom. Ďalšie rozhovory poskytli aj niektoré osoby spojené s Beatles, predovšetkým producent George Martin. Rozhovory sa menia s rôznymi dokumentárnymi záznamami z koncertov, televíznych vystúpení alebo tlačových konferencií. V rámci edície vyšlo video s rozšírenou verziou televízneho seriálu. Kolekcia vydaná na videokazetách VHS a neskôr na 5 DVD obsahuje 8 dielov po cca 70 minútach a navyše hodinový bonusový diel. Na rozdiel od televízneho seriálu obsahovala táto kolekcia videoklipy k novým skladbám „Free As A Bird“ a „Real Love“, vrátane rozprávania žijúcich členov skupiny o ich nahrávaní a zábranách zo štúdií. Videokolekcia vyšla vo Veľkej Británii v októbri 1996. Kolekcia troch dvojitých CD obsahuje raritné, dovtedy oficiálne nepublikované nahrávky Beatles. Sú to rané nahrávky, demá, nepoužité verzie známych skladieb, živé koncertné vydania známych skladieb a v tom čase nevydané nahrávky Beatles. Autorom dizajnu obalu je Klaus Voormann. Piesne „Free as a Bird“ a „Real Love“ vyšli ako oficiálne single skupiny The Beatles. Hudobné nosiče boli komerčne úspešné a televízne vysielanie malo odhadovanú sledovanosť 400 miliónov divákov.[284] V roku 1999 vyšla reedícia filmu Yellow Submarine, spolu s novou kompiláciou, soundtrackom, ktorý mal názov Yellow Submarine Songtrack.[285]
Po roku 2000
[upraviť | upraviť zdroj]Dňa 13. novembra 2000 vyšla Kompilácia The Beatles, 1, ktorá je zbierkou amerických a britských hitov č. 1. V prvom týždni od vydania sa z tohto albumu predalo 3,6 milióna[286] a v prvom mesiaci 13 miliónov kópií.[287] V 28 krajinách, vrátane USA a Spojeného kráľovstva, sa album dostal na vrchol rebríčkov.[288] V apríli 2009 bol z neho na celom svete predalo 31 miliónov kópií[289] a je v Spojených štátoch najpredávanejším albumom celej prvej dekády po roku 2000.[290]
V novembri 2001 zomrel Harrison na rakovinu pľúc.[291][292][293] Dňa 29. novembra na prvé výročie jeho smrti sa v Royal Albert Hall zorganizovali Eric Clapton a vdova po Harrisonovi, Olivia, spomienkové podujatie pod názvom Concert for George. Vystúpili na ňom aj McCartney a Starr. Okrem piesní, ktoré George napísal pre skupinu a pri svojej sólovej kariére, zaznenla aj klasická indická hudba, ktorá ho nesporne počas jeho života najviac inšpirovala.[294]
V roku 2003 vyšiel album Let It Be... Naked, ktorý bol produkovaný pod McCartneyovým dohľadom v pôvodnej zvukovej koncepcii.[295] Album sa dostal do Top-10 v Spojenom kráľovstve aj v USA. V rokoch 2004 a 2006 vyšli v boxsetoch, The Capitol Albums, Volume 1 a Volume 2, zbierky amerických edícií albumov The Beatles z rokov 1964 – 65. Obsahovalo mono aj stereo verzie piesní zmixovaných pre americký hudobný trh.[296] Pre revue Cirque du Soleil na Las Vegas Strip s názvom Love, zo 130 skladieb kapely George Martin so synom Gilesom skombinoval melódie pre pódiovú revue, ktorú komentoval ako „spôsob, ako vo veľmi skrátenom čase prežiť celé hudobné dielo Beatles“.[297] Show malo premiéru v júni 2006 a album Love vyšiel v novembri toho istého roku.[298] V apríli 2009 sa v Radio City Music Hall v New Yorku konalo benefitné koncertné vystúpenie, ktoré organizoval Mc Cartney. Tri skladby si s ním na pódiu zahral aj Ringo Starr.[299]
Dňa 9. septembra 2009 bol po rozsiahlom procese digitálneho remasteringu ktorý trval štyri roky, opätovne vydaný kompletný hudobný katalóg skupiny The Beatles.[276] V boxsete CD nosičov vyšla stereo edícia všetkých dvanásť britských štúdiových albumov spolu s Magical Mystery Tour a s kompiláciou Past Masters. Oproti edícii z roku 1987, má táto verzia čistejšie vokály a prirodzenejší zvuk.[300] Druhá kolekcia, The Beatles in Mono, obsahuje remastrovanú verziu všetkých albumov The Beatles ktoré reálne vyšli v monofónnej kvalite zvuku spolu s originálnou stereo verziou albumov Help! a Rubber Soul.[301] Pre platformy PlayStation 3, Wii a Xbox 360 v rámci série Rock Band vyšla v roku 2009 verzia The Beatles: Rock Band.[302] V decembri 2009 bol hudobný katalóg skupiny The Beatles oficiálne skonvertovaný do formátov FLAC a MP3. Tieto súbory vyšli v limitovanej verzii 30 tisíc kusov na USB flash diskoch.[303]
Po roku 2010
[upraviť | upraviť zdroj]Vďaka dlhotrvajúcim sporom o autorské práva boli The Beatles medzi poslednými významnými umelcami, ktorí pristúpili na dohody o službách internetového predaja hudby.[304] Pretrvávajúce nezhody vyplývajúce z diskusií s vlastníkmi spoločnosti Apple Corps a Apple Inc., vlastníkmi iTunes o práva používania značky „Apple“ boli tiež jedným problémom tohto zdržania. V roku 2008 McCartney poznamenal, že hlavným problémom zdržania online publikácie hudobného katalógu The Beatles bolo, že „z firmy EMI chceli od kapely niečo, čo im ona nebolo pripravená poskytnúť.“[305] Nakoniec na iTunes bolo trinásť oficiálnych albumov a kompilácie Past Masters, a Red a Blue k dispozícii od roku 2010.[306]
V roku 2012 boli hudobné nahrávky EMI predaná Universal Music Group. Aby mohla spoločnosť Universal Music získať EMI, Európska únia z dôvodu hospodárskej súťaže, nútila spoločnosť EMI, aby odviedla svoje aktíva vrátane spoločnosti Parlophone. Spoločnosť Universal mala k dispozícii hudobný katalóg skupiny The Beatles, ktorý spravovala spoločnosť Capitol Records pod svojou divíziou Capitol Music Group.[307] V roku 2012 vyšiel celý katalóg skupiny The Beatles na vinylových platniach, ktoré boli k dispozícii ako boxsety, ale aj jednotlivo.[308]
V roku 2013 vyšla druhá časť nahrávok v BBC na albume On Air – Live at the BBC Volume 2. V decembri toho istého roku ponúkli na iTunes ďalších 59 nahrávok The Beatles. Iná zbierka nahrávok, nazvaná The Beatles Bootleg Recordings 1963, mala možnosť získať 70-ročné predĺženie autorských práv pod podmienkou, že skladby budú zverejnené aspoň raz pred koncom roka 2013. Spoločnosť Apple Records vydala 17. decembra nahrávky, aby im zabránili v tom, aby získali licenciu „public domain“ (verejne dostupné) a neskôr, v ten istý deň, ich z iTunes odstránili. Reakcie fanúšikov na vydanie boli zmiešané, pričom jeden blogger hovoril, že „hardcore zberatelia Beatles, ktorí sa snažia získať všetko, ich už budú mať.“[309][310]
Dňa 26. januára 2014 Paul McCartney a Ringo Starr zahrali v Staples Center v Los Angeles na 56. ročníku Grammy Awards McCartneyovu pieseň „Queenie Eye“.[311] Na sledujúci deň nakrútili v televízii program The Night That Changed America: A Grammy Salute to The Beatles. Program ma oficiálnu premiéru 9. februára, presne v tom čase, kedy skupina The Beatles pred 50 rokmi prvýkrát vystúpila v The Ed Sullivan Show. V špeciály okrem McCartneyiho a Starra vystúpili súčasné hviezdy, ktoré zahrali piesne Beatles. Popri tom boli odvysielané archívne zábery a Paul a Ringo mali rozhovor s Davidom Lettermanom.[312][313]
V decembri 2015 rozšírili The Beatles svoje služby v streamovaní ich hudby.[314] Dňa 26. mája 2017, pri príležitosti 50. výročia vyšla reedícia albumu Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band. Spolu s pôvodným albumom vyšli v nej aj dosiaľ nevydané stereofónne nahrávky. Album vyšiel v piatich verziách: v digitálnom formáte, ako CD, ako dvojitý CD set, dvojitý vinylový set a ako deluxe box set na šiestich CD.[315] Neskôr v roku 2023 vydali poslednú pieseň z názvom "Now and then".
Hudobný štýl a jeho vývoj
[upraviť | upraviť zdroj]V publikácii Icons of Rock: An Encyclopedia of the Legends Who Changed Music Forever, Scott Schinder a Andy Schwartz k hudobnej evolúcii skupiny The Beatles píšu, že „vo svojej prvej inkarnácii The Beatles spôsobili revolúciu v populárnej hudbe tým, že s veselou prezentáciou rokenrolu zdvihli prílivovú vlnu britských hudobníkov. Ich počiatočný dosah bol dostatočný na to, aby sa stali v svojej dobe tou najvplyvnejšou kultúrnou silou, no toto ich nezastavilo. Napriek tomu, že už v začiatkoch mali originálny štýl, ktorý bol syntézou amerického rokenrolu a R&B, v druhej polovici 60. rokov sa stali poprednými hudobníkmi, ktorí každým novým albumom rozširovali hudobné smerovanie. Kapela sofistikovanými experimentami spájala rôzne žánre, vrátane folk-rocku, country, psychedélie a barokového popu. Týmto experimentom neobetovali svoju príťažlivosť verejnosti.“[316]
V knihe The Beatles as Musicians, Walter Everett porovnáva kontrastné prístupy McCartneyho a Lennona: „McCartney rozvíjal svoju tvorbu skôr ako prostriedok na zábavu a bol zameraný na zvukový kontrapunkt a iné remeselné postupy, ktoré boli v univerzálne akceptovanom obohatenom jazyku. Naopak, Lennonova vyzretá tvoba hudba je skôr ocenená ako odvážny produkt prevažne nevedomého, hľadaného, ale nedisciplinovaného umeleckého cítenia.“[317]
Ian MacDonald opisuje McCartneyiho „prirodzeného tvorcu melódí – tvorca tónov schopných existovať mimo ich harmónie“. Jeho melodické línie sú charakterizované ako primárne vertikálne, zaberajúce šírku, konsonantné intervaly, ktoré vyjadrujú jeho „extrovertnú energiu a optimizmus“. Naopak, Lennonova „usedená, ironická osobnosť“ sa odzrkadľuje v „horizontálnom“ prístupe, ktorý obsahuje minimálne, nesúrodé intervaly a opakujúce sa melódie, ktoré sa spoliehajú na ich harmonický sprievod: „V podstate realista, inštinktívne držal svoje melódie blízko k rytmom a kadencii reči. Prifarboval svoje texty bluesovými tónmi a harmóniou. Dával im prednosť pred vytváraním melódií, ktoré by urobili vlastné nápadné formy.“[318] MacDonald chváli to, ako Harrison narábal so sólovou gitarou. Plnil úlohu hrať „charakteristické línie a farebné textúry“ a podporoval ňou Lennonove a McCartneyove party. Starra MacDonald označuje za „otca moderného pop/rockového hrania na bicie nástroje.“[319]
Hudobné vplyvy
[upraviť | upraviť zdroj]Prvými vzormi skupiny The Beatles boli Elvis Presley, Carl Perkins, Little Richard a Chuck Berry.[320] Počas spoločného pôsobenia kapely medzi aprílom až májom 1962 v hamburskom Star-Clube im Little Richard dával rady o svojej technike prezentácie piesní.[321] O Presleyovi Lennon povedal, že „Nič ho naozaj neovplyvnilo, kým nepočul Elvisa. Keby nebol Elvis, neexistoval by ani Beatles.“[322]
The Beatles ovplyvnil aj Buddy Holly, Eddie Cochran, Roy Orbison[323] či The Everly Brothers.[324] Na výrazné vokálne harmónie skupiny mali vplyv umelci amerického vydavateľstva Motown. Výrazný vplyv sa pripisuje aj Little Richardovi (skupina nahrala jeho hit „Long Tall Sally“). Svoje vzory skupina nachádzala aj dlho po svojom počiatočnom úspechu. Hľadali aj nové spôsoby interpretácie hudby, či tvorby textov počúvaním ich súčasníkov ako bol napríklad Bob Dylan, The Who, Frank Zappa, The Lovin' Spoonful, The Byrds, či The Beach Boys, ktorých album Pet Sounds očaril a inšpiroval Paula McCartneyiho.[325][326][327][328] ich kreatívny líder, George Martin, pri jednom z rozhovorov poznamenal, že „málokto zapôsobil na The Beatles ako Brian Wilson.“[329] Na neskorší vývoj tvorby skupiny mal aj indický hudobník Ravi Shankar, u ktorého šesť týždňov koncom roku 1966 študoval hru na sitar George Harrison.[330]
Hudobné žánre
[upraviť | upraviť zdroj]
Pôvodne skifflová skupina The Beatles v rýchlom čase prevzala vplyvy rokenrolu 50. rokov 20. storočia a pomohla presadiť popularitu priekopníkov merseybeatu.[331] Ich repertoár sa rozrástol do širokého spektra žánrov popmusic.[332] Narážajúc na ich rozsah hudobných žánrov Lennon k albumu Beatles for Sale poznamenal, že ho môžu považovať za jedno z nových country westernových LP,[333] kým Gould o Rubber Soul hovorí, že „je nástrojom, ktorý folkových nadšencov vťahuje do tábora popu.“[334]
Napriek tomu, že skladba „Yesterday“ nebola prvou, v ktorej popoví hudobníci použili sláčiky, bola prvou nahrávkou The Beatles, ktorá mala prvky klasickej hudby. Gould podotýka, že „tradičný zvuk sláčikov im dopomohol k uznaniu ich skladateľských kvalít u poslucháčov, ktorí už boli alergický na drsný zvuk bicích nástrojov a elektrických gitár.“[335] V sláčikových aranžmánoch v rôznych variantoch efektov pokračovali aj ďalej, napríklad v štýle viktoriánskej balady v piesni „She's Leaving Home“ (album Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band). Guild k tomu píše, že „jej slová a hudba sú plné klišé hudobnej melodrámy“.[336]
Martin Strong píše, že približne od vydania nahrávky „Rain“ z roku 1966, štýl skupiny The Beatles expandoval aj smerom k psychadelickej hudbe.[337] Medzi ďalšie psychedelické nahrávky patria piesne ako „Tomorrow Never Knows“ (nahratá ešte pred skladbou „Rain“), „Strawberry Fields Forever“, „Lucy in the Sky with Diamonds“ a „I Am the Walrus“. Vplyv klasickej indickej hudby sú evidentné v Harrisonových skladbách „The Inner Light“, „Love You To“ a „Within You Without You“. Guild o posledných dvoch píše, že „v miniatúre replikujú formy rágy.“[338]
Najvýraznejšou črtou kreatívneho vývoja The Beatles bola inovácia. Hudobný historik a klavirista, Michael Campbell, hovorí, že „pieseň A Day in the Life je príkladom toho, čo The Beatles dokázali dať do jedinej nahrávky. Zdôrazňuje kľúčové prvky ich hudby: predstavy o zvuku, pretrvávanie melodickej línie a úzku koordináciu medzi slovami a hudbou. Predstavuje novú kategóriu piesne – sofistikovanejšiu ako pop... a jedinečne inovatívnu. Ťažko sa hľadá nejaká podobná pieseň, klasická, či ľudová, ktorá tak imaginatívne spája toľko rozličných prvkov.“[339] Profesor filozofie, Bruce Ellis Benson k tomu dodáva, že „Beatles nám ponúkajú úžasný príklad toho, ako môžu byť prepojené také rozličné vplyvy ako keltská hudba, R&B, či country and western.“[340]
Spisovateľ Dominic Pedler opisuje prienik The Beatles hudobnými štýlmi slovami, že „bez postupného prechodu od jedného žánru k druhému (ako sa to niekedy bežne stáva), skupina paralelne zvládala hlavný prúd chytľavých hitov spolu so zdokonaľovaním rocku a jeho spájaním so širokou škálou iných vplyvov od country po teatrálnosť vaudeville. Jednou z týchto tém sa im stala folková hudba, ktorá bola základom pre ich neskoršiu tvorbu, pre ktorú nachádzali inšpiráciu v indickej klasickej hudbe a filozofii.“[341] S postupným narastaním vzájomného napätia sa stával lepšie rozlíšiteľným aj ich individuálny vkus. Minimalistický obal Bieleho albumu kontrastoval s komplexicitou a rozvetvenosťou hudby, ktorú tento projekt obsahoval. Nájde na ňom kompozíciu Johna Lennona „Revolution 9“, ktorá je v štýle musique concrète (nesporne ovplyvnený Yoko Ono), country pesničku Ringa Starra, „Don't Pass Me By“, slávnu Harrisonovu rockovú baladu, „While My Guitar Gently Weeps“, či McCartneyom vyskladanú proto-metalovú nahrávku „Helter Skelter“.[219]
Prínos Georga Martina
[upraviť | upraviť zdroj]Úzke producentské prepojenie, ktoré mal George Martin, s kapelou mu vo všeobecnosti prinieslo titul „piaty Beatle“.[342][343] George bol ovplyvnený klasickým hudobným vzdelaním a, podľa Goulda, pre nádejných skladateľov bol neformálnym učiteľom hudby.[344] Skeptickém McCartneyovi v svojej dobe navrhol, aby sa v nahrávke piesne „Yesterday“ použili klasické sláčikové kvarteto. Podľa vyjadrenia MacDonalda tým „skupine predviedol doteraz netušený svet farieb klasickej inštrumentálnej hudby“.[345] Tvorivý prístup kapely bol tiež v tom, že ich podporil v ich návrhoch, akým bolo napríklad aj v prípade, keď chceli mať v nahrávke niečo v štýle baroka.[346] Okrem organizačne-technického zabezpečovania orchestrálnych podkladov v nahrávkach, Martin nahrával aj ako hudobník na nástrojoch ako napríklad klavír, organ, či niektoré plechové dychové nástroje.[347]
V spolupráci s Lennonom a McCartneyom bolo potrebné aby sa Martin prispôsoboval ich rozdielnym tvorivým prístupom. MacDonald túto situáciu komentuje slovami o tom, „že pokiaľ k McCartneyovi pristupoval prirodzene s bežnou artikuláciou, bolo pre neho narábanie s Lennonovými intuitívnymi prístupmi náročnejšie na originálne aranžmány. Môžeme to vidieť napríklad na tom ako nápadito sa vysporiadal s námetom skladby Being for the Benefit of Mr. Kite!.“[348] Sám Martin o týchto dvoch skladateľských osobnostiach a o svojom stabilizujúcom vplyve na nich píše: „V porovnaní s Paulovými piesňami, z ktorých bolo zjavné, že všetko drží v nejakom kontakte s realitou, John mal psychadelickú, skoro mystickú kvalitu... pritom Johnova predstavivosť je to najlepšie, čo vzišlo z jeho prác. Tie témy, nápady, ako „mandarínky“, „marmeláda“, „celofánové kvety“... vnímal som ho, ako keby bol sluchový Salvador Dalí. Bol ako narkotikami poháňaný tvorca. Na druhej strane, je hlúpe predstierať, že drogy v tých dobách neboli výraznou súčasťou existencie The Beatles. Oni vedeli, že ja s mojou výchovou ich neschvaľujem. No nebol som len ja, a nedokážem určiť ich význam. A niet o tom pochýb, že keby som bol aj ja na drogách Sgt. Pepper by nebol tým albumom, ktorým je. Pravdepodobne to bola tá kombinácia s drogami a bez nich, ktorá zafungovala. Kto vie?“[349]
Harrison tiež vníma úlohu Martina v kapela ako stabilizujúci faktor. Hovoril, že „oni práve v tom čase v priebehu rokov spolu dospievali. On bol hotový muž a my sme boli mladí blázni. Bol pri nás, aby nejako zinterpretoval našu šialenosť. V tej dobe sme sa snažili byť avantgardnými a on bol niekým, kto naše predstavy interpretoval nahrávacím technikom.“[350]
Vývoj štúdiového štýlu
[upraviť | upraviť zdroj]
Producent George Martin zohral kľúčovú úlohu pri formovaní úspechu The Beatles. S prispením svojich skúseností rozpoznal a podporil potenciál skupiny, pričom iní, menej skúsení producenti by sa pravdepodobne snažili presadzovať vlastné názory a potlačovať kreativitu hudobníkov. Spolu s jeho nahrávacími technikmi zo strany členov kapely The Beatles často čelili rôznym výzvam, ako inovatívne využiť technológie pri rozširovaní možností nahrávania hudby. Experimentovali pri aranžovaní hudobných nápadov. Hľadali napríklad spôsoby, ako kreatívne použiť náhodné gitarové spätné väzby, rezonancie v sklenených nádobách, či rôzne efekty s magnetofónovými páskami.[351] Experimenty pri každej novej nahrávke kombinovali s Martinovými aranžérskymi nápadmi. Spolupracovali s nimi štúdioví experti firmy EMI, akými v tom čase boli mená ako Norman Smith, Ken Townsend, či Geoff Emerick. Každý z nich prispel k nahrávkam na Rubber Soul, no najmä na albume Revolver.[351] Štúdiové postupy zvukového inžiniera Geoffa Emericka vyústili po albume Revolver (1966) k Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band (1967).
Popri inovatívnych štúdiových technikách ako napríklad využitie audioprocesorov, nekonvenčné usporiadanie mikrofónov, použitie páskových slučiek, násobenie vokálov a rýchlostná deviácia zvukov, The Beatles rozvinuli zvuk svojich nahrávok nástrojmi, ktoré boli v tom čase v rockovej hudbe neobvyklé. Boli medzi nimi sláčikové a dychové nástroje, ale aj indické ľudové nástroje ako napríklad sitar v skladbe „Norwegian Wood“ a indickú harfu, swarmandal, v nahrávke singlu „Strawberry Fields Forever“.[352] Použili aj nové elektronické hudobné nástroje, napríklad Mellotrón, ktorým sa snažil McCartney v úvode piesni „Strawberry Fields Forever“ nahradiť flautu,[353] a clavioline, predchodcu analógového syntetizátoru, ktorý vygeneroval neobvyklý zvuk podobný hoboju v piesni „Baby, You're a Rich Man“.[354]
Význam skupiny The Beatles
[upraviť | upraviť zdroj]Robert Greenfield, bývalý redaktor časopisu Rolling Stone, prirovnáva skupinu The Beatles k Picassovi, označuje ich za umelcov, ktorí prekonali obmedzenia svoje doby a prišli s niečím, čo bolo jedinečné a originálne. V populárnej hudbe už nikto nebude revolučnejší, kreatívnejší a výraznejší...[302] Britský básnik, Philip Larkin, ich prácu opisuje ako „očarujúci a opojný hybrid čierneho rokenrolu s ich vlastným adolescentným romantizmom“ a ako „prvý pokrok v populárnej hudbe od konca 2. svetovej vojny.“[355] Nielenže vyvolali britskú inváziu do USA,[356] ale sa aj stali globálnym fenoménom.[357] Od 20. rokov 20. storočia vo väčšine sveta dominovali Spojené štáty v kultúre a v oblasti populárnej zábavy. Od nich pochádzali hollywoodske filmy, u nich sa zrodil džez, hudobný priemysel sa zrodil v Tin Pan Alley, v USA je Broadway a rokenrol sa svetu vynoril z Memphisu.[287] The Beatles sú mladými ľuďmi zo zahraničia považovaní za britské kultúrne ikony, ktoré pomenovali ďalšiu inváziu svojich vrstovníkov súvisiacich s kultúrou Spojeného kráľovstva.[358][359]
Ich hudobné inovácie a komerčný úspech inšpiroval hudobníkov na celom svete.[357] Dodnes je na celom svete množstvo umelcov, ktorí ich poznajú, uvedomujú si ich význam a vplyv a nebýva výnimkou, že hrajú coververzie ich piesní.[360] Aj v rozhlasových médiách príchod The Baetles znamenal novú éru. V roku 1968 riaditeľ rádia WABC v New Yorku zakázal jeho diskdžokejom v hlavnom čase hrať niečo, čo vzniklo pred The Beatles s poznámkou že to, čo bolo pred nimi patrí do oldies.[361] The Beatles redefinovali čo znamená hudobný album, ktorý bol pred nimi zbierkou niekoľkých vyblednutých singlových hitov doplnených ďalšou mediálnou vatou,[362] a patrili aj k tým, ktorí boli medzi priekopníkmi moderného hudobného videa.[363] Hudobná show na Shea Stadium, ktorou v roku 1965 začali svoje koncertné turné po Severnej Amerike prilákala odhadom 55 600 divákov,[123] v tom čase historický rekord v návšteve jedného koncertu. Spitz to považuje za zlomový moment a veľký krok smerom k formovaniu koncertného biznisu.[364] Vznik originálneho spôsobu ich oblečenia, špeciálne ich účesy sa stali symbolom rebélie a mali globálny vplyv na módu.[100]
Podľa Goulda, The Beatles zmenili spôsob, akým ľudia vnímali populárnu hudbu a pochopili svoju úlohu v ich živote. Od toho bláznenia, čo dostalo názov Beatlemánia, sa popularita skupiny rozrástla na to, čo sa prejavilo ako stelesnenie sociokultúrnych hnutí desaťročia. V úlohe ikon kontrakultúry 60. rokov sa stali katalyzátorom bohémizmu a aktivizmu v rôznych spoločenských a politických oblastiach, posmelili hnutia ako bol boj za zrovnoprávnenie žien, proti diskriminácii homosexuálov a environmentálne hnutia.[365] Peter Lavezzoli hovorí, že v roku 1966, po afére „...more popular than Jesus“, The Beatles pocítili značný tlak na to, aby hovorili veci správne a „začali svoj vplyv využívať na spoločné úsilie šíriť posolstvo múdrosti a vyššieho vedomia“.[148]
Ocenenia a úspechy
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1965 kráľovná Alžbeta II. menovala Lennona, McCartneya, Harrisona a Starra za Členov Radu britského impéria (MBE).[115] V roku 1971 získal film Let It Be (1970) Oscara za najlepšiu filmovú hudbu.[252] Skupina je vlastníkom siedmich cien Grammy[366] a pätnásťkrát si prevzala cenu Ivor Novello Awards.[367] The Beatles v Spojených štátoch získali šesť diamantových, 24 multi-platinových, 39 platinových a 45 zlatých albumov.[262][368] V Spojenom kráľovstve táto skupina získala štyri multi-platinové, štyri platinové, osem zlatých a jeden strieborný album.[263] V roku 1988 boli The Beatles uvedení do Rokenrolovej sieni slávy.
The Beatles sú dlhodobo na vrchole zoznamu najpredávanejších umelcov sveta. V roku 2013 bol odhad predaja ich hudobných nosičov a elektronických stiahnutí v počte viac ako 800 miliónov.[369] Skupina má 15 albumov, ktoré sa dostali na prvé miesto britských hudobných rebríčkov[370] a v Spojenom kráľovstve má predaných 21,9 milióna singlov. Tento počet predaných singlov ešte nikto na tomto hudobnom trhu neprekonal.[371] V roku 2004 dal časopis Rolling Stone skupinu The Beatles na vrchol zoznamu najlepších umelcov všetkých čias.[372] Časopis Billboard v roku 2008, pri oslavách 50. výročia zavedenia rebríčka Billboard Hot 100, dal túto kapelu na vrchol zoznamu jeho najúspešnejších víťazov.[373] V roku 2017 skupina The Beatles s dvadsiatimi singlami držala rekord v počte hitov číslo jeden v rebríčku Billboard Hot 100.[374] Podľa certifikátu Recording Industry Association of America, The Beatles majú v Spojených štátoch predaných 178 miliónov hudobných nosičov. Je to najväčší počet zo všetkých hudobných umelcov.[375] Všetci členovia skupiny boli týždenníkom Time zaradení do zoznamu stovky najvplyvnejších ľudí 20. storočia.[376] V roku 2014 skupina The Beatles dostala Cenu Grammy za celoživotný prínos.[377]
Členovia skupiny
[upraviť | upraviť zdroj]
Hlavní členovia[upraviť | upraviť zdroj]
|
Predošlí členovia[upraviť | upraviť zdroj]
Koncertná spolupráca[upraviť | upraviť zdroj]
|
Časový priebeh
[upraviť | upraviť zdroj]
Diskografia
[upraviť | upraviť zdroj]The Beatles počas svojej krátkej kariéry vydali 13 radových albumov v priebehu siedmich rokov. Dnes existuje mnoho výberov a verzií štúdiových albumov (často v závislosti na mieste vydania), za základ diskografie The Beatles sa však považujú radové albumy vydané skupinou doma v Spojenom kráľovstve (okrem titulu Magical Mystery Tour, ktorý ako LP vyšiel v Spojených štátoch).
LP
[upraviť | upraviť zdroj]- Please Please Me (1963)
- With the Beatles (1963)
- A Hard Day’s Night (1964)
- Beatles for Sale (1964)
- Help! (1965)
- Rubber Soul (1965)
- Revolver (1966)
- Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band (1967)
- Magical Mystery Tour (1967)
- The Beatles (1968)
- Yellow Submarine (1968)
- Abbey Road (1969)
- Let It Be (1970)
The Beatles vo filme
[upraviť | upraviť zdroj]The Beatles účinkovali v piatich filmoch. Jeden film, Yellow Submarine (1968), bol animovaný. Väčšina filmov mala viac-menej pozitívnu odozvu. Vyslovene negatívne bol prijatý televízny film (z väčšej časti bez normálneho scenára) Magical Mystery Tour. Každý z filmov mal názov, ktorý sa zhodoval a obsahoval skladbu s názvom niektorého zo štúdiových albumov, respektíve s jeho soundtrackom.
Prvý film The Beatles A Hard Day’s Night z roku 1964 bol čiernobielou komédiou natočenou režisérom Dickom Lesterom v dokumentárnom štýle. Film zobrazuje beatlemániu a členov skupiny ako obete vlastnej slávy. Tretí album The Beatles, rovnako pomenovaný A Hard Day’s Night, je soundtrackom tohto filmu. Bol to zároveň prvý album The Beatles, ktorého všetky piesne boli napísané autorskou dvojicou Lennon/McCartney.
Po úspechu prvého filmu natočili The Beatles s Dickom Lesterom film Help! (1965), už farebnú komédiu o prenasledovaní Ringa členmi ázijského kultu v snahe získať jeho prsteň. Rovnako k tomuto filmu vydala skupina album s rovnomenným názvom.
Tretí je televízny film s názvom Magical Mystery Tour (1967). Pochádza z McCartneyovho nápadu, ktorý dostal na jar v roku 1967 po návrate z USA. Dočítal sa tam v novinovom článku o legende psychedélie Kenovi Keseyovi a jeho Merry Pranksters, ktorí pod vplyvom LSD putovali autobusom po Štátoch.[378] Aj film je o autobusovom výlete členov skupiny na anglický vidiek, pričom posádka autobusu stretáva rôzne obskúrne postavy. Tento film má v sebe známky dôsledkov užívania drogy LSD a členovia skupiny, najmä McCartney, vyzerajú na obrazovke pod jej vplyvom. Film bol pôvodne odmietnutý rovnako kritikou i divákmi, dnes je však považovaný za klasiku avantgardy.
Yellow Submarine (1968) je animovaný film s pestrými farbami o The Beatles zachraňujúcich krajinu Pepperland pred „modrákmi“ nenávidiacimi hudbu. Samotní členovia skupiny vo filme nehrajú, objavia sa až v záverečnej scéne. The Beatles opäť vydali rovnomenný soundtrack, pričom nahrali len prvú stranu albumu, druhá pozostávala z orchestrálnych skladieb ich producenta Georgea Martina.
Dokumentárny film Let It Be (natočený v roku 1969, v kinách v roku 1970) zachytáva skupinu v smrteľnom kŕči. Kamera sleduje The Beatles v štúdiu pri nahrávaní, skúšaní, pri rozhovoroch a hádkach. Z filmu je zreteľné, ako blízko k rozpadu už vtedy skupina mala. Film však zachytáva i príjemné momenty, ako napr. posledný „koncert“ skupiny na streche nahrávacieho štúdia. Film sa dostal do kín až po ohlásení rozpadu skupiny a pre fanúšikov bol istým sklamaním.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Unterberger, Richie. The Beatles na Allmusic. Retrieved 5 July 2013.
- ↑ Frontani 2007, s. 125.
- ↑ Spitz 2005, s. 47 – 52.
- ↑ Spitz 2005, s. 93 – 99.
- ↑ Miles 1997; Spitz 2005.
- ↑ Miles 1997, s. 47.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 13.
- ↑ Harry 2000a, s. 103.
- ↑ Harry 2000b, s. 742 – 743.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 17.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 18.
- ↑ a b Gilliland 1969, show 27, track 4.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 18 – 22.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 21 – 25.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 22.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 23.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 24, 33.
- ↑ Gould 2007, s. 88.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 24.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 24 – 25.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 25.
- ↑ Spitz 2005, s. 222 – 224.
- ↑ Miles 1997, s. 66 – 67.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 32.
- ↑ Miles 1997, s. 76.
- ↑ Gould 2007, s. 89, 94.
- ↑ Lewisohn 2013, s. 450.
- ↑ Everett 2001, s. 100.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 33.
- ↑ Miles 1997, s. 84 – 87.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 34 – 35.
- ↑ Miles 1997, s. 84 – 88.
- ↑ Winn 2008, s. 10.
- ↑ a b Lewisohn 1992, s. 56.
- ↑ Lewisohn 2013, s. 612, 629.
- ↑ a b c The Beatles 2000, s. 67.
- ↑ a b c d Lewisohn 1992, s. 59.
- ↑ Spitz 2005, s. 318, 322.
- ↑ Miles 1998, s. 49 – 50.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 59 – 60.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 81, 355.
- ↑ The Beatles 2000, s. 90.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 62, 84.
- ↑ Harry 2000a, s. 875.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 62, 86.
- ↑ Gould 2007, s. 191.
- ↑ Harry 2000a, s. 494.
- ↑ Gould 2007, s. 128, 133 – 134.
- ↑ Womack 2007, s. 76.
- ↑ Gould 2007, s. 147.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 88, 351.
- ↑ Erlewine 2009a.
- ↑ Sheff 1981, s. 129.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 90, 351.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 89, 350 – 351.
- ↑ Gould 2007, s. 159.
- ↑ a b Harry 2000a, s. 990.
- ↑ Gould 2007, s. 166 – 169.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 90, 98 – 105, 109 – 112.
- ↑ Spitz 2005, s. 444 – 445.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 88.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 90.
- ↑ Miles 1998, s. 86.
- ↑ Harry 2000a, s. 1088.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 92 – 93.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 127 – 133.
- ↑ Davies 1968, s. 184 – 185.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 90, 92, 100.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 93.
- ↑ a b Gould 2007, s. 187.
- ↑ Harry 2000a, s. 1161.
- ↑ Erlewine 2009b.
- ↑ Gould 2007, s. 187 – 188.
- ↑ Harry 2000a, s. 1162.
- ↑ Harry 2000b, s. 978.
- ↑ Harry 2000a, s. 402.
- ↑ a b c Lewisohn 1992, s. 350.
- ↑ Spizer 2004, s. 36.
- ↑ Spizer 2004, s. 40.
- ↑ Harry 2000a, s. 225 – 226, 228, 1118 – 1122.
- ↑ CBS. Beatles' 'Helping Hand' Shuns Fame [online]. CBS News, 16 January 2004, [cit. 2017-06-28]. Dostupné online.
- ↑ Everett 2001, s. 206.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 136, 350.
- ↑ Spizer 2004, s. 96.
- ↑ Davies 1968, s. 218.
- ↑ Spitz 2005, s. 457.
- ↑ Spitz 2005, s. 459.
- ↑ a b Lewisohn 1992, s. 137.
- ↑ Spitz 2005, s. 473 – 474.
- ↑ Harry 2000a, s. 1134 – 1135.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 137, 146 – 147.
- ↑ Harry 2000a, s. 483 – 484.
- ↑ Gould 2007, s. 230 – 232.
- ↑ Harry 2000a, s. 489 – 490.
- ↑ Erlewine 2009c.
- ↑ a b Gould 2007, s. 286 – 287.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 138.
- ↑ a b Lewisohn 1992, s. 351.
- ↑ Gould 2007, s. 9, 250, 285.
- ↑ a b Gould 2007, s. 345.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 161 – 165.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 160 – 161, 163.
- ↑ a b Gould 2007, s. 249.
- ↑ Gould 2007, s. 252.
- ↑ Miles 1997, s. 185.
- ↑ a b c Gould 2007, s. 252 – 253.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 171.
- ↑ Gould 2007, s. 255 – 56.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 167 – 176.
- ↑ a b Gould 2007, s. 255 – 256.
- ↑ Gould 2007, s. 256.
- ↑ Gould 2007, s. 316.
- ↑ Gould 2007, s. 317.
- ↑ Brown & Gaines 2002, s. 228.
- ↑ a b Spitz 2005, s. 556.
- ↑ Spitz 2005, s. 557.
- ↑ Gould 2007, s. 275.
- ↑ Gould 2007, s. 274.
- ↑ Gould 2007, s. 276 – 277.
- ↑ Gould 2007, s. 276 – 280.
- ↑ Gould 2007, s. 290 – 292.
- ↑ Guinness World Records.
- ↑ a b Lewisohn 1992, s. 181.
- ↑ Emerson 2009.
- ↑ Harry 2000a, s. 882 – 883.
- ↑ Gould 2007, s. 283 – 284.
- ↑ McNeil 1996, s. 82.
- ↑ Animators [online]. [Cit. 2016-04-12]. Dostupné online. Archivované 2016-03-29 z originálu.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 202.
- ↑ HERTSGAARD, Mark. A Day In The Life: the Music and Artistry of the Beatles. New York : Delacorte Press, 1995. ISBN 0-385-31377-2. S. 149 – 150.
- ↑ Unterberger 2009b.
- ↑ Brown & Gaines 2002, s. 181 – 182.
- ↑ Brown & Gaines 2002, s. 182.
- ↑ a b The Beatles 2000, s. 194.
- ↑ Gould 2007, s. 297 – 298, 423.
- ↑ Spitz 2005, s. 584 – 592.
- ↑ Miles 1997, s. 268, 276, 278 – 279.
- ↑ Spitz 2005, s. 587.
- ↑ Spitz 2005, s. 591.
- ↑ The Beatles 2000, s. 197.
- ↑ Harry 2000b, s. 780.
- ↑ a b c d Rolling Stone 2003.
- ↑ Unterberger 2009a.
- ↑ Gould 2007, s. 295 – 296.
- ↑ Southall & Perry 2006, s. 59.
- ↑ Harry 2000a, s. 1187.
- ↑ Gaffney 2004.
- ↑ a b Lavezzoli 2006, s. 176.
- ↑ Spitz 2005, s. 619.
- ↑ Spitz 2005, s. 620.
- ↑ Spitz 2005, s. 623.
- ↑ Lavezzoli 2006, s. 177.
- ↑ Gould 2007, s. 307 – 9.
- ↑ a b Lewisohn 1992, s. 212 – 213.
- ↑ Norman 2008, s. 449.
- ↑ a b Gould 2007, s. 346.
- ↑ Harry 2000a, s. 1093.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 210, 230.
- ↑ a b c Gould 2007, s. 348.
- ↑ Plagenhoef 2009.
- ↑ a b Lewisohn 1992, s. 350 – 351.
- ↑ Austerlitz 2007, s. 18.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 221 – 222.
- ↑ Rodriguez 2012, s. 7.
- ↑ Everett 1999, s. 34 – 35.
- ↑ Gould 2007, s. 350, 402.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 224.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 361 – 365.
- ↑ Ingham 2006, s. 44.
- ↑ Miles 1997, s. 293 – 295.
- ↑ Gould 2007, s. 5 – 6, 249, 281, 347.
- ↑ a b Harry 2000a, s. 970.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 232.
- ↑ Emerick & Massey 2006, s. 190.
- ↑ a b Gould 2007, s. 387 – 388.
- ↑ MacDonald 2005, s. 221.
- ↑ MacDonald 2005, s. 220.
- ↑ Gould 2007, s. 420 – 425.
- ↑ Gould 2007, s. 418.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 236.
- ↑ Inglis 2008, s. 96.
- ↑ a b c Gould 2007, s. 423 – 425.
- ↑ Gould 2007, s. 394 – 95.
- ↑ The Beatles 2000, s. 248.
- ↑ The Beatles 2000, s. 236.
- ↑ Harris 2005, s. 12 – 13.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 237, 259 – 260.
- ↑ Gould 2007, s. 428 – 429.
- ↑ Brown & Gaines 2002, s. 249.
- ↑ Brown & Gaines 2002, s. 227 – 228.
- ↑ The Beatles 2000, s. 268.
- ↑ Boyd 2008, s. 106 – 107.
- ↑ Gould 2007, s. 452.
- ↑ Unterberger 2009c.
- ↑ Harry 2000a, s. 699.
- ↑ a b Gould 2007, s. 455 – 456.
- ↑ Harry 2000a, s. 703.
- ↑ Gould 2007, s. 485.
- ↑ Gould 2007, s. 487, 505 – 506.
- ↑ a b Lewisohn 1992, s. 304, 350.
- ↑ Gould 2007, s. 510 – 511.
- ↑ Gould 2007, s. 510.
- ↑ a b c Harry 2000a, s. 705 – 706.
- ↑ Harry 2000a, s. 108 – 109.
- ↑ a b Gould 2007, s. 463 – 468.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 283 – 304.
- ↑ Winn 2009, s. 205 – 207.
- ↑ Gould 2007, s. 513, 516.
- ↑ Emerick & Massey 2006, s. 246.
- ↑ Harry 2000b, s. 103.
- ↑ Gould 2007, s. 509.
- ↑ The Beatles 2000, s. 310.
- ↑ The Beatles 2000, s. 237.
- ↑ Harry 2000b, s. 102.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 278.
- ↑ Gould 2007, s. 470.
- ↑ a b Gould 2007, s. 528.
- ↑ Richardson 2009.
- ↑ a b Erlewine 2009d.
- ↑ Unterberger & Eder 2009.
- ↑ a b c d Harry 2000b, s. 539.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 306 – 307.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 310.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 307.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 306 – 307, 309.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 309 – 314.
- ↑ Harry 2000a, s. 451, 660.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 307 – 308, 312.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 309, 316 – 323.
- ↑ a b Harry 2000a, s. 612.
- ↑ Doggett 2011, s. 70, 132.
- ↑ Miles 2001, s. 336.
- ↑ Doggett 2011, s. 71 – 72.
- ↑ Goodman 2015, s. 164 – 166.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 322.
- ↑ Goodman 2015, s. 174 – 175.
- ↑ Gould 2007, s. 560.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 324.
- ↑ a b Gould 2007, s. 563.
- ↑ Lewisohn 1988, s. 191.
- ↑ Norman 2008, s. 622 – 624.
- ↑ a b Gould 2007, s. 593.
- ↑ Miles 1997, s. 553.
- ↑ Unterberger 2009d.
- ↑ MacDonald 2005, s. 367.
- ↑ Emerick & Massey 2006, s. 277 – 278.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 342.
- ↑ Lewisohn 1992, s. 342 – 343.
- ↑ a b Lewisohn 1992, s. 349.
- ↑ Harry 2000a, s. 682.
- ↑ Spitz 2005, s. 853.
- ↑ a b Southall & Perry 2006, s. 96.
- ↑ Gould 2007, s. 601.
- ↑ Unterberger 2009e.
- ↑ Harry 2002, s. 139.
- ↑ Harry 2002, s. 150.
- ↑ PANG, May. Instamatic Karma: Photographs of John Lennon. [s.l.] : Macmillan, 2008. Dostupné online. ISBN 9781429993975. S. 118.
- ↑ Gould 2007, s. 601 – 604.
- ↑ Gould 2007, s. 603 – 604.
- ↑ Sandford 2006, s. 227 – 229.
- ↑ Ingham 2006, s. 69.
- ↑ a b RIAA 2009b.
- ↑ a b British Phonographic Industry 2009.
- ↑ Southall & Perry 2006, s. 109.
- ↑ a b Ingham 2006, s. 66, 69.
- ↑ Harry 2000a, s. 124 – 126.
- ↑ Southall & Perry 2006, s. 109 – 110.
- ↑ The Theater: Contagious Vulgarity [online]. 2 December 1974, [cit. 2015-08-27]. Dostupné online.
- ↑ Rodriguez 2010, s. 306 – 307.
- ↑ a b Ingham 2006, s. 66 – 67.
- ↑ Ingham 2006, s. 66.
- ↑ How John Lennon and Paul McCartney Almost Reunited on ‘Saturday Night Live’ [online]. [Cit. 2017-05-12]. Dostupné online.
- ↑ Badman 1999, s. 284.
- ↑ Harry 2002, s. 412 – 413.
- ↑ Doggett 2009, s. 292.
- ↑ a b EMI 7 April 2009.
- ↑ Rock and Roll Hall of Fame 2009.
- ↑ a b Harry 2002, s. 753.
- ↑ Kozinn 1989.
- ↑ Harry 2002, s. 192.
- ↑ Harry 2000a, s. 661 – 663.
- ↑ Harry 2000a, s. 110 – 111.
- ↑ Harry 2000a, s. 111 – 112, 428, 907 – 908.
- ↑ Harry 2000a, s. 111 – 112.
- ↑ Doggett 2009, s. 342.
- ↑ CNN.com 2000.
- ↑ a b Gould 2007, s. 9.
- ↑ Southall & Perry 2006, s. 204.
- ↑ Lewis 2009.
- ↑ Levine 2009.
- ↑ The Smoking Gun 2001.
- ↑ BBC News Online 2001.
- ↑ Harry 2003, s. 119.
- ↑ Harry 2003, s. 138 – 139.
- ↑ Hurwitz 2004.
- ↑ Womack 2007, s. 100.
- ↑ NME 2006.
- ↑ Collett-White 2008.
- ↑ Lustig 2009.
- ↑ Eccleston 2009.
- ↑ Collett-White 2009.
- ↑ a b Gross 2009.
- ↑ Martens 2009.
- ↑ La Monica 2005.
- ↑ Kaplan 2008.
- ↑ Aswad 2010.
- ↑ INGHAM, Tim. Universal's Capitol takes shape: Barnett in, Beatles on roster [online]. [Cit. 2013-02-28]. Dostupné online.
- ↑ Lewis 2012.
- ↑ BROWN, Mark. Beatles for sale: copyright laws force Apple to release 59 tracks. The Guardian, 12 December 2013. Dostupné online [cit. 2013-12-19].
- ↑ KNOPPER, Steve. Beatles Surprise With 'Beatles Bootleg Recordings 1963 Release' [online]. 17 December 2013, [cit. 2013-12-19]. Dostupné online.
- ↑ Paul McCartney and Ringo Starr Share Grammy Stage for Rare Performance [online]. 26 January 2014. Dostupné online.
- ↑ GRAMMY Beatles Special To Air Feb. 9, 2014 [online]. Grammy Awards, [cit. 2013-11-13]. Dostupné online.
- ↑ Paul McCartney, Ringo Starr to be interviewed by David Letterman for 'Grammy Salute to the Beatles'. Cleveland Plain Dealer, 7 February 2014. Dostupné online.
- ↑ The Beatles Come To Spotify, Apple Music And Other Streaming Services [online]. [Cit. 2016-01-31]. Dostupné online.
- ↑ Release Date and Formats Revealed for Beatles Expanded "Sgt. Pepper" Reissue. Ultimate Classic Rock. Dostupné online [cit. 2017-04-09].
- ↑ Schinder & Schwartz 2007, s. 160.
- ↑ Everett 1999, s. 9.
- ↑ MacDonald 2005, s. 12.
- ↑ MacDonald 2005, s. 382 – 383.
- ↑ Harry 2000a, s. 140, 660, 856 – 858, 881.
- ↑ Harry 2000a, s. 660.
- ↑ Harry 2000a, s. 881.
- ↑ Harry 2000a, s. 289, 526, 830.
- ↑ Spitz 2005, s. 111, 123, 131, 133.
- ↑ Harry 2000a, s. 99, 217, 357, 1195.
- ↑ Gould 2007, s. 333 – 335, 359.
- ↑ Lavezzoli 2006, s. 147, 150, 162, 169.
- ↑ MILES, Barry. A Conversation with Paul McCartney. International Times (London), November 1966.
- ↑ Granata 2003, s. 17.
- ↑ Lavezzoli 2006, s. 147, 165, 177.
- ↑ Merseybeat – Significant Albums, Artists and Songs [online]. AllMusic, [cit. 2015-08-27]. Dostupné online.
- ↑ Gould 2007, s. 30 – 32, 100 – 107.
- ↑ Gould 2007, s. 255.
- ↑ Gould 2007, s. 296.
- ↑ Gould 2007, s. 278.
- ↑ Gould 2007, s. 402.
- ↑ Strong 2004, s. 108.
- ↑ Gould 2007, s. 406, 462 – 463.
- ↑ Campbell 2008, s. 196.
- ↑ Benson 2003, s. 43.
- ↑ Pedler 2003, s. 256.
- ↑ Harry 2000a, s. 721.
- ↑ George Martin Biography na musicianguide.com (po anglicky)
- ↑ Gould 2007, s. 121, 290.
- ↑ MacDonald 2005, s. 158.
- ↑ Gould 2007, s. 290.
- ↑ Gould 2007, s. 382, 405, 409, 443, 584.
- ↑ MacDonald 2005, s. 238.
- ↑ Martin 1979, s. 205 – 206.
- ↑ Harry 2003, s. 264.
- ↑ a b Hertsgaard 1995, s. 103.
- ↑ MacDonald 2005, s. 212.
- ↑ MacDonald 2005, s. 219.
- ↑ MacDonald 2005, s. 259.
- ↑ DRABBLE, Margaret. The Oxford Companion To English Literature, Sixth Edition. [s.l.] : Oxford University Press, 2000. Dostupné online. S. 76 – 77.
- ↑ Everett 1999, s. 277.
- ↑ a b Gould 2007, s. 8.
- ↑ Shakespeare 'a cultural icon' abroad [online]. 9 April 2017. Dostupné online.
- ↑ Culture, attraction and soft power [online]. British Council, 9 April 2017. Dostupné online.
- ↑ BBC Radio 2 2009.
- ↑ Fisher 2007, s. 198.
- ↑ Everett 1999, s. 91.
- ↑ Spitz 2005, s. 609 – 610.
- ↑ Spitz 2005, s. 576 – 578.
- ↑ Gould 2007, s. 8 – 9.
- ↑ Grammy.com.
- ↑ Harry 2000a, s. 559 – 560.
- ↑ RIAA 2009c.
- ↑ Šablóna:Cite press release
- ↑ Beatles [online]. London: Official Charts Company, 2010. Dostupné online. Archivované 2013-11-03 z originálu.
- ↑ Official Chart Company 2012.
- ↑ Costello 2004.
- ↑ Billboard 2008a.
- ↑ RUTHERFORD, Kevin. The Beatles, Aerosmith & Godsmack: A History of 'Come Together' on the Charts [online]. 30 March 2017, [cit. 2017-03-31]. Dostupné online.
- ↑ RIAA 2009a.
- ↑ Loder 1998.
- ↑ Paul McCartney and Ringo Starr Share Grammy Stage for Rare Performance [online]. 26 January 2014, [cit. 2014-01-30]. Dostupné online.
- ↑ Magical Mystery Tour [online]. Televisionheaven.co.uk, [cit. 2011-08-20]. Dostupné online. Archivované 2014-08-09 z originálu.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- ASWAD, Jem. Beatles End Digital Boycott, Catalog Now on iTunes. Rolling Stone (New York), 16 November 2010. Dostupné online [cit. 2010-11-17].
- AUSTERLITZ, Saul. Money for Nothing: A History of the Music Video, from The Beatles to The White Stripes. Ann Arbor : University of Michigan Press, 2007. ISBN 0-7119-7520-5.
- BADMAN, Keith. The Beatles After the Breakup 1970–2000: A Day-by-Day Diary. 2001. vyd. London : Omnibus, 1999. Dostupné online. ISBN 978-0-7119-8307-6.
- George Harrison Dies [online]. BBC News, 30 November 2001, [cit. 2009-09-27]. Dostupné online.
- 60s Season – Documentaries [online]. BBC Radio 2, [cit. 2009-07-25]. Dostupné online.
- The Beatles. The Beatles Anthology. San Francisco : Chronicle Books, 2000. Dostupné online. ISBN 978-0-8118-2684-6.
- BENSON, Bruce Ellis. The Improvisation of Musical Dialogue: A Phenomenology of Music. Cambridge and New York : Cambridge University Press, 2003. Dostupné online. ISBN 978-0-521-00932-4.
- The Billboard Hot 100 All-Time Top Artists (20-01) [online]. 11 September 2008, [cit. 2008-09-13]. Dostupné online. Archivované 2008-09-13 z originálu.
- Most No. 1s By Artist (All-Time) [online]. 2008, [cit. 2016-03-20]. Dostupné online.
- BOYD, Pattie. Wonderful Tonight: George Harrison, Eric Clapton, and Me. [s.l.] : Three Rivers Press, 2008. ISBN 0307407837.
- Certified Awards Search [online]. [Cit. 2009-10-06]. Dostupné online. Archivované 2013-01-11 z originálu.
- BROWN, Peter; GAINES, Steven. The Love You Make: An Insider's Story of The Beatles. New York : New American Library, 2002. ISBN 978-0-451-20735-7.
- CAMPBELL, Michael. Popular Music in America: The Beat Goes On. East Windsor, CT : Wadsworth, 2008. Dostupné online. ISBN 978-0-495-50530-3.
- COLLETT-WHITE, Mike. McCartney Hints at Mythical Beatles Track Release [online]. 17 November 2008, [cit. 2009-10-20]. Dostupné online. Archivované 2011-02-09 na Wayback Machine
- COLLETT-WHITE, Mike. Original Beatles digitally remastered [online]. 7 April 2009, [cit. 2009-10-13]. Dostupné online.
- COSTELLO, Elvis. 100 Greatest Artists: The Beatles [online]. 2004, [cit. 2013-06-25]. Dostupné online.
- Universal plans to launch Capitol UK [online]. Complete Music Update, 7 November 2012, [cit. 2012-11-12]. Dostupné online. Archivované 2013-02-08 z originálu.
- Beatles '1' is fastest selling album ever [online]. CNN, 6 December 2000, [cit. 2012-02-26]. Dostupné online.
- DAVIES, Hunter. The Beatles. Revised 2009. vyd. New York & London : W. W. Norton, 1968. Dostupné online. ISBN 978-0-393-33874-4.
- DILLON, Mark. Fifty Sides of the Beach Boys: The Songs That Tell Their Story. [s.l.] : ECW Press, 2012. Dostupné online. ISBN 978-1-77090-198-8.
- DOGGETT, Peter. You Never Give Me Your Money: The Beatles After the Breakup. 1st US hardcover. vyd. New York : Harper, 2009. Dostupné online. ISBN 978-0-06-177446-1.
- DOGGETT, Peter. You Never Give Me Your Money: The Beatles After the Breakup. New York, NY : It Books, 2011. ISBN 978-0-06-177418-8.
- ECCLESTON, Danny. Beatles Remasters Reviewed. Mojo, 9 September 2009. Dostupné online [cit. 2009-10-13].
- EMERICK, Geoff; MASSEY, Howard. Here, There and Everywhere: My Life Recording the Music of The Beatles. New York : Gotham, 2006. ISBN 978-1-59240-179-6.
- EMERSON, Bo. Beatles Atlanta Show Made History in More Ways than One. Atlanta Journal-Constitution, 6 August 2009. Dostupné online [cit. 2012-10-27]. Archivované 2013-05-14 na Wayback Machine
- Šablóna:Cite press release
- ERLEWINE, Stephen Thomas. Please Please Me [online]. AllMusic, 2009a, [cit. 2011-12-21]. Dostupné online.
- ERLEWINE, Stephen Thomas. With the Beatles [online]. AllMusic, 2009b, [cit. 2011-12-21]. Dostupné online.
- ERLEWINE, Stephen Thomas. A Hard Day's Night [online]. AllMusic, 2009c, [cit. 2011-12-21]. Dostupné online.
- ERLEWINE, Stephen Thomas. The Beatles (White Album) [online]. AllMusic, 2009d, [cit. 2011-12-21]. Dostupné online.
- EVERETT, Walter. The Beatles as Musicians: Revolver through the Anthology. Oxford and New York : Oxford University Press, 1999. Dostupné online. ISBN 978-0-19-512941-0.
- EVERETT, Walter. The Beatles As Musicians: The Quarry Men through Rubber Soul. Oxford and New York : Oxford University Press, 2001. Dostupné online. ISBN 978-0-19-514105-4.
- FISHER, Marc. Something in the Air. New York : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-0-375-50907-0.
- FRONTANI, Michael R.. The Beatles: Image and the Media. [s.l.] : University Press of Mississippi, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-57806-965-1.
- GAFFNEY, Dennis. The Beatles' "Butcher" Cover [online]. Public Broadcasting Service, 5 January 2004, [cit. 2018-01-18]. Dostupné online. Archivované 2017-04-28 z originálu.
- Šablóna:Gilliland
- GOODMAN, Fred. Allen Klein: The Man Who Bailed Out the Beatles, Made the Stones, and Transformed Rock & Roll. Boston, New York : Houghton Mifflin Harcourt, 2015. ISBN 978-0-547-89686-1.
- GOULD, Jonathan. Can't Buy Me Love: The Beatles, Britain and America. New York : Three Rivers Press, 2007. ISBN 978-0-307-35338-2.
- GRANATA, Charles L.. I Just Wasn't Made for These Times: Brian Wilson and the Making of the Beach Boys' Pet Sounds. London : Unanimous, 2003. ISBN 978-1556525070.
- GROSS, Doug. Still Relevant After Decades, The Beatles Set to Rock 9 September 2009 [online]. CNN, 4 September 2009, [cit. 2009-09-06]. Dostupné online.
- Grammy Past Winners Search [online]. National Academy of Recording Arts and Sciences, [cit. 2011-03-25]. Dostupné online.
- Best Selling Group [online]. [Cit. 2012-05-03]. Dostupné online.
- Most Recorded Song [online]. [Cit. 2009-10-29]. Dostupné online. Archivované 2006-09-10 z originálu.
- HARRIS, Jonathan. Summer of Love: Psychedelic Art, Social Crisis and Counterculture in the 1960s. Liverpool : Liverpool University Press, 2005. ISBN 978-0-85323-919-2. Introduction: Abstraction and Empathy—Psychedelic Distortion and the Meaning of the 1960s.
- HARRY, Bill. The Beatles Encyclopedia: Revised and Updated. London : Virgin, 2000a. ISBN 978-0-7535-0481-9.
- HARRY, Bill. The George Harrison Encyclopedia. London : Virgin, 2003. ISBN 978-0-7535-0822-0.
- HARRY, Bill. The John Lennon Encyclopedia. London : Virgin, 2000b. ISBN 978-0-7535-0404-8.
- HARRY, Bill. The Paul McCartney Encyclopedia. London : Virgin, 2002. ISBN 978-0-7535-0716-2.
- HERTSGAARD, Mark. A Day in the Life:The Music and Artistry of the Beatles. [s.l.] : [s.n.], 1995. Dostupné online. ISBN 0-385-31517-1. We All Want to Change the World: Drugs, Politics, and Spirituality.
- HURWITZ, Matt. The Naked Truth About The Beatles' Let It BeNaked [sic] [online]. 1 January 2004, [cit. 2013-05-21]. Dostupné online. Archivované 2013-05-30 z originálu.
- INGHAM, Chris. The Rough Guide to The Beatles. London : Rough Guides, 2006. ISBN 978-1-84353-720-5.
- INGLIS, Ian. Sgt. Pepper and the Beatles: It Was Forty Years Ago Today. Aldershot, UK, and Burlington, VT : Ashgate, 2008. ISBN 978-0-7546-6249-5. Cover Story: Magic, Myth and Music.
- KAPLAN, David. PDA Digital Content Blog: Beatles Tracks Not Coming to iTunes Any Time Soon; McCartney: Talks at an Impasse. The Guardian (London), 25 November 2008. Dostupné online [cit. 2009-09-16].
- KOZINN, Allan. Beatles and Record Label Reach Pact and End Suit. The New York Times, 10 November 1989. Dostupné online [cit. 2009-09-27].
- LA MONICA, Paul R.. Hey iTunes, Don't Make It Bad ... [online]. CNNMoney.com, 7 September 2005, [cit. 2009-07-25]. Dostupné online.
- LAVEZZOLI, Peter. The Dawn of Indian Music in the West: Bhairavi. New York and London : Continuum, 2006. Dostupné online. ISBN 978-0-8264-1815-9.
- LEVINE, Robert. Paul McCartney: The Billboard Q&A [online]. New York: 4 September 2009, [cit. 2012-04-14]. Dostupné online.
- LEWIS, Randy. Beatles' Catalog Will Be Reissued Sept. 9 in Remastered Versions. Los Angeles Times, 8 April 2009. Dostupné online [cit. 2009-05-02].
- LEWIS, Randy. Beatles album catalog will get back to vinyl Nov. 13. Los Angeles Times, 27 September 2012. Dostupné online [cit. 2012-09-29].
- LEWISOHN, Mark. The Complete Beatles Recording Sessions. New York : Harmony, 1988. ISBN 978-0-517-57066-1.
- LEWISOHN, Mark. The Complete Beatles Chronicle:The Definitive Day-By-Day Guide To the Beatles' Entire Career. 2010. vyd. Chicago : Chicago Review Press, 1992. ISBN 978-1-56976-534-0.
- Lewisohn, Mark. The Beatles: All These Years, Vol. 1: Tune In. [s.l.] : Crown Archetype, 2013. ISBN 978-1-4000-8305-3.
- LODER, Kurt. The Time 100. Time (New York), 8 June 1998. Dostupné online [cit. 2009-07-31]. Archivované 2008-08-22 na Wayback Machine
- LUSTIG, Jay. Paul McCartney, Ringo Starr Perform Together in Support of Transcendental Meditation. The Star-Ledger, 5 April 2009. Dostupné online [cit. 2012-06-06].
- MACDONALD, Ian. Revolution in the Head: The Beatles' Records and the Sixties. 2nd revised. vyd. London : Pimlico, 2005. ISBN 1-84413-828-3.
- MARTENS, Todd. Meet the Beatles' USB Drive; EMI Files Suit Against BlueBeat for Selling Beatles Downloads. Los Angeles Times, 4 November 2009. Dostupné online [cit. 2009-11-05].
- MARTIN, George. All You Need Is Ears. New York : St. Marten's Press, 1979. Dostupné online. ISBN 978-0-312-11482-4.
- MCNEIL, Alex. Total Television: The Comprehensive Guide to Programming From 1948 to the Present. 4th. vyd. New York City : Penguin Books, 1996. ISBN 978-0-14-024916-3.
- MILES, Barry. Paul McCartney: Many Years from Now. New York : Henry Holt and Company, 1997. ISBN 0-8050-5249-6.
- MILES, Barry. The Beatles: A Diary – An Intimate Day by Day History. London : Omnibus, 1998. ISBN 0-7119-9196-0.
- MILES, Barry. The Beatles Diary Volume 1: The Beatles Years. London : Omnibus Press, 2001. ISBN 0-7119-8308-9.
- Beatles to Release New Album [online]. 2 October 2006. Dostupné online. Archivované 2011-10-11 z originálu.
- NORMAN, Philip. Shout!: The Beatles in Their Generation. New York : Fireside, 1996. ISBN 978-0-684-43254-0.
- NORMAN, Philip. John Lennon: The Life. New York : Ecco/HarperCollins, 2008. ISBN 978-0-06-075401-3.
- The Beatles [online]. Official Charts Company, [cit. 2017-02-16]. Dostupné online.
- The Official Singles Charts' Biggest Selling Artists of All Time Revealed [online]. Official Chart Company, 4 June 2012, [cit. 2012-06-24]. Dostupné online.
- PEDLER, Dominic. The Songwriting Secrets of The Beatles. London : Omnibus, 2003. Dostupné online. ISBN 978-0-7119-8167-6.
- PLAGENHOEF, Scott. Revolver [online]. 9 September 2009, [cit. 2009-10-31]. Dostupné online.
- Top Selling Artists [online]. Recording Industry Association of America, 2009a, [cit. 2009-10-10]. Dostupné online.
- Gold & Platinum Artist Tallies [online]. Recording Industry Association of America, 2009b, [cit. 2009-10-10]. Dostupné online. Archivované 2013-07-11 z originálu.
- Diamond Awards [online]. Recording Industry Association of America, 2009c, [cit. 2009-10-10]. Dostupné online. Archivované 2013-07-25 z originálu.
- RICHARDSON, Mark. The Beatles [online]. 10 September 2009, [cit. 2009-10-31]. Dostupné online.
- Inductees: The Beatles [online]. Rock and Roll Hall of Fame, [cit. 2012-04-14]. Dostupné online.
- RODRIGUEZ, Robert. Fab Four FAQ 2.0: The Beatles' Solo Years, 1970–1980. New York : Backbeat, 2010. ISBN 978-0-87930-968-8.
- The 500 Greatest Albums of All Time. Rolling Stone (New York), 18 November 2003. Dostupné online [cit. 2009-09-13]. Archivované 2008-06-23 na Wayback Machine
- SANDFORD, Christopher. McCartney. New York : Carroll & Graf, 2006. ISBN 978-0-7867-1614-2.
- SCHINDER, Scott; SCHWARTZ, Andy. Icons of Rock: An Encyclopedia of the Legends Who Changed Music Forever. Westport, CT : Greenwood Press, 2007. ISBN 978-0-313-33845-8.
- SOUTHALL, Brian; PERRY, Rupert (contributor). Northern Songs: The True Story of the Beatles Song Publishing Empire. London et al. : Omnibus, 2006. Dostupné online. ISBN 978-1-84609-237-4.
- SHEFF, David. The Playboy Interviews with John Lennon and Yoko Ono. [s.l.] : Playboy, 1981. ISBN 978-0-87223-705-6.
- George Harrison's Death Certificate [online]. [Cit. 2012-06-22]. Dostupné online. Archivované 2012-06-28 z originálu.
- SPITZ, Bob. The Beatles: The Biography. New York : Little, Brown, 2005. ISBN 978-0-316-80352-6.
- SPIZER, Bruce. The Beatles Are Coming! The Birth of Beatlemania in America. New Orleans : 498 Productions, 2004. ISBN 0-9662649-9-1.
- STRONG, Martin. The Great Rock Discography. Edinburgh and New York : Canongate, 2004. Dostupné online. ISBN 1-84195-615-5.
- UNTERBERGER, Richie. Biography of The Beatles [online]. AllMusic, 2009a, [cit. 2011-12-21]. Dostupné online.
- UNTERBERGER, Richie. Rubber Soul [online]. AllMusic, 2009b, [cit. 2011-12-21]. Dostupné online.
- UNTERBERGER, Richie. Magical Mystery Tour [online]. AllMusic, 2009c, [cit. 2011-12-21]. Dostupné online.
- UNTERBERGER, Richie. Abbey Road [online]. AllMusic, 2009d, [cit. 2011-12-21]. Dostupné online.
- UNTERBERGER, Richie. Let It Be [online]. AllMusic, 2009e, [cit. 2011-12-21]. Dostupné online.
- UNTERBERGER, Richie; EDER, Bruce. Yellow Submarine [online]. AllMusic, 2009, [cit. 2011-12-21]. Dostupné online.
- WINN, John C.. Way Beyond Compare: The Beatles' Recorded Legacy, Volume One, 1957–1965. New York : Three Rivers Press, 2008. Dostupné online. ISBN 978-0-307-45157-6.
- WINN, John C.. That Magic Feeling: The Beatles' Recorded Legacy, Volume Two, 1966–1970. New York : Three Rivers Press, 2009. Dostupné online. ISBN 978-0-307-45239-9.
- WOMACK, Kenneth. Long and Winding Roads: The Evolving Artistry of the Beatles. London & New York : Continuum, 2007. ISBN 978-0-8264-1746-6.
- ASTLEY, John. Why Don't We Do It In The Road? The Beatles Phenomenon. [s.l.] : The Company of Writers, 2006. Dostupné online. ISBN 0-9551834-7-2.
- BARROW, Tony. John, Paul, George, Ringo & Me: The Real Beatles Story. New York : Thunder's Mouth, 2005. ISBN 1-56025-882-9.
- BRAMWELL, Tony; KINGSLAND, Rosemary. Magical Mystery Tours: My Life with the Beatles. New York : St. Martin's Press, 2006. ISBN 978-0-312-33044-6.
- BRAUN, Michael. Love Me Do: The Beatles' Progress. 1995 reprint. vyd. London : Penguin, 1964. ISBN 0-14-002278-3.
- CARR, Roy; TYLER, Tony. The Beatles: An Illustrated Record. New York : Harmony Books, 1975. ISBN 0-517-52045-1.
- EPSTEIN, Brian. A Cellarful of Noise. [s.l.] : Byron Preiss, 1964. ISBN 978-0-671-01196-3.
- The Beatles: The FBI Files. [s.l.] : Filibust, 2007. Dostupné online. ISBN 1-59986-256-5.
- HARRY, Bill. The Book Of Beatle Lists. Poole, Dorset : Javelin, 1985. ISBN 0-7137-1521-9.
- KIRCHHERR, Astrid; Voormann, Klaus. Hamburg Days. Guildford, Surrey : Genesis Publications, 1999. ISBN 978-0-904351-73-6.
- LENNON, Cynthia. John. New York : Crown Publishers, 2005. ISBN 978-0-307-33855-6.
- LEWISOHN, Mark. The Beatles – All These Years: Volume One: Tune In. [s.l.] : Little, Brown Book Group, 2013. ISBN 0-316-72960-4.
- MANSFIELD, Ken. The White Book. Nashville, TN : Thomas Nelson, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-59555-101-6.
- MARTIN, George; PEARSON, William. Summer of Love: The Making of Sgt. Pepper. London : Macmillan, 1994. ISBN 0-333-60398-2.
- RILEY, Tim. Lennon: The Man, the Myth, the Music—The Definitive Life. New York : Hyperion/HarperCollins, 2011. ISBN 978-1-4013-2452-0.
- SCHAFFNER, Nicholas. The Beatles Forever. Harrisburg, PA : Cameron House, 1977. ISBN 0-8117-0225-1.
- SHEFFIELD, Rob. Dreaming the Beatles. New York : Harper Collins, 2017. ISBN 978-0-06-220765-4.
- TURNER, Steve. A Hard Day's Write: The Stories Behind Every Beatles Song. 3rd. vyd. New York : Harper Paperbacks, 2005. ISBN 0-06-084409-4.
- Davies, Hunter: The Beatles. The Authorized Biography. With a Tribute to John Lennon. Granada 1981, ISBN 0 586 050140
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému The Beatles