Klasicizmus

	Klasicizmus
	; Jacques Louis David, La mort de Marat
Základné údaje
Trvanie:	2. pol. 17. storočia - okolo pol. 19. storočia
Manifest	L'art poétique (Nicolas Boileau)
Filozofia:	Racionalizmus
Autori
Architektúra:	Christopher Wren, Jacques-Germain Soufflot
Sochárstvo:	Bertel Thorvaldsen, Antonio Canova
Literatúra:	Pierre Corneille, Molière, Daniel Defoe, Jonathan Swift, Jean de La Fontaine, Ján Kollár, Ján Hollý, Ján Chalupka
Maľba:	Jacques Louis David, Antoine Jean Gros, Jean Auguste Dominique Ingres, Francisco Goya
	Dejiny umenia; Praveké umenie; Staroveké umenie; Stredoveké umenie; Novoveké umenie; Umenie 19. storočia; Moderné umenie;
	Umelecký portál

Klasicizmus je umelecký smer v 17., 18. a včasnom 19. storočí, ktorý rozvíjal klasické umenie antiky a renesancie, najmä kompozičné a výrazové zásady.

Pojem klasicizmus

Tento pojem vznikol v druhej polovici 17. storočia vo Francúzsku ako nový umelecký smer. V tomto čase sa v ostatných európskych krajinách ešte rozvíjal barok. Termín klasicizmus pochádza z latinského slova classicus, ktorého pôvodný význam bol vynikajúci, modelový. K týmto významom pribudol aj ďalší. Termínom classicus (v slovenskej verzii klasický) sa označovali tie javy, ktoré mali vzťah k antike.

Pomenovanie klasicizmus ako označenie nového umeleckého smeru sa vytvorilo vtedy, keď do literatúry vstupoval nový smer založený na protikladných princípoch – romantizmus. Predstavitelia romantizmu sa v umení presadzovali zápasom s generáciou predchodcov, zástancov klasiky.

Klasicizmus sa uplatnil vo Francúzsku, v Taliansku a v druhej polovici 18. storočia ovládol celú Európu (klasicizmus Ľudovíta XVI. a empír), zvlášť dlho bol obľúbený v Rusku.

Poetika klasicizmu

Klasicizmus s pozitívnym vzťahom k antike nadväzuje na ideály renesancie a dostáva sa do protikladu s barokom. Napätie klasicizmu a baroka vyplýva najmä z inšpirácie klasicistických umelcov racionalistickou filozofiou (z lat. ratio – rozum), hlásajúcou vládu rozumu. Umelci zdôrazňovali racionálny prístup v umení. V duchu výroku Reného Descarta „Cogito, ergo sum“ („Myslím, teda som“) sa rozum stal vodcom umelcov.

Umelecké diela sa mali vyznačovať významovou a výrazovou jasnosťou. Umenie malo prírodu napodobňovať a zároveň dokazovať, že je možné podriadiť ju ľudskému rozumu. Preto v klasicistickom umení vystupuje ako ovládnuteľný jav – prísne upravené klasicistické parky a záhrady. Je to štylizovaná príroda. Ideálom umeleckého zobrazenia bol jednotlivec schopný podriadiť svoje individuálne záujmy službe spoločnosti. Kritériom krásy sa stala pravdivosť. Umenie klasicizmu je prísne normované. V literatúre jeho pravidlá sformoval francúzsky básnik Nicolas Boileau v knihe Básnické umenie. Do češtiny ho preložil aj slovenský básnik Bohuslav Tablic.

Klasicizmus rozdeľoval žánre na vysoké a nízke.

Vysoké žánre zobrazovali:

vznešené historické námety
mytologické námety
urodzené postavy (veľmoži, vojvodcovia, panovníci)

Nízke žánre zobrazovali:

smiešne javy každodenného života
neurodzené osoby (mešťania, dedinčania, žobráci)

V literárnych druhoch klasicizmus preferoval:

drámu, k vysokým dramatickým žánrom patrila tragédia
v epických žánroch veršovaný epos
v lyrických žánroch óda, hymnus

Za nízke druhy a žánre sa považovali:

v dráme komédia
v epických žánroch prozaický román, bájka, epigram, satira
v lyrike pieseň

Literatúra klasicizmu preferovala veršované žánre.

Vývin klasicizmu

Klasicizmus od svojho vzniku v polovici 17. storočia do obdobia rozkladu na počiatku 19. storočia prešiel rôznymi vývojovými štádiami.

Prvé obdobie bolo vo Francúzsku v 17. storočí. Najvýznamnejší predstavitelia klasicizmu boli:

Druhé obdobie spája klasicizmus s osvietenskou filozofiou. Osvietenstvo ako myšlienkové hnutie vzniklo koncom 17. storočia v Nizozemsku a Anglicku a vyvrcholilo v 18. storočí vo Francúzsku v dielach:

Osvietenci považovali za najvyššiu hodnotu ľudský rozum a verili v spoločenský pokrok. Zdôrazňovali ideály humanizmu, stavali sa proti feudálnemu útlaku a náboženskému dogmatizmu. Prispeli k sekularizácii (zosvetšteniu, oslobodeniu od náboženských vplyvov) vedy a vedeckého myslenia. Európsky klasicizmus 18. storočia nazývame osvietenským klasicizmom.

Bol spätý so šľachtou, strediskami umenia boli kráľovské dvory, salóny šľachty a kráľovské akadémie vied a umení. Klasicistické hnutie sa na prelome 18. a 19. storočia rozvinulo do neoklasicizmu predovšetkým v sochárstve a architektúre. Predstavitelia klasicizmu sú Andrea Palladio, neskôr William Hogarth, Thomas Gainsborough, Canaletto, Piranesi, Jacques-Louis David a Ingres. Klasicizmus sa vyvíjal paralelne s rokokom a napokon vyústil do umenia napoleonskej doby, takzvaného empíru s jeho priamočiarymi obrysmi a jednoduchými tvarmi a pomerne studenou krásou.

Literatúra

ČÚZY, Ladislav – KÁKOŠOVÁ, Zuzana – MICHÁLEK, Martin – VOJTECH, Miloslav: Panoráma slovenskej literatúry 1. Bratislava : SPN, 2004. 169 s. ISBN 80-10-00316-6

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Klasicizmus