Vírus hepatitídy typu C

Elektrónový mikrograf HCV, 50 nm

Štruktúra genónu HCV

Životný cyklus HCV

Prevalencia hepatitídy typu C

Vírus hepatitíd typu C (HCV, hepatitis C virus) je pôvodca hepatitídy typu C. Vírus bol objavený v roku 1989 (ako non-A non-B hepatitída) a bol zaradený do čeľade Flaviviridae, samostatný rod Hepacivirus.

Genóm

Genóm HCV je RNA molekula s pozitívnou polaritou, i.e. nastáva okamžitá translácia na ribozóme za vzniku polyproteínu. RNA obsahuje 9600 nukleobáz, vzniknutý polyproteín má cca 3000 aminokyselín, ktorý je ďalej štiepený proteázami na 3 štruktúrne a 7 neštruktúrnych proteínov. Genóm vírusu HCV má tri oblasti:

1. 5´-nekódujúcu oblasť, ktorá obsahuje vnútorné vstupné miesto pre ribozómy (IRES).
2. otvorený čítací rámec s 9600 nukleotidmi kódujúcimi prekurzorový polyproteín
3. 3´-nekódujúca oblasť, ktorá je významná pri preplikácii HCV.

U HCV podľa úrovní genetickej zhody rozlišujeme:

• genotypy (genetická zhoda 50 % - 70 %) HCV má 6 genotypov.
• subtypy (genetická zhoda 70 % - 80 %)
• kvázišpécie (genetická zhoda nad 80 %).

V Severnej Amerike, Európe sa vyskytuje genotyp 1 a 3, menej genotyp 2. V severnej a strednej Afrike sa vyskytuje genotyp 4. V južnej Afrike sa vyskytuje genotyp 5. V juhovýchodnej Ázii sa vyskytuje genotyp 6. Genotypizácia HCV bola dôležitá v minulosti (pred zavenedím pangenotypických liečiv ako sofosbuvir) kvôli predikcii dĺžky liečby a určeniu pravdepodobnosti trvalej virologickej odpovede (SVR).

Životný cyklus

Životný cyklus HCV začína naviazaním virionu na receptor na povrchu cytoplazmatickej membrány. Receptor nie je známy, ako kadidátske molekuly boli navrhnuté:

• tetraspanín CD81
• scavengerový receptor B I (CR B I)
• adhézne molekuly DC-SIGN alebo L-SIGN
• receptor pre lipoproteín s nízkou hustotou (LDL receptor)

Virion je po naviazaní na receptor internalizovaný endocytózou a uvolnený v cytoplazme.Nasleduje dekapsidácia, čím sa uvolní nahá RNA vírusu. Prebehne replikácia a translácia RNA na na sieti membrán z neštruktúrnych proteínov a proteínov hostiteľskej bunky, ktorá sa nazýva replikačný komplex, ktorý je lokalizovaný na perinukleárnych membránach v okolí jadra bunky.

Obalenie nukleovej kyseliny proteínmi (kapsidácia genómu HCV) prebieha v endoplazmatickom retikule a v Golgiho aparáte, čím vznikne nukleokapsid, ktorý sa ako zrelý virion dostáva exocytózou vonku y bunky do medzibunkového priestoru.

Prenos

Vírus hepatitídy typu C sa prenáša parenterálne (krvou prenosné infekcie):

• injekčná aplikácia drog - zdieľané ihly, striekačky a ďalšie parafrenálie potriesnené krvou infikovaného - je nutné používať harm reduction metódy: injikovať drogu vždy novou ihlou a striekačkou, použitú ihlu prekryť obalom, použitú strikačku s ihlou vymeniť v harm reduction centre za novú.
• tetovanie a piercing vykonávané za aseptických podmienok
• sexuálny kontakt s HCV-pozitívnou osobou (u sexuálnych praktík, pri ktorých môže dôjsť ku poraneniu a kontaktu s krvou: análny sex, BDSM etc.) HCV sa nepovažuje za sexuálne prenosnú chorobu. Bariérová ochrana (kondóm/pesar) predstavuje dostatočnú ochranu pred HCV.
• pred rokom 1992: prenos pri krvých transfúziách
• perinatálny prenos z matky na dieťa počas pôrodu
• pravidelná dialýza
• profesionálne riziko expozície HCV: virológovia, lekári, sestričky
• transplantácia orgánov a tkanív infikovaných HCV
• rodinný kontakt s osobou s HCV pri zdieľaní hygienických pomôcok (zdieľané žiletky na holenie, zdieľané holiace strojčeky, zdieľané zubné kefky).

Nobelova cena za fyziológiu alebo lekárstvo, 2020

Nobelova cena v roku 2020 udelená za objav vírusu hepatitídy typu C

Existenciu neznámeho vírusu, ktorý sa prenášal pri transfúziách, si uvedomil hematológ a vedúci sekcie infekčných chorôb v National Institute of Health (NIH) Harvey J. Alter (*1935) už v polovici 70. rokov 20. storočia. Ako dôkaz, že hepatitída mala infekčnú etiopatogenézu, Alter vykonal transfúziu krvi z človeka s hepatitídou šimpanzovi. Pozoroval vývoj hepatitídy u šimpanza. Keďže nešlo o hepatitídu typu A, ani o hepatitídu typu B, nazval ju non-A-non-B hepatitída (NANBH).

Celosvetová snaha nájsť a opísať vírus spôsobujúci túto hepatitídu bol náročný hlavne z dôvodu, že v tej dobe ešte neexistovala polymerázová reťazová reakcia (PCR, polymerase chain reaction). Úspešný bol až Michael Houghton, ktorý pracoval pre kalifornskú firmu Chiron Corporation, ktorý z krvi infikovaných šimpanzov izoloval fragmenty DNA, pričom väčšina z nich bola DNA šimpanzov, nie vírusová nukleová kyselina. V práci s fragmentami mu pomohol Daniel W. Bradley z Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb (CDC, Centre for Disease Control & Prevention) v Atlante, ktorý navrhol lepší šimpanzí modol na množenie vírusu. Houghtonovi sa podarilo "nájsť ihlu v kope sena" a našiel fragmenty, ktoré patrili vírusu HCV. Tieto fragmenty naklonoval a skúmal, či reagujú s protilátkami izolovanými z infikovaných pacientov. Týmto spôsobom Michael Houghton objavil nový vírus z čelade Flaviviridae, ktorý bol nazvaný vírus hepatitídy typu C, HCV.

Charles M. Rice (pôsobiaci na Washingtonovej Unoverzite v St. Louis) dokázal, že nájdený flavivirus HCV naozaj spôsobuje hepatitítu typu C. Rice upravil vírus HCv tak, aby skrátil počiatok infekcie a urýchlil nástup hepatitídy. Takto upraveným vírusom infikoval šimpanzov a dokázal, že vírus HCV spôsobuje hepatitídu typu C.