Preskočiť na obsah

Vírus hepatitídy typu C

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Elektrónový mikrograf HCV, 50 nm
Štruktúra genónu HCV
Životný cyklus HCV
Prevalencia hepatitídy typu C

Vírus hepatitíd typu C (HCV, hepatitis C virus) je pôvodca hepatitídy typu C. Vírus bol objavený v roku 1989 (ako non-A non-B hepatitída) a bol zaradený do čeľade Flaviviridae,[1] samostatný rod Hepacivirus.[2]

Genóm HCV je RNA molekula s pozitívnou polaritou, i.e. nastáva okamžitá translácia na ribozóme za vzniku polyproteínu. RNA obsahuje 9600 nukleobáz, vzniknutý polyproteín má cca 3000 aminokyselín, ktorý je ďalej štiepený proteázami na 3 štruktúrne a 7 neštruktúrnych proteínov. [1]Genóm vírusu HCV má tri oblasti:

  1. 5´-nekódujúcu oblasť, ktorá obsahuje vnútorné vstupné miesto pre ribozómy (IRES).
  2. otvorený čítací rámec s 9600 nukleotidmi kódujúcimi prekurzorový polyproteín
  3. 3´-nekódujúca oblasť, ktorá je významná pri preplikácii HCV.[1]

U HCV podľa úrovní genetickej zhody rozlišujeme:

  • genotypy (genetická zhoda 50 % - 70 %) HCV má 6 genotypov.
  • subtypy (genetická zhoda 70 % - 80 %)
  • kvázišpécie (genetická zhoda nad 80 %).[3][1]

V Severnej Amerike, Európe sa vyskytuje genotyp 1 a 3, menej genotyp 2. V severnej a strednej Afrike sa vyskytuje genotyp 4. V južnej Afrike sa vyskytuje genotyp 5. V juhovýchodnej Ázii sa vyskytuje genotyp 6.[1] Genotypizácia HCV bola dôležitá v minulosti (pred zavenedím pangenotypických liečiv ako sofosbuvir) kvôli predikcii dĺžky liečby a určeniu pravdepodobnosti trvalej virologickej odpovede (SVR).[1]

Životný cyklus

[upraviť | upraviť zdroj]

Životný cyklus HCV začína naviazaním virionu na receptor na povrchu cytoplazmatickej membrány. Receptor nie je známy, ako kadidátske molekuly boli navrhnuté:

  • tetraspanín CD81
  • scavengerový receptor B I (CR B I)
  • adhézne molekuly DC-SIGN alebo L-SIGN
  • receptor pre lipoproteín s nízkou hustotou (LDL receptor)[1]

Virion je po naviazaní na receptor internalizovaný endocytózou a uvolnený v cytoplazme.Nasleduje dekapsidácia, čím sa uvolní nahá RNA vírusu. Prebehne replikácia a translácia RNA na na sieti membrán z neštruktúrnych proteínov a proteínov hostiteľskej bunky, ktorá sa nazýva replikačný komplex, ktorý je lokalizovaný na perinukleárnych membránach v okolí jadra bunky.[1] [4]

Obalenie nukleovej kyseliny proteínmi (kapsidácia genómu HCV) prebieha v endoplazmatickom retikule a v Golgiho aparáte, čím vznikne nukleokapsid, ktorý sa ako zrelý virion dostáva exocytózou vonku y bunky do medzibunkového priestoru.[1]

Vírus hepatitídy typu C sa prenáša parenterálne (krvou prenosné infekcie):

  • injekčná aplikácia drog - zdieľané ihly, striekačky a ďalšie parafrenálie potriesnené krvou infikovaného - je nutné používať harm reduction metódy: injikovať drogu vždy novou ihlou a striekačkou, použitú ihlu prekryť obalom, použitú strikačku s ihlou vymeniť v harm reduction centre za novú.
  • tetovanie a piercing vykonávané za aseptických podmienok
  • sexuálny kontakt s HCV-pozitívnou osobou (u sexuálnych praktík, pri ktorých môže dôjsť ku poraneniu a kontaktu s krvou: análny sex, BDSM etc.) HCV sa nepovažuje za sexuálne prenosnú chorobu. Bariérová ochrana (kondóm/pesar) predstavuje dostatočnú ochranu pred HCV.
  • pred rokom 1992: prenos pri krvých transfúziách
  • perinatálny prenos z matky na dieťa počas pôrodu
  • pravidelná dialýza
  • profesionálne riziko expozície HCV: virológovia, lekári, sestričky
  • transplantácia orgánov a tkanív infikovaných HCV
  • rodinný kontakt s osobou s HCV pri zdieľaní hygienických pomôcok (zdieľané žiletky na holenie, zdieľané holiace strojčeky, zdieľané zubné kefky).

Nobelova cena za fyziológiu alebo lekárstvo, 2020

[upraviť | upraviť zdroj]
Nobelova cena v roku 2020 udelená za objav vírusu hepatitídy typu C

Existenciu neznámeho vírusu, ktorý sa prenášal pri transfúziách, si uvedomil hematológ a vedúci sekcie infekčných chorôb v National Institute of Health (NIH) Harvey J. Alter (*1935) už v polovici 70. rokov 20. storočia.[5] Ako dôkaz, že hepatitída mala infekčnú etiopatogenézu, Alter vykonal transfúziu krvi z človeka s hepatitídou šimpanzovi. Pozoroval vývoj hepatitídy u šimpanza.[5] Keďže nešlo o hepatitídu typu A, ani o hepatitídu typu B, nazval ju non-A-non-B hepatitída (NANBH).

Celosvetová snaha nájsť a opísať vírus spôsobujúci túto hepatitídu bol náročný hlavne z dôvodu, že v tej dobe ešte neexistovala polymerázová reťazová reakcia (PCR, polymerase chain reaction). Úspešný bol až Michael Houghton, ktorý pracoval pre kalifornskú firmu Chiron Corporation, ktorý z krvi infikovaných šimpanzov izoloval fragmenty DNA, pričom väčšina z nich bola DNA šimpanzov, nie vírusová nukleová kyselina. V práci s fragmentami mu pomohol Daniel W. Bradley z Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb (CDC, Centre for Disease Control & Prevention) v Atlante, ktorý navrhol lepší šimpanzí modol na množenie vírusu. Houghtonovi sa podarilo "nájsť ihlu v kope sena" a našiel fragmenty, ktoré patrili vírusu HCV. Tieto fragmenty naklonoval a skúmal, či reagujú s protilátkami izolovanými z infikovaných pacientov. Týmto spôsobom Michael Houghton objavil nový vírus z čelade Flaviviridae, ktorý bol nazvaný vírus hepatitídy typu C, HCV.[5]

Charles M. Rice (pôsobiaci na Washingtonovej Unoverzite v St. Louis) dokázal, že nájdený flavivirus HCV naozaj spôsobuje hepatitítu typu C. Rice upravil vírus HCv tak, aby skrátil počiatok infekcie a urýchlil nástup hepatitídy. Takto upraveným vírusom infikoval šimpanzov a dokázal, že vírus HCV spôsobuje hepatitídu typu C.[5]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c d e f g h i GAŠPAROVIČ, Juraj. Etiológia a diagnostika HCV. Trendy v hepatologii (Bratislava: PharMedCOns), 2010-01-19, roč. 2, čís. 1/2010.
  2. SCHRÉTER, Ivan; KRISTIAN, Pavol. História vírusovej hepatitídy C. Trend v hepatologii (Bratislava: PharMedCons), 2010-01-19, roč. 2, čís. 1/2010, s. 4-8. ISSN 1337-9836.
  3. URBÁNEK, P. Infekce virem hepatitdy C. Remedia, roč. 2005, čís. 15, s. 75-83.
  4. PENIN, Fran�ois; DUBUISSON, Jean; REY, Felix A.. Structural biology of hepatitis C virus. Hepatology, 2004-01, roč. 39, čís. 1, s. 5–19. Dostupné online [cit. 2024-10-06]. ISSN 0270-9139. DOI10.1002/hep.20032. (po anglicky)
  5. a b c d RÁDL, Stanislav. Příběhy spojené s objevy nových léčiv. 1. vyd. Praha : VŠCHT, 2023. ISBN 978-80-7592-165-9. S. 221-229.