Redaktor:Vrchovina/pieskovisko

Ambróz Pivko
Narodenie	6. december 1832 Benice, Rakúske cisárstvo
Úmrtie	3. marec 1910 (77 rokov) Jasenová, Rakúsko-Uhorsko
Národnosť	slovenská
Zamestnanie	právnik
Alma mater	Viedenská univerzita
Rodičia	Juraj Pivko (* 1764 – † 1874), Zuzana, rod. Bročková (* 1805 – † 1853)
Manželka	Anna Pivková (aktivistka)
Deti	Ivan Juraj Pivko Elena, vydatá Makovická (* 1870 – † 1948), Vladimír (* 1872 – † 1963)
Slovenský portál  Biografický portál

Ambróz Pivko (* 6. december 1832, Benice – † 3. marec 1910, Jasenová) bol slovenský advokát a verejný činiteľ.

Životopis

Ambróz Pivko pochádzal zo zemianskej rodiny Pivkovcov v Beniciach. Ľudovú školu navštevoval v rokoch 1842 – 1845 v Martine. V rokoch 1845 – 1853 študoval na Evanjelickom lýceu v Bratislave, v rokoch 1853 – 1856 študoval právo na univerzite vo Viedni. Advokátsku skúku zložil v roku 1862 (JUDr.). Spolu s priateľom z viedenských štúdií Pavlom Mudroňom si v roku 1862 v Martine otvoril spoločnú advokátsku kanceláriu. Popri advokátskej činnosti sa angažoval ako národovec a bojovník za práva Slovákov v Uhorsku. Ambróz Pivko v roku 1861 signoval Memorandum slovenského národa, sprevádzal memorandovú delegáciu do Viedne, bol spoluzakladateľom a patrónom martinského evanjelického gymnázia na ktorého založenie prispel 200 zlatými. Patrí medzi zakladateľov Slovenskej kníhtlačiarskej účastinnej spoločnosti (v roku 1868) a vlasteneckého spolku Jednota (v roku 1873). Aktívne sa zapojil aj do ochotníckeho divadelníctva. Ako zvolený právny zástupca Matice slovenskej ostro vystupoval proti zneužitiu jej zhabaného majetku a proti činnosti maďarizačného spolku FEMKE. Po smrti Viliama Pauliny-Tótha v roku 1877 bol istý čas aj riaditeľom martinskej Sporiteľne a martinským richtárom. V rokoch 1888 – 1889 pokladník filiálky Tatra banky v Dolnom Kubíne, od roku 1893 žil u svojho syna Ivana Juraja Pivku v Jasenovej. Zomrel a pochovaný je v Jasenovej.

Referencie

{{Infobox Osobnosť | Meno = Anna Pivková | Rodné meno = | Popis osoby = slovenská lekárka, horolezkyňa | Portrét = | Popis portrétu = | Dátum narodenia = [[14. jún]] [[1908]] | Miesto narodenia = [[Dolný Kubín]], [[Rakúsko-Uhorsko]] | Dátum úmrtia = {{dúv|1983|8|8|1908|6|14}} | Miesto úmrtia = [[Donovaly-Mistríky]], [[Česko-Slovensko]] | Iné mená = | Štát pôsobenia = | Národnosť = slovenská | Štátna príslušnosť = | Zamestnanie = | Známa vďaka = prvá slovenská chirurgička | Alma mater = [[Lekárska fakulta Univerzity Komenského v Bratislave]] | Profesia = lekárka | Aktívne roky = | Súrodenci = Elena, vydatá Krnová (* [[1903]]{{--}}† [[1981]]),{{break}}Viera, vydatá Zaťková (* [[1917]]{{--}}† [[2000]]) | Manžel = | Deti = | Rodičia = [[Vladimír Pivko]] (* [[1872]]{{--}}† [[1963]]),{{break}}Kornélia, rod. Lacková | Podpis = <!-- stačí presný názov súboru na Commons --> | Webstránka = | Poznámky = | Portál1 = | Portál2 = | Portál3 = }} '''MUDr. Anna Pivková''' (* [[14. jún]] [[1908]], [[Dolný Kubín]]{{--}}† [[8. august]] [[1983]], [[Donovaly-Mistríky]])<ref name="biograficky-lexikon-slovenska-o-q"/> bola prvá slovenská chirurgička, horolezkyňa a účastníčka SNP. == Rodina == * starý otec [[Ambróz Pivko]] * stará mama [[Anna Pivková]], rod. Ballová * strýko [[Ivan Juraj Pivko]] == Životopis == Anna Pivková ľudovú školu navštevovala v rodisku, stredoškolské štúdiá absolvovala na gymnáziách v [[Dolný Kubín|Dolnom Kubíne]], [[Liptovský Mikuláš|Liptovskom Mikuláši]] a v [[Bratislava|Bratislave]]. Po maturite v roku [[1926]] študovala dejepis a prírodopis na [[Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave|Filozofickej fakulte]] [[Univerzita Komenského v Bratislave|Univerzity Komenského]] v [[Bratislava|Bratislave]] (FiF UK), ktorú ukončila v roku [[1931]]. Hneď po promócii nastúpila na [[Lekárska fakulta Univerzity Komenského v Bratislave|Lekársku fakultu]] [[Univerzita Komenského v Bratislave|Univerzity Komenského]] v [[Bratislava|Bratislave]] (LF UK), kde v roku [[1937]] promovala v odbore [[všeobecné lekárstvo|všeobecné lekárstvo]]. Po ukončení LF UK nastúpila v roku 1937 na Chirurgickú kliniku LF UK profesora [[Stanislav Kostlivý|Kostlivého]], kde si osvojila základy všeobecnej chirurgie. Počas II. svetovej vojny sa aktívne zapojila do odbojovej činnosti. Bola členkou ilegálneho národného výboru v Liptovskom Mikuláši a ako príslušníčka partizánskej jednotky pracovala v horách ako lekárka. Po potlačení [[SNP]] príslušníčka Čs. armádneho zboru. Po ukončení II. svetovej vojny bola jedna z prvých, ktorá postrehla nové možnosti operačného liečenia ochorení hrudníka. Nové postupy v hrudnej chirurgii si osvojila počas 15 mesačného študijného pobytu u známeho britského hrudného chirurga profesora P. R. Allisona v [[Leeds|Leeds]] (Leeds General Infirmary) v [[Anglicko|Anglicku]]. Nadobudnuté skúsenosti z hrudnej chirurgie využila po návrate do [[Bratislava|Bratislavy]]. V roku [[1951]] prešla pracovať na novozaloženú II. chirurgickú kliniku LF UK. Tu pôsobila až do odchodu do dôchodku v roku [[1973]].<ref>ŠIMKOVIC, Ivan. Za MUDr. Annou Pivkovou (+ 8.8.1983). Lekársky obzor. 32 (č. 12) (1983) S. 673-674.</ref> Anna Pivková zomrela v roku 1983. Pochovaná je v rodinnom hrobe na cintoríne v Slávičom údolí (Bratislava - Karlova Ves). == Dielo == MUDr. Anna Pivková je priekopníčkou pľúcnej a neskôr hrudníkovej chirurgie na Slovensku. Z tohto odboru publikovala desiatky vedeckých a odborných prác v Bratislavských lekárskych listoch, Slovenskom lekárovi, Chirurgických rozhledoch a tým sa zaslúžila o rozvoj tejto disciplíny u nás. Bola členkou kolektívu lekárov, ktorí pod vedením profesora [[Karol Šiška|K. Šišku]] a MUDr. L. Kuželu uskutočnili v roku [[1968]] prvú transplantáciu srdca v bývalom Česko-Slovensku. Anna Pivková bola priekopníčkou ženského horolezectva u nás. Vo Vysokých Tatrách urobila približne 250 výstupov, niekoľko prvovýstupov (prvovýstup variantom v južnej stene Dračieho štítu, prvovýstup na Baraniu ihlu, prvovýstup severozápadnou stenou Mačacej veže).<ref>DIEŠKA, Ivan, Václav ŠIRL a Božena ŠIŠOVSKÁ. Horolezectvo: encyklopédia. Bratislava: Šport, 1989, p. 225. ISBN 8070960159. Dostupné tiež z: https://dikda.snk.sk/uuid/uuid:45893656-b747-488a-a5aa-0bfbd196de5b</ref> Od roku [[1930]] bola členkou [[Sokol|Sokola]], neskôr [[Klub slovenských turistov a lyžiarov|Klubu slovenských turistov a lyžiarov]]. == Publikácie (výber) == Chorváth Viliam, Švenda René, Slabeycius Július, Kukura Andrej, Pivková Anna, Lojka Ján, Kadlic Tomáš, Novák Pavel, Kratochvíl Milan, Šimkovic Ivan, Suchý Eduard, Blaškovič Ján, Miček František. PRAKTIKUM Z CHIRURGIE: Spracovali asistenti chirurgickej kliniky SU v Bratislave pod vedením p. prof. Dr. K. Čárskeho. rok vydania: 1950. Nákladom FSČSM – poslucháčov medicíny počet strán: 147 == Ocenenia (výber) == * [[1945]] – Rad SNP I. triedy * [[1969]] – Bronzová medaila UK * [[1971]] - Pamätná medaila 50. výročie vzniku IAMESu * [[1975]] - Pamätná medaila J. B. Guotha == Referencie == {{Referencie|refs= <ref name="biograficky-lexikon-slovenska-o-q">{{Citácia knihy | titul = Biografický lexikón Slovenska | odkaz na titul = Biografický lexikón Slovenska | zväzok = VII O{{--}}Q | miesto = Martin | vydavateľ = Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav | rok = 2020 | isbn = 978-80-8149-127-6 | počet strán = 718 | strany = 478-479 }}</ref> }} == Externé odkazy == * [https://chamo.kis3g.sk/search/query?match_1=MUST&field_1&term_1=Pivkov%C3%A1,+Anna&filter_bl=a&filter_bl=b&sort=relevance&pageNumber=2&theme=snk_clanky Diela Anny Pivkovej] v súbornom katalógu Slovenskej národnej knižnice {{Autoritné údaje}} {{DEFAULTSORT:Pivková, Anna}} [[Kategória:Slovenskí lekári]] [[Kategória:Osobnosti z Dolného Kubína]] <nowiki> {{Infobox Osobnosť | Meno = Peter Š | Rodné meno = | Popis osoby = slovenský chemik, univerzitný profesor | Portrét = <!-- stačí presný názov súboru na Commons --> | Veľkosť portrétu = | Popis portrétu = | Dátum narodenia = {{dn|1943|11|06}} | Miesto narodenia = [[Trenčín]], [[Slovensko]] | Dátum úmrtia = {{dúv|2022|04|21|1943|06|11}} | Miesto úmrtia = [[Bratislava]], [[Slovensko]] | Bydlisko = | Iné mená = | Štát pôsobenia = | Národnosť = slovenská | Štátna príslušnosť = | Zamestnanie = | Známy vďaka = | Alma mater = [[Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave]] | Profesia = | Aktívne roky = <!-- [[RRRR]]{{--}}[[RRRR]] --> | Rodičia = Juraj a Irena, rod. Róžová | Príbuzní = | Súrodenci = | Manželka = Marta, rod. Lajošová | Partnerka = | Deti = Pavel (1965),{{break}}Peter (1969) | Podpis = <!-- presný názov súboru na Commons --> | Webstránka = | Poznámky = | Portál1 = Chémia | Portál2 = Slovensko | Portál3 = }} [[Profesor (vedecko-pedagogická hodnosť)|Prof.]] [[Doktor prírodných vied|RNDr.]] '''Peter Š''', [[Doktor vied|DrSc.]] (* [[6. november]] [[1943]], [[Trenčín]]{{--}}† [[22. apríl]] [[2022]], [[Bratislava]] ) je slovenský [[chémia|chemik]] a [[vysokoškolský pedagóg]]. == Životopis == Peter Š základnú školu absolvoval v rodných [[Tomášovce|Tomášovciach]] a vo [[Zvolen|Zvolene]]. V rokoch [[1941]]{{--}}[[1949]] študoval na gymnáziu v [[Lučenec|Lučenci]], kde aj maturoval. Od roku [[1949]] študoval chémiu na [[Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave|Prírodovedeckej fakulte]] [[Univerzita Komenského v Bratislave|Univerzity Komenského v Bratislave]] (PríF UK), ktorú ukončil v roku [[1953]]. Štúdium v odbore chémia na Prírodovedeckej fakulte UK ukončil v roku 1965 a hneď nastúpil na Katedru jadrovej chémie Prírodovedeckej fakulty ako asistent a o tri roky neskôr prešiel ako interný vedecký ašpirant na Katedru fyzikálnej chémie, na ktorej zotrval počas celého svojho profesijného života. Po absolvovaní vysokej školy nastúpil na [[Katedra organickej chémie|Katedru organickej chémie]] [[PriF UK]] ako asistent. Na tejto katedre pôsobil až do roku [[1999]], keď odišiel do dôchodku. V roku [[1961]] na Prírodovedeckej fakulte UK obhájil kandidátsku dizertačnú prácu a získal vedecko-pedagogický titul [[Kandidát vied|CSc.]]. V roku [[1963]] sa habilitoval na docenta organickej chémie. V roku [[1975]] obhájil doktorskú dizertáciu a stal sa doktorom chemických vied ([[Doktor vied|DrSc.]]), vedný odbor [[organická chémia]]. V roku [[1980]] bol menovaný [[profesor (vedecko-pedagogická hodnosť)|univerzitným profesorom]] v odbore [[organická chémia]] na [[PriF UK]]. V rokoch [[1969]]{{--}}[[1970]] bol [[prodekan|prodekanom]] [[PriF UK]] a v rokoch [[1990]]{{--}}[[1997]] prvým [[prorektor|prorektorom]] [[Univerzita Komenského v Bratislave|Univerzity Komenského v Bratislave]]. Zomrel v auguste roku 2007 a je pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave.<ref>BOJO, Pavel, ed. Who is who v Slovenskej republike: založené Ralphom Hübnerom ; životopisná encyklopédia [významných žien a mužov Slovenska] [CD-ROM]. 2. vyd. Zug: Who is Who, Verlag für Personenenzyklopädien, 2005. Hübners Who is Who. ISBN 3729000489.</ref> == Dielo == Pavol Hrnčiar celú svoju profesionálnu kariéru zasvätil rozvoju organickej chémie na Univerzite Komensk0ho. Už po niekoľkých rokoch od nástupu na fakultu začal prednášať základný kurz organickej chémie a túto prednášku mal prakticky až do svojho odchodu do dôchodku. Medzi študentami bol obľúbený pre svoju priamosť v jednaní a zápal s akým prezentoval matériu organickej chémie. Jeho zaujímavé a zrozumiteľné prednášky pritiahli k štúdiu organickej chémie mnoho talentovaných študentov. Počas svojho pôsobenia na univerzite profesor Hrnčiar sa vzorne staral o to, aby študenti mali z čoho študovať. Bol autorom alebo spoluautorom viacerých vysokoškolských skrípt. Jeho hlavné dielo u4ebnica ''Organická chémia'' z roku [[1975]] vyšla v štyroch prepracovaných vydaniach a stala sa celoštátnou učebnicou organickej chémie. Pri jej koncipovaní profesor Hrnčiar využil moderný koncept vysvetľovania vlastností a reakcií organických zlúčenín na základe poznania ich elektrónovej štruktúry a reakčných mechanizmov. Matériu organickej chémie rozvíjal aj v rámci [[Slovenská chemická spoločnosť|Slovenskej chemickej spoločnosti]], kde po dvadsať rokov viedol Odbornú skupinu organickej chémie. Pri svojom entuziazme o organickú chémiu nezabúdal ani na študentov stredných škôl. So svojimi spolupracovníkmi bol autorom stredoškolskej učebnice chémie. <br> Vedecky sa profesor Hrnčiar profiloval už v začiatkoch svojho pôsobenia na univerzite. Zaoberal sa syntézou organických zlúčenín. Predmetom jeho záujmu boli predovšetkým cyklické ß-diketóny, vypracoval metódu ich syntézy a študoval ich vlastnosti. Publikoval aj viacero pôvodných vedeckých prác z organickej fotochémie a na sklonku svojej vedeckej kariéry sa zaujímal aj o syntézu a vlastnosti trikarbonylchrómových komplexov ftalidov a indandiónov. Profesor Hrnčiar je autorom alebo spoluautorom viac ako [[180]] pôvodných vedeckých publikácií. V rokoch [[1969]]{{--}}[[2000]] bol predsedom redakčnej rady chemického časopisu [[Chemical Papers]] a v rokoch [[1991]]{{--}}[[1996]] predsedom redakčnej rady časopisu [[Naša univerzita]]. <ref>TOMA, Štefan, Professor RNDr. Pavel Hrnčiar, DrSc. Sixty Years Old. ''Chem. Papers'' 44 (2)287 288(1990)</ref><ref>TOMA, Štefan, Za Prof. RNDr. Pavlom Hrnčiarom, DrSc. ''ChemZi'' 3/2 (2007) 348.</ref> <br> Nemenej významnou je spoločenská angažovanosť profesora Hrnčiara. Počas celého svojho života bol zástancom demokratických princípov fungovania spoločnosti. Za svoju angažovanosť prodekana fakulty v rokoch [[1969]]{{--}}[[1970]] bol neskôr normalizačným režimom odsunutý do úzadia. O to intenzívnejšie sa profesor Hrnčiar zapojil do reforiem školstva a vzdelávania po páde komunistického režimu v roku [[1989]]. Svojou odbornou autoritou aj z pozície prorektora Univerzity Komenského sa významne zasadil o reformy školského systému a ponovembrové premeny vysokých škôl na moderné vzdelávacie inštitúcie. Zaslúžil sa aj o reformy v oblasti vedy a výskumu a presadzoval výrazné zmeny v organizácii a financovaní vedy a výskumu na Slovensku.<ref>HRNČIAR, Pavol, Ponovembrové premeny vysokých škôl. ''Tvorba T.'' - Roč. 7 (16), č. 4 (1997), s. 43-45. HRNČIAR, Pavol, Potrebujeme zákon o vede. ''Literárny týždenník'' - Roč. 7, č. 8 (1994), s. 12. HRNČIAR, Pavol, Premeny vysokých škôl. ''Literárny týždenník'' . - Roč. 9, č. 16 (1996), s. 11</ref> == Knižné publikácie (výber) == * HRNČIAR, Pavol. Organická chémia. 2. upr. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1982. * HRNČIAR, Pavol. Organická chémia. 4. vyd. Bratislava: Vydav. Univ. Komenského, 1997. ISBN 8022311618. * HRNČIAR, Pavol. Organická chémia v príkladoch. 4. vyd. Bratislava: Vydav. Univ. Komenského, 1998. ISBN 8022312754. * HRNČIAR, Pavol, Josef PACÁK a Pavel PETROVIČ. Chémia pre 2: roč.gymnázií. Josef Pacák,... Ilustr.Miroslava Jakešová. Z čes.orig.prel.Pavol Hrnčiar,Pavel Petrovič. 4.vyd. Bratislava: SPN, 1994. ISBN 8008023244. == Ocenenia (výber) == * [[1978]] – Cena SNP * [[1990]] – Hanušova medaila Československej spoločnosti chemickej * [[1990]] - Zlatá medaila Prírodovedeckej fakulty UK * [[1993]] - Zlatá medaila Farmaceutickej fakulty UK * [[1995]] - Zlatá medaila Slovenskej chemickej spoločnosti * [[1995]] - Veľká zlatá medaila UK == Referencie == {{Referencie}} [https://chamo.kis3g.sk/search/query?term_1=Hrn%C4%8Diar,+Pavol&filter_bl=a&filter_bl=b&theme=snk_clanky Diela Pavla Hrn4iara] v súbornom katalógu Slovenskej národnej knižnice {{Autoritné údaje}} {{DEFAULTSORT:Hrnčiar, Pavol}} [[Kategória:Slovenskí chemici]] [[Kategória:Slovenskí vysokoškolskí pedagógovia]] [[Kategória:Slovenskí univerzitní profesori]] [[Kategória:Absolventi Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského]] [[Kategória:Osobnosti z Tomášoviec]] <nowiki> {{Infobox Osobnosť | Meno = Ján Polčin | Rodné meno = | Popis osoby = slovenský chemik | Portrét = <!-- stačí presný názov súboru na Commons --> | Veľkosť portrétu = | Popis portrétu = | Dátum narodenia = {{dn|1926|11|24}} | Miesto narodenia = [[Rybany]], [[Prvá česko-slovenská republika|ČSR]] | Dátum úmrtia = {{dúv|1982|12|23|1926|11|24}} | Miesto úmrtia = [[Bratislava]], [[Česko-Slovensko]] | Bydlisko = | Iné mená = | Štát pôsobenia = | Národnosť = | Štátna príslušnosť = | Zamestnanie = chemik | Známy vďaka = | Alma mater = [[Fakulta chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave]] | Profesia = | Aktívne roky = | Rodičia = Ján Polčin (* [[1899]]{{--}}† [[1976]]),{{break}}Valéria, rod. Bronišová | Príbuzní = | Súrodenci = [[Stanislav Polčin]] (* [[1921]]{{--}}† [[1976]]) cirkevný historik, prekladateľ | Manželka = Olga, rod. Luknárová | Partnerka = | Deti = | Podpis = <!-- stačí presný názov súboru na Commons --> | Webstránka = | Poznámky = | Portál1 = Chémia | Portál2 = | Portál3 = }} [[Inžinier (akademický titul)|Ing.]] '''Ján Polčin''', [[Kandidát vied|CSc.]] (* [[24. november]] [[1926]], [[Rybany]]{{--}}† [[23. december]] [[1982]], [[Bratislava]]<ref>MAŤOVČÍK, Augustín, ed. Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990). Martin: Matica slov, 1990, 4. zväzok, M-Q. ISBN 8070900709.</ref> == Životopis == Do ľudovej školy chodil v rodných [[Rybany|Rybanoch]] a [[Nové Zámky|Nových Zámkoch]]. V rokoch [[1937]]{{--}}[[1945]] absolvoval gymnázium v [[Nitra|Nitre]]. Po maturite Ján Polčin v roku [[1945]] nastúpil na štúdium chémie na vtedajšej [[Fakulta chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave|Chemickej fakulte SVŠT]], v súčasnosti [[Fakulta chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave|Fakulte chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave]], kde v roku [[1950]] promoval na inžiniera chémie ([[Inžinier (akademický titul)|Ing.]])<ref>Absolventi FCHPT STU 1941-2009. Bratislava: Nakladateľstvo STU, 2010. ISBN 9788022732833.</ref>. Po absolvovaní vysokoškolského štúdia sa na krátko zamestnal v [[Štátny drevársky výskumný ústav|Štátnom drevárskom výskumnom ústave]] v [[Bratislava|Bratislave]]. V rokoch [[1952]]{{--}}[[1954]] bol vedeckým ašpirantom na [[Fakulta chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave|Chemickej fakulte SVŠT]], kde v roku [[1954]] ako prvý Slovák obhájil kandidátsku dizertačnú prácu a získal vedecko-pedagogický titul [[Kandidát vied|CSc.]], v súčasnosti [[Doktor (PhD.)|PhD]]. Od roku [[1954]] až do svojej predčasnej smrti v roku [[1982]] pôsobil na [[Výskumný ústav papiera a celulózy|Výskumnom ústave papiera a celulózy]] ([[VÚPC]]) v Bratislave, najprv ako vedecký pracovník a od roku [[1972]] vedúci vedecký pracovník. Dlhoročný vedúci odboru chémie a fyziky vláknin na VÚPC. Externe pôsobil ako pedagóg na Katedre chemickej technológie dreva celulózy a papiera [[Fakulta chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave|Fakulte chemickej a potravinárskej technológie SVŠT]] a na Vysokej škole chemicko-technoloogickej v Pardubiciach. V rokoch [[1967]]{{--}}[[1970]] bol na dlhodobom študijnom pobyte na univerzite v Toronte, Kanada. Tu spolupracoval s profesorom W. H. Rapsonom, svetovým odborníkom v oblasti chemického spracovania drevnej hmoty a priekopníkom vývoja nových technológií v oblasti zlepšovania znečistenia vôd celulózkami. Začiatkom 70. rokov dvadsiateho storočia Ján Polčin neprešiel previerkami a politickými čistkami organizovanými komunistickou stranou a bol odsunutý do úzadia. == Dielo == Svojim rozsiahlym dielom v oblasti chemického spracovania dreva, [[lignín|lignínu]] a [[celulóza|celulózy]] patrí Ján Polčin medzi najvýznamnejších slovenských chemikov dvadsiateho storočia. Svoju vedeckú prácu zameral na nasledovné oblasti celulózo-papierenského výskumu. * Rozpracoval metódy prípravy derivátov lignínu. Osobitnú pozornosť venoval výskumu vysokolignifikovaných vlákien so zreteľom na kyslíkové postupy delignifikácie. * Študoval takmer všetky postupy prípravy buničiny, zvláštnu pozornosť venoval termomechanickej buničine. * So svoojimi spolupracovníkmi vyvinul technológiu prípravy derivátov celulózy rozpustných vo vode (karboxymetylcelulóza) a enzymatickej hydrolýzy dreva. * Bol autorom viacerých analytických metód v celuózo-papierenskom výskume a chémii lignínu. * Zaoberal sa existenciou chemických väzieb medzi lignínom a sacharidovými zložkami dreva, experimentálne potvrdil ich existenciu. * V spolupráci s univerzitou v Toronte rozpracoval teóriu chromofórov lignínu a bielenia. * Inicioval a viedol výskum využitia kvantovochemických metód pri štúdiu vlastností a štruktúry hlavných stavebných jednotiek lignínu, celulózy a hemicelulóz. * Založil výskum zloženia a vlastností materiálu celého stromu. Jeho výskum bol ocenený členstvom (fellow) v prestížnej ''The International Academy of Wood Science'', stal sa členom ''Canadian Pulp and Paper Association'' a americkej ''TAPPI''. Medzinárodná vedecká komunita si vedeckú erudíciu Jána Polčina uctila členstvom v edičných radách viacerých vedeckých časopisov (The Journal of Cellulose and Technology, Cellulose Chemistry and Technology). Bol dlhoročným predsedom odbornej skupiny chémie dreva, papiera a celulózy pri Slovenskej chemickej spoločnosti a nositeľom Hanušovej medaile.<ref>KOŠÍK, Martin, KOŠÍKOVÁ, Božena, In memoriam Ing. Ján Polčin, CSc Chemické zvesti . Roč. 37, č. 3 (1983), s. 431</ref> Ján Polčin bol svojim naturelom skromný človek, ale veľký odborník, humanista a vedec. Vynikal nesmiernou tvorivosťou a širokým záberom nielen vo vlastnom odbore, ale aj v širšom kontexte modernej chémie. == Publikácie (výber) == * Polcin, J.; Rapson, W.H. 1969: Spectrophotometric study of wood chromophores in situ part 2 determination of the absorption spectrum of lignin from reflectance and reflectivity measurements TAPPI (Technical Association of the Pulp and Paper Industry) 52(10): 1965-1970 * Polcin, J.; Rapson, W.H. 1969: Spectrophotometric study of wood chromophores in situ part 3 determination of the spectrum of lignin by the cotton dilution method TAPPI (Technical Association of the Pulp and Paper Industry) 52(10): 1970-1974 * Polčin, J. "Preparation of Samples for Infrared Spectrophotometric Measurements of Fibrous Cellulose Materials," Appl. Spectrosc. 28, 588-590 (1974) * Košíková, B., Polčin, J. and Dandárová-Vašátková, M.. "Eine neue Methode zur Isolierung des Lignin-Saccharid-Komplexes" Holzforschung, vol. 23, no. 2, 1969, pp. 37-43. https://doi.org/10.1515/hfsg.1969.23.2.37 * Košíková, B., Polčin, J. and Joniak, D.. "NMR Studies on Lignin-Carbohydrate Complexes" Holzforschung, vol. 27, no. 2, 1973, pp. 59-64. https://doi.org/10.1515/hfsg.1973.27.2.59 * Košiková, B., Polčin, J., Dandárová-Vašátková, M. and Joniak, D.. "Untersuchung des Bindungscharakters des Lignin-Saccharid-Komplexes, isoliert aus methyliertem Holz" Holzforschung, vol. 23, no. 2, 1969, pp. 43-47. https://doi.org/10.1515/hfsg.1969.23.2.43 *Košiková, B., Polčin, J. and Joniak, D.. "NMR Studies on the Lignin-Saccharidic Complexes - II. Hydrolysis of the Lignin-Saccharidic Complex isolated from Acetylated Beechwood" Holzforschung, vol. 31, no. 6, 1977, pp. 191-193. https://doi.org/10.1515/hfsg.1977.31.6.191 * M.Remko, J.Polcin: Molecular orbital investigations on lignin model compounds, Part XIII. Model studies of hydrogen bonds formed in the systems lignin-cellulose and lignin-hemicelluloses. Z.Phys.Chem., Neue Folge 125 (1981) 175-181. == Referencie == {{Referencie}} == Externé odkazy == * [https://chamo.kis3g.sk/search/query?match_1=MUST&field_1&term_1=Pol%C4%8Din,+J%C3%A1n&filter_bl=a&filter_bl=b&sort=relevance&pageNumber=1&theme=snk Zoznam diel Jána Polčina] v súbornom katalógu Slovenskej národnej knižnice {{Autoritné údaje}} {{DEFAULTSORT:Polčin, Ján}} [[Kategória:Slovenskí chemici]] [[Kategória:Absolventi Fakulty chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave]] [[Kategória:Osobnosti z Ryban]] ''<nowiki>'' {{Infobox Osobnosť | Meno = Anna Predmerská-Zúriková | Portrét = | Popis osoby = organová virtuózka, vysokoškolská pedagogička | Dátum narodenia = {{dnv|1954|08|15}} | Miesto narodenia = [[Martin]], [[Česko-Slovensko]] | Dátum úmrtia = | Miesto úmrtia = | Bydlisko = | Iné mená = | Štát pôsobenia = | Národnosť = [[Slovensko|slovenská]] | Štátna príslušnosť = | Zamestnanie = | Známa vďaka = | Alma mater = [[Vysoká škola múzických umení v Bratislave]] | Profesia = | Aktívne roky = <!-- [[RRRR]]{{--}}[[RRRR]] --> | Rodičia = Mojmír Zúrik (* 1925{{--}}† 2022){{break}} Pavla, rodená Straková | Príbuzní = | Súrodenci = | Manžel = Bohumil Predmerský | Deti = Anna (* 1987) | Podpis = <!-- presný názov súboru na Commons --> | Webstránka = | Poznámky = | Portál1 = | Portál2 = | Portál3 = }} '''[[Docent|Doc.]] [[Magister umenia|Mgr. art.]] Anna Predmerská''', rod. Zúriková (* [[15. august]] [[1954]], [[Martin]]) je [[Slovensko|slovenská]] [[organ|organová]] [[virtuóz|virtuózka]], [[pedagóg|pedagogička]]<ref>''Who is Who v Slovenskej republike: dodatkové dielo : životopisná encyklopédia obsahujúca viac ako 5820 nových životopisov''. 3. vyd. Zug: Who is Who, Verlag für Personenenzyklopädien, Hübners Who is who 2006. ISBN 3-7290-0057-8.</ref>. == Životopis == Narodila sa v rodine evanjelického farára Mojmíra Zúrika v Martine. Detstvo až do študentských čias prežila na Gemeri. V rokoch [[1969]]{{--}}[[1973]] študovala na [[Konzervatórium|Konzervatóriu]] v [[Košice|Košiciach]] organ u prof. [[Ivan Sokol|Ivana Sokola]]. Po konzervatóriu pokračovala v štúdiách na [[Vysoká škola múzických umení v Bratislave|Vysokej škole múzických umení v Bratislave]], ([[VŠMU]]), ktorú ukončila v roku [[1977]] (organ, žiačka [[prof.]] [[Ferdinand Klinda|Ferdinanda Klindu]]). Po promócii rokoch [[1977]]{{--}}[[1978]] pokračovala v štúdiu hry na organ u K. D´Hoogheho v [[Conservatoire Royal Brusel|Conservatoire Royal Brusel]]. V rokoch [[1978]]{{--}}[[1979]] ako štipendista [[SHF]] v Bratislave študovala u prof. Ivana Sokola. Z politických dôvodov pedagogicky mohla pôsobiť až po [[Nežná revolúcia|Nežnej revolúcii]] v roku [[1989]]. V rokoch [[1991]]{{--}}[[2016]] pôsobila na [[Evanjelická bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave|Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave]], pedagogička predmetov hudobná teória, dejiny hudby, kapitoly z cirkevnej hudby a liturgie, hra na hudobných nástrojoch, [[docent|docentka]]{{--}}[[1999]], [[2004]]{{--}}[[2008]] [[prorektor|prorektorka]] [[Univerzita Komenského v Bratislave|Univerzity Komenského v Bratislave]] pre oblasť vzdelávania. V roku 2016 odišla do dôchodku. == Dielo == Koncertnou činnosťou sa presadila aj na významných medzinárodných pódiách vo väčšine európskych krajín. Účinkovala so všetkými domácimi symfonickými a komornými orchestrami, spolupracovala s poprednými slovenskými a zahraničnými dirigentmi (Roberto Benzi, János Ferencsik, [[Zdeněk Košler]], Tomáš Koutník, Daniel Nazareth, [[Libor Pešek]], [[Petr Vronský]]). Komorná spolupráca: speváci – [[Marta Beňačková]], [[Ján Galla]], [[Elena Holičková]], [[Ida Kirilová]], [[Elena Kittnarová]], Adriena Kohútková, [[Peter Mikuláš]], [[Hana Štolfová-Bandová]], a hudobníkmi [[Peter Michalica]] (vn), [[Juraj Bartoš]], [[Miroslav Kejmar]], [[Juraj Mitošinka]], [[Kamil Roško]]. Absolvovala koncertné vystúpenia vo väčšine európskych krajín (hosťovanie v [[Gewandhaus]] [[Leipzig]], berlínskom [[Schauspielhaus|Schauspielhause]], moskovskej [[Čajkovského sieň|Čajkovského sieni]]). V rokoch [[1981]]{{--}}[[1982]] a [[1986]]{{--}}[[1992]] bola sólistkou [[Slovenská filharmónia|Slovenskej filharmónie]]. Absolventka viacero významných medzinárodných interpretačných súťaží a medzinárodných interpretačných kurzov ([[Paríž]], [[Chartres]], [[Norimberg]], [[Praha]], [[Budapešť]], [[Weimar]], [[Millstatt]]). Autorka odborných príspevkov a vedeckých štúdií v duchovne zameraných periodikách. Za svoje vedecké štúdie o diele hudobného skladateľa [[Johann Sebastian Bach|Johanna Sebastiana Bacha]] a šírenie jeho odkazu v našej spoločnosti jej udelili Cenu Sebastian za roky 2016–2017. V roku 1983 jej bola SHF udelená Cena F. Kafendu za prínos v interpretačnej oblasti<ref>ČÍŽIK, Vladimír. Slovník slovenského koncertného umenia. Bratislava: Hudobné centrum, 2002, s. 106-109. ISBN 808888439X.</ref> == Ocenenia (výber) == * [[1983]] – Cena F. Kafendu * [[2017]] – Cena Sebastián == Referencie == {{Referencie}} == Externé odkazy == * [https://chamo.kis3g.sk/search/query?match_1=MUST&field_1&term_1=Predmersk%C3%A1,Anna&filter_bl=a&filter_bl=b&sort=relevance&pageNumber=2&theme=snk_] clanky v súbornom katalógu Slovenskej národnej knižnice * https://podmaz.sk/podcast/nocna-pyramida-host/3531558969-anna-predmerska-zurikova-organistka-21112024-2219 * https://www.rtvs.sk/radio/archiv/1648/2385163 {{Autoritné údaje}} {{DEFAULTSORT:Predmerská-Zúriková, Anna}} [[Kategória:Slovenskí organoví virtuózi]] [[Kategória:Slovenskí vysokoškolskí pedagógovia]] [[Kategória:absolventi Vysokej školy múzických umení v Bratislave]] [[Kategória:Vyučujúci na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave]] [[Kategória:Osobnosti z Martina]] <nowiki> ´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´ {{Infobox Osobnosť | Meno = Pavol Hrnčiar | Rodné meno = | Popis osoby = slovenský chemik, univerzitný profesor | Portrét = <!-- stačí presný názov súboru na Commons --> | Veľkosť portrétu = | Popis portrétu = | Dátum narodenia = {{dn|1930|01|16}} | Miesto narodenia = [[Tomášovce]], [[Prvá česko-slovenská republika|ČSR]] | Dátum úmrtia = {{dúv|2007|08|22|1930|16|01}} | Miesto úmrtia = [[Bratislava]], [[Slovensko]] | Bydlisko = | Iné mená = | Štát pôsobenia = | Národnosť = slovenská | Štátna príslušnosť = | Zamestnanie = | Známy vďaka = | Alma mater = [[Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave]] | Profesia = | Aktívne roky = <!-- [[RRRR]]{{--}}[[RRRR]] --> | Rodičia = Juraj a Irena, rod. Róžová | Príbuzní = | Súrodenci = | Manželka = Marta, rod. Lajošová | Partnerka = | Deti = Pavel (1965),{{break}}Peter (1969) | Podpis = <!-- presný názov súboru na Commons --> | Webstránka = | Poznámky = | Portál1 = Chémia | Portál2 = Slovensko | Portál3 = }} [[Profesor (vedecko-pedagogická hodnosť)|Prof.]] [[Doktor prírodných vied|RNDr.]] '''Pavol Hrnčiar''', [[Doktor vied|DrSc.]] (* [[16. január]] [[1930]], [[Tomášovce]]{{--}}† [[22. august]] [[2007]], [[Bratislava]] ) je slovenský [[chémia|chemik]] a [[vysokoškolský pedagóg]]. == Životopis == Pavol (Pavel) Hrnčiar základnú školu absolvoval v rodných [[Tomášovce|Tomášovciach]] a vo [[Zvolen|Zvolene]]. V rokoch [[1941]]{{--}}[[1949]] študoval na gymnáziu v [[Lučenec|Lučenci]], kde aj maturoval. Od roku [[1949]] študoval chémiu na [[Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave|Prírodovedeckej fakulte]] [[Univerzita Komenského v Bratislave|Univerzity Komenského v Bratislave]] (PríF UK), ktorú ukončil v roku [[1953]]. Po absolvovaní vysokej školy nastúpil na [[Katedra organickej chémie|Katedru organickej chémie]] [[PriF UK]] ako asistent. Na tejto katedre pôsobil až do roku [[1999]], keď odišiel do dôchodku. V roku [[1961]] na Prírodovedeckej fakulte UK obhájil kandidátsku dizertačnú prácu a získal vedecko-pedagogický titul [[Kandidát vied|CSc.]]. V roku [[1963]] sa habilitoval na docenta organickej chémie. V roku [[1975]] obhájil doktorskú dizertáciu a stal sa doktorom chemických vied ([[Doktor vied|DrSc.]]), vedný odbor [[organická chémia]]. V roku [[1980]] bol menovaný [[profesor (vedecko-pedagogická hodnosť)|univerzitným profesorom]] v odbore [[organická chémia]] na [[PriF UK]]. V rokoch [[1969]]{{--}}[[1970]] bol [[prodekan|prodekanom]] [[PriF UK]] a v rokoch [[1990]]{{--}}[[1997]] prvým [[prorektor|prorektorom]] [[Univerzita Komenského v Bratislave|Univerzity Komenského v Bratislave]]. Zomrel v auguste roku 2007 a je pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave.<ref>BOJO, Pavel, ed. Who is who v Slovenskej republike: založené Ralphom Hübnerom ; životopisná encyklopédia [významných žien a mužov Slovenska] [CD-ROM]. 2. vyd. Zug: Who is Who, Verlag für Personenenzyklopädien, 2005. Hübners Who is Who. ISBN 3729000489.</ref> == Dielo == Pavol Hrnčiar celú svoju profesionálnu kariéru zasvätil rozvoju organickej chémie na Univerzite Komensk0ho. Už po niekoľkých rokoch od nástupu na fakultu začal prednášať základný kurz organickej chémie a túto prednášku mal prakticky až do svojho odchodu do dôchodku. Medzi študentami bol obľúbený pre svoju priamosť v jednaní a zápal s akým prezentoval matériu organickej chémie. Jeho zaujímavé a zrozumiteľné prednášky pritiahli k štúdiu organickej chémie mnoho talentovaných študentov. Počas svojho pôsobenia na univerzite profesor Hrnčiar sa vzorne staral o to, aby študenti mali z čoho študovať. Bol autorom alebo spoluautorom viacerých vysokoškolských skrípt. Jeho hlavné dielo u4ebnica ''Organická chémia'' z roku [[1975]] vyšla v štyroch prepracovaných vydaniach a stala sa celoštátnou učebnicou organickej chémie. Pri jej koncipovaní profesor Hrnčiar využil moderný koncept vysvetľovania vlastností a reakcií organických zlúčenín na základe poznania ich elektrónovej štruktúry a reakčných mechanizmov. Matériu organickej chémie rozvíjal aj v rámci [[Slovenská chemická spoločnosť|Slovenskej chemickej spoločnosti]], kde po dvadsať rokov viedol Odbornú skupinu organickej chémie. Pri svojom entuziazme o organickú chémiu nezabúdal ani na študentov stredných škôl. So svojimi spolupracovníkmi bol autorom stredoškolskej učebnice chémie. <br> Vedecky sa profesor Hrnčiar profiloval už v začiatkoch svojho pôsobenia na univerzite. Zaoberal sa syntézou organických zlúčenín. Predmetom jeho záujmu boli predovšetkým cyklické ß-diketóny, vypracoval metódu ich syntézy a študoval ich vlastnosti. Publikoval aj viacero pôvodných vedeckých prác z organickej fotochémie a na sklonku svojej vedeckej kariéry sa zaujímal aj o syntézu a vlastnosti trikarbonylchrómových komplexov ftalidov a indandiónov. Profesor Hrnčiar je autorom alebo spoluautorom viac ako [[180]] pôvodných vedeckých publikácií. V rokoch [[1969]]{{--}}[[2000]] bol predsedom redakčnej rady chemického časopisu [[Chemical Papers]] a v rokoch [[1991]]{{--}}[[1996]] predsedom redakčnej rady časopisu [[Naša univerzita]]. <ref>TOMA, Štefan, Professor RNDr. Pavel Hrnčiar, DrSc. Sixty Years Old. ''Chem. Papers'' 44 (2)287 288(1990)</ref><ref>TOMA, Štefan, Za Prof. RNDr. Pavlom Hrnčiarom, DrSc. ''ChemZi'' 3/2 (2007) 348.</ref> <br> Nemenej významnou je spoločenská angažovanosť profesora Hrnčiara. Počas celého svojho života bol zástancom demokratických princípov fungovania spoločnosti. Za svoju angažovanosť prodekana fakulty v rokoch [[1969]]{{--}}[[1970]] bol neskôr normalizačným režimom odsunutý do úzadia. O to intenzívnejšie sa profesor Hrnčiar zapojil do reforiem školstva a vzdelávania po páde komunistického režimu v roku [[1989]]. Svojou odbornou autoritou aj z pozície prorektora Univerzity Komenského sa významne zasadil o reformy školského systému a ponovembrové premeny vysokých škôl na moderné vzdelávacie inštitúcie. Zaslúžil sa aj o reformy v oblasti vedy a výskumu a presadzoval výrazné zmeny v organizácii a financovaní vedy a výskumu na Slovensku.<ref>HRNČIAR, Pavol, Ponovembrové premeny vysokých škôl. ''Tvorba T.'' - Roč. 7 (16), č. 4 (1997), s. 43-45. HRNČIAR, Pavol, Potrebujeme zákon o vede. ''Literárny týždenník'' - Roč. 7, č. 8 (1994), s. 12. HRNČIAR, Pavol, Premeny vysokých škôl. ''Literárny týždenník'' . - Roč. 9, č. 16 (1996), s. 11</ref> == Knižné publikácie (výber) == * HRNČIAR, Pavol. Organická chémia. 2. upr. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1982. * HRNČIAR, Pavol. Organická chémia. 4. vyd. Bratislava: Vydav. Univ. Komenského, 1997. ISBN 8022311618. * HRNČIAR, Pavol. Organická chémia v príkladoch. 4. vyd. Bratislava: Vydav. Univ. Komenského, 1998. ISBN 8022312754. * HRNČIAR, Pavol, Josef PACÁK a Pavel PETROVIČ. Chémia pre 2: roč.gymnázií. Josef Pacák,... Ilustr.Miroslava Jakešová. Z čes.orig.prel.Pavol Hrnčiar,Pavel Petrovič. 4.vyd. Bratislava: SPN, 1994. ISBN 8008023244. == Ocenenia (výber) == * [[1978]] – Cena SNP * [[1990]] – Hanušova medaila Československej spoločnosti chemickej * [[1990]] - Zlatá medaila Prírodovedeckej fakulty UK * [[1993]] - Zlatá medaila Farmaceutickej fakulty UK * [[1995]] - Zlatá medaila Slovenskej chemickej spoločnosti * [[1995]] - Veľká zlatá medaila UK == Referencie == {{Referencie}} == Externé odkazy == * [https://chamo.kis3g.sk/search/query?term_1=Hrn%C4%8Diar,+Pavol&filter_bl=a&filter_bl=b&theme=snk_clanky Diela Pavla Hrn4iara] v súbornom katalógu Slovenskej národnej knižnice {{Autoritné údaje}} {{DEFAULTSORT:Hrnčiar, Pavol}} [[Kategória:Slovenskí chemici]] [[Kategória:Slovenskí vysokoškolskí pedagógovia]] [[Kategória:Slovenskí univerzitní profesori]] [[Kategória:Absolventi Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského]] [[Kategória:Osobnosti z Tomášoviec]] ´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´ <nowiki> {{Infobox Osobnosť | Meno = | Rodné meno = | Popis osoby = slovenský chemik, univerzitný profesor | Portrét = <!-- stačí presný názov súboru na Commons --> | Veľkosť portrétu = | Popis portrétu = | Dátum narodenia = {{dn|1937|09|11}} | Miesto narodenia = [[Veľké Uherce]], [[Prvá česko-slovenská republika|ČSR]] | Dátum úmrtia = {{dúv|1855|8|31|1783|10|07}} | Miesto úmrtia = [[Šopron]], [[Rakúske cisárstvo]] | Bydlisko = | Iné mená = | Štát pôsobenia = | Národnosť = | Štátna príslušnosť = | Zamestnanie = | Známy vďaka = | Alma mater = [[Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave]] | Profesia = | Aktívne roky = <!-- [[RRRR]]{{--}}[[RRRR]] --> | Rodičia = | Príbuzní = | Súrodenci = | Manželka = Viera | Partnerka = | Deti = Alena (1967),{{break}} Vladimír (1996) | Podpis = <!-- presný názov súboru na Commons --> | Webstránka = | Poznámky = | Portál1 = Chémia | Portál2 = | Portál3 = }} [[Profesor (vedecko-pedagogická hodnosť)|Prof.]] [[Doktor prírodných vied|RNDr.]] '''Štefan Toma''', [[Doktor vied|DrSc.]] (* [[11. september]] [[1937]], [[Veľké Uherce]]) je slovenský [[chémia|chemik]] a [[vysokoškolský pedagóg]]. == Životopis == V rokoch [[1952]]{{--}}[[1955]] študoval na [[JSŠ]] v [[Prievidza|Prievidzi]], kde maturoval. V roku [[1955]] študoval chémiu na [[Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave|Prírodovedeckej fakulte]] [[Univerzita Komenského v Bratislave|Univerzity Komenského v Bratislave]] (PríF UK), ktorú ukončil v roku [[1960]]. Po absolvovaní vysokej školy nastúpil na [[Katedra organickej chémie|Katedru organickej chémie]] [[PriF UK]] ako asistent. Na tejto katedre pôsobil až do roku [[2013]], keď sa stal emeritným profesorom. V roku [[1966]] na Prírodovedeckej fakulte UK obhájil kandidátsku dizertačnú prácu z oblasti chémie ferocénu, prípravy jeho nových derivátov a získal vedecko-pedagogický titul [[Kandidát vied|CSc.]] V roku [[1966]] po rigoróznej skúške získal titul [[Doktor prírodných vied|RNDr.]] V roku [[1969]] sa habilitoval na docenta organickej chémie. Vnútromolekulová Michaelova adícia ako metóda prípravy [m]metalocenofánov bola témou jeho doktorskej dizertácie, ktorú obhájil v roku [[1982]] a stal sa doktorom chemických vied ([[Doktor vied|DrSc.]]), vedný odbor [[organická chémia]]. Od roku [[1983]] je [[profesor (vedecko-pedagogická hodnosť)|univerzitným profesorom]] v odbore [[organická chémia]] na [[PriF UK]]. V rokoch [[1970]]{{--}}[[1971]] absolvoval študijný pobyt na [[University of Strathclyde]] [[Glasgow]], [[Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska]]. V rokoch [[1976]]{{--}}[[1995]] a [[1999]]{{--}}[[2003]] zastával funkciu vedúceho katedry organickej chémie na [[PriF UK]]. Dekanom [[Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave|Prírodovedeckej fakulty]] [[Univerzita Komenského v Bratislave|Univerzity Komenského v Bratislave]] bol v rokoch [[1986]]{{--}}[[1991]]. Od r. [[1981]] bol vedeckým tajomníkom [[Slovenská chemická spoločnosť|Slovenskej chemickej spoločnosi]] (SCHS) a v rokoch [[1988]]{{--}}[[1990]] jej predsedom. <ref>BOJO, Pavel, ed. Who is who v Slovenskej republike: založené Ralphom Hübnerom ; životopisná encyklopédia [významných žien a mužov Slovenska] [CD-ROM]. 2. vyd. Zug: Who is Who, Verlag für Personenenzyklopädien, 2005. Hübners Who is Who. ISBN 3729000489.</ref> == Dielo == Profesor Štefan Toma je priekopníkom zavádzania nových metód organickej syntézy nielen na [[Slovensko|Slovensku]], ale aj v bývalom [[Československo|Československu]]. Okrem chémie organokovových zlúčenín sa profesor Toma veľkou mierou zaslúžil o rozvoj fotochémie, sonochémie, využitia mikrovlnného žiarenia v organickej syntéze, organokatalýzy a využitia iónových kvapalín. Venoval sa aj syntéze a aplikáciám nových chirálnych ferocénových ligandov a organokatalyzátorov v stereoselektívnej syntéze. Je autorom a spoluautorom viac ako 260 pôvodných vedeckých prác. Výsledky svojej vedeckej práce prezentoval na zahraničných univerzitách v [[Dijon|Dijone]], [[Strasbourg|Strasbourgu]], [[Grenoble|Grenoble]], [[Paríž|Paríži]], [[York|Yorku]], [[Kolín|Kolíne]], [[Nottingham|Nottinghame]], [[Aachen|Aachene]], [[Graz|Grazi]], [[Shiga|Shiga]], [[Coventry|Coventry]], [[Bologna|Bologni]]. Bol členom redakčnej rady medzinárodného časopisu [[Applied Organometallic Chemistry]].<ref>ŠEBESTA, Radovan and PUTALA, Martin. Professor Dr. Štefan Toma—excellent scientist and teacher—celebrates his 75th birthday. Chemical Papers 67 (1) 1–2 (2013)</ref> == Knižné publikácie (výber) == * == Ocenenia (výber) == == Referencie == {{Referencie}} == Externé odkazy == * Práce Štefana Tomu na Research Gate [https://www.researchgate.net/profile/Stefan-Toma-2] {{Autoritné údaje}} {{DEFAULTSORT:Toma, Štefan}} [[Kategória:Osobnosti z Veľkých Uheriec]] [[Kategória:Slovenskí chemici]] [[Kategória:Slovenskí vysokoškolskí pedagógovia]] [[Kategória:Slovenskí univerzitní profesori]] [[Kategória:Absolventi Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave]] ´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

Martin Bencúr
slovenský lekárnik, filantrop
Narodenie	07.10.17837. október 1783 Jasenová, Habsburská monarchia
Úmrtie	31. august 1855 (71 rokov) Šopron, Rakúske cisárstvo
Národnosť	slovenská
Známy vďaka	filantropia
Profesia	lekárnik
Rodičia	Ján Bencúr Števo Mária Jandurová
Manželka	Terézia, rodená Munker (* 26. 9. 1800 – † 28. 03. 1889 Šopron)
Biografický portál

Martin Bencúr (* 7. október 1783, Jasenová – † 31. august 1855, Šopron) bol slovenský lekárnik, filantrop.

Životopis

Martin Bencúr (Kundek Števo) narodil sa 7. októbra 1783. Pochádzal z rodiny chudobného roľníka, ktorý pre vzdelanie svojich detí mohol urobiť len málo. Keď však rodičia zbadali u malého chlapca talent, rozhodli sa ho poslať na štúdiá do škôl v Dobšinej, ktoré mali v tom čase vynikajúcu povesť. Po absolvovaní niekoľkých tried gymnázia prejavil záujem o farmaceutické vedy. Vo farmácii sa najprv zaúčal v Maukschovej lekárni v Dolnom Kubíne. V Pešti pod dohľadom skúseného lekárnika absolvoval v krátkom čase skúšky a dosiahol magistérium a stal sa magistrom farmácie. Počas praxovania vo väčšej lekárni v Pešti ho postihla nepríjemná nehoda, ktorá zanechala trvalé stopy na jeho zdraví. Pri príprave chlóru v retorte (krivuli) sa mladý Bencúr nadýchal jedovatého plynu, čo malo trvalé následky na jeho zdravie. Po zvyšok života trpel chorobou pľúc a astmou. V snahe zotaviť sa odišiel z prašnej Pešti, aby hľadal zdravšie oblasti. Krátko sa zdržal v Pécsi, potom si prenajal lekáreň v Modre. Tu sa zaoberal možnosťou výroby cukru z javorového a brezového sirupu. Podnikateľsky využil vtedajšiu situáciu vysokých cien repného cukru. Po získaní výhodného prenájmu veľkej lekárne Nagy v Rimavskej Sobote sa tu usadil s odhodlaním ostať tu žiť do konca života. Po šiestich rokoch práce v lekárni a bez možnosti jej odkúpenia za prijateľných podmienok Bencúr krátko pôsobil v Prešporku s cieľom stať sa nezávislým lekárnikom. Tieto predstavy sa mu nenaplnili a ušetrené peniaze použil na zakúpenie lekárne v Petrovaradíne, ktorý je v súčasnosti časťou Nového Sadu. Srbská nížina veľmi nelákala Bencúra pochádzajúceho z hornatej Oravy a v roku 1825 sa presťahoval do Šoprona, kde kúpil lekáreň U anjela. Oficiálnym majiteľom lekárne sa stal v roku 1827 po získaní občianstva mesta Šopron. Občiansku prísahu zložil 10. januára 1827. Lekáreň U anjela vlastnil do roku 1833. Lekáreň U anjela na Hlavnom námestí v Šoprone fungovala takmer tristo rokov. Majiteľmi boli nemeckí lekárnici. Výnimkou bol jasenovský rodák Slovák Martin Bencúr. Aj keď Bencúr lekáreň vlastnil len krátkych 6 rokov, svojou odbornosťou lekárnika a dobročinnosťou pre mesto Šopron, evanjelickú cirkev a evanjelické školstvo v meste sa významne zapísal do histórie tohto mestečka. Narastajúce zdravotné problémy a utrpenie mu v čoraz väčšej miere bránili v podnikaní a posledných desať rokov svojho plodného života venoval výlučne starostlivosti o svoje zdravie a dobročinnosti, v ktorej našiel podporu aj u svojej manželky. Zomrel 31. augusta 1855 v Šoprone, kde bol aj pochovaný.

Filantropia

Martin Bencúr bol mimoriadne aktívnym, zručným lekárnikom, ktorý vždy držal krok s pokrokom doby. Vo svojom odbore patril medzi tých najúspešnejších. Vedel si získať a zachovať publikum, nadobudnutý majetok prostredníctvom donácií a štipendií veľkoryso venoval chudobným a mládeži, bol patrónom škôl, horlivým podporovateľom svojej cirkvi a svojho ľudu a filantropom. Osobitnú pozornosť venoval podpore školstva a vzdelávania chudobných študentov. Viacerým školám venoval značné finančné čiastky, dlhodobo podporoval mladé talenty, ktoré mali to šťastie, že sa dostali do jeho blízkosti. Ako príklad za všetkých spomenieme mladého lekárnika Wilhelma (Viliama) Fuchsa, ktorý bol významným odborníkom na baníctvo, mineralógiu a hutníctvo v Rakúsko-uhorskej monarchii a korešpondujúcim členom cisárskej Rakúskej akadémie vied. Bencúr, ako to mal vo zvyku, diskrétne a všestranne podporoval Viliama Fuchsa až do jeho predčasnej smrti v roku 1853. Svojej rodnej obci Jasenová Bencúr prispel značnou sumou peňazí na stavbu kostola aj fary. Na postavenie kostola dal 500 zlatých, na školu 300 zlatých, na faru 100 zlatých a pre cirkev založil základinu 5 000 zlatých. Pre matkocirkev v Leštinách, kde bol pokrstený daroval 500 zlatých. Okrem toho Martin Bencúr testamentom určil pre jasenovskú základinu 5 250 zlatých, ktorá mala byť uložená u kniežaťa Esterházyho. V roku 1853 Bencúr kostolu venoval najväčší zvon odliaty v Šoprone zvonárskym majstrom Geltenhoferom, ktorý farnosti slúži aj v súčasnosti. V roku 1842 Martinom Bencúrom a švagrinou Katarínou Munker bola založená Bencúrovsko - Munkerovská základina s cieľom z úrokov každoročne odmeniť najlepších žiakov knihami. Na evanjelických školách v Šoprone študovali mnohí študenti z Oravy aj za výdatnej podpory finančných základín Martina Bencúra a ďalšieho jasenovského rodáka a obyvateľa Šoprona Daniela Čaploviča. Martin Bencúr po svojej smrti odkázal tamojšiemu učiteľskému ústavu 3 000 zlatých a alumneu 1 000 zlatých. Štátny úradník Daniel Čaplovič dal na základinu školského štipendia 1000 zlatých na podporu slovenských študentov. Aj Martin Kukučín, tiež z rodiny Martina Bencúra, s pomocou vdovy po Martinovi Bencúrovi, mohol v Šoprone absolvovať ôsmy ročník gymnázia a maturitu.

Referencie

=============´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

Ladislav Jurkovič
slovenský evanjelický kňaz, publicista, redaktor
Narodenie	28.11.190528. november 1905 Modra-Kráľová, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	1. máj 1997 (91 rokov) Košice, Slovensko
Alma mater	Evanjelická bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, Filozofická fakulta Univerzity Komenského
Rodičia	Ján Vladimír Jurkovič (* 1865 – † 1943) Mária, rodená Melfeberová (* 1873 – † 1960)
Príbuzní	pravnuk Samuela Jurkoviča
Súrodenci	Miloš Jurkovič (* 1900 – † 1987) Ivan (* 1899 – † 1993 Želmira Emilia Jurkovičová (* 1893 – † 1895) Anna Procházková, rodená Jurkovičová (* 1897 – † 1981) Elena Pavlina Štetková, rodená Jurkovičová (* 1895 – † 1992)
Manželka	Gabriela, rodená Kraftová
Deti	Miloš (*1937) Branislav (*1941)
Biografický portál

Ing. Miloš Jurkovič (* 30. júl 1900, Modra – † 13. december 1987, Bratislava) bol slovenský historik, múzejník, publicista, fotograf.

Životopis

Miloš Jurkovič v rokoch 1906 – 1910 navštevoval evanjelickú ľudovú školu v Kráľovej, v rokoch 1910 – 1914 meštiansku školu v Modre, v rokoch 1914 – 1918 študoval na Evanjelickom lýceu v Šoprone. Po maturite na gymnáziu Miloš Jurkovič v roku 1919 nastúpil na štúdium poľnohospodárskeho inžinierstva na Českém vysokém učení technickém v Praze, kde v roku 1923 promoval na inžiniera (Ing.). Po absolvovaní základnej vojenskej služby v rokoch 1923 – 1924 pracoval v Štátnych výskumných ústavoch potravinárskych v Bratislave. V roku 1927 prešiel k Zemedelskému múzeu v Prahe, kde získal odbornú prax pod vedením profesora Josefa Kazimoura. V tomto čase podnikol študijné cesty do významných poľnohospodárskych múzeí vo Francuzsku, Taliansku, Švajčiarsku, Rakúsku a Maďarsku, z ktorých poznatky využil pri vytváraní poľnohospodárskeho múzea v Bratislave. Venoval sa najmä príprave expozícií, zhromažďovaniu zbierkových predmetov a literatúry, ale aj systematickému výskumu dejín slovenského poľnohospodárstva. V novo vytvorenom Zemedelskom múzeu v Bratislave bol najprv asistentom a v rokoch 1927 – 1940 správcom múzea. Tu viedol aj agendu Lesníckeho múzea a všestranne sa staral o jeho rozvoj. Spojením zemedelského a vlastivedného múzea v roku 1940 vzniklo Slovenské múzeum, kde Ing. Jurkovič bol v rokoch 1940 – 1948 hlavným správcom a v rokoch 1949 – 1955 jeho riaditeľom. V roku 1955 musel z politických dôvodov a pre náboženské zmýšlanie opustiť funkciu riaditeľa. V rokoch 1955 – 1959 bol vedúcim prírodovedného oddelenia múzea a v roku 1960 vedúci Kabinetu múzejnej a vlastivednej práce Slovenského múzea. V tom istom roku odišiel do dôchodku a žil v Bratislave. Zomrel 13. decembra 1987.

Dielo

Miloš Jurkovič patrí medzi zakladajúce osobnosti slovenského múzejníctva. Zaslúžil sa o vybudovanie zbierok a postavenie budovy Slovenského múzea na Vajanského nábreží v Bratislave. V Slovenskom múzeu vybudoval zbierkový fond, knižnicu a oddelenie galérie z ktorého v roku 1943 vznikla Slovenská galéria, predchodca Slovenskej národnej galérie. Spolu s Ing. Jurajom Martinkom, predsedom Miestneho výboru múzea má Miloš Jurkovič zásluhu na založení Lesníckeho múzea a vybudovanie zbierkového fondu v oblasti dokumentácie lesníctva, poľovníctva a drevárstva. Ako dôchodca sa sa aktívne činil pri znovuzakladaní Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre. Bol tvorcom včelárskych expozícií v rámci hospodárskych a lesníckych výstav v republike Bol členom výboru Zväzu slovenských múzeí a pôsobil v Muzeologickom kabinete. Bol členom komisie SAV pre poľnohospodársku terminológiu a pôsobil aj na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a Osvetovej škole v Bratislave, kde prednášal muzeológiu. Bol predsedom redakčnej rady zborníka Agrikultúra. Bol priekopníkom aplikovania vedy a techniky do moderného slovenského múzejníctva. Je autorom ôsmych kníh a viac ako 400 príspevkov v odborných časopisoch z oblasti slovenského ovocinárstva, lesníctva, zverolekárstva a poľnohospodárstva. Písal o osobnostiach národnobuditeľského a osvetovobuditeľského diania. Je autorom životopisných príspevkov viac ako osemdesiatich osobností.

== Knihy (výber) == * == Ocenenia (výber) == * [[1957]] – čestný člen Zväzu slovenských múzeí * [[1968]] – Cena Andreja Kmeťa * [[1968]] - čestný člen Slovenskej spoločnosti pre dejiny vied a techniky pri SAV == Referencie == {{Referencie}} == Literatúra == * HALMOVÁ, Žofia. ''Miloš Jurkovič: život a dielo.'' Bratislava: Ústr. správa múzeí a galérií, 1985. == Externé odkazy == * https://chamo.kis3g.sk/search/query?match_1=MUST&field_1&term_1=Milo%C5%A1+Jurkovi%C4%8D&filter_bl=a&filter_bl=b&sort=relevance&theme=snk_clanky Zoznam diel Miloša Jurkoviča] v súbornom katalógu Slovenskej národnej knižnice {{DEFAULTSORT:Jurkovič, Ladislav}} [[Kategória:Slovenskí evanjelickí kňazi]] [[Kategória:Slovenskí teológovia]] [[Kategória:Absolventi Evanjelickej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave]] [[Kategória:Absolventi Filozofickej fakulty Univerzity Komenského]] [[Kategória:Osobnosti z Modry]]

============´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´ =============´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´ {{Infobox Osobnosť | Meno = Alice Hux | Rodné meno = | Popis osoby = slovenská a švajčiarska biochemička | Portrét = <!-- stačí presný názov súboru na Commons --> | Veľkosť portrétu = | Popis portrétu = | Dátum narodenia = {{dn|1938|08|03}} | Miesto narodenia = [[Bratislava|Bratislava]], [[Česko-Slovensko]] | Dátum úmrtia = | Miesto úmrtia = | Iné mená = | Štát pôsobenia = | Národnosť = | Štátna príslušnosť = | Zamestnanie = biochemička | Známy vďaka = | Alma mater = [[Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave]] | Profesia = | Aktívne roky = | Rodičia = | Príbuzní = | Súrodenci = | Manželka = | Deti = (* 1968), (* 1975) | Podpis = <!-- stačí presný názov súboru na Commons --> | Webstránka = | Poznámky = | Portál1 = Chémia | Portál2 = | Portál3 = }} '''Alice Hux, rodená Lukačková''', [[Doctor philosophiæ|Ph.D.]] (* [[8. marec]] [[1957]], [[Bratislava|Bratislava]]) je slovenská [[biochemik|biochemička]], pôsobiaca vo [[Švajčiarsko|Švajčiarsku]] <ref>Huxley A, Miles N. ''Alice Huxley and Nick Miles of Speedel on the company's pipeline and future plans. Interview by Christopher Watson and Stephen Carney''. Drug Discov Today. 2005 Jul 1;10(13):881-3. doi: 10.1016/S1359-6446(05)03488-4. PMID: 15993805.</ref> == Životopis == Po maturite na gymnáziu v Bratislave Alica Lukačková v roku [[19]] začala študovť biochémiu na [[Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave|Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave]], kde v roku [[1982]] promovala. Doktor prírodných vied ([[RNDr.]]) [[1983]] v odbore [[biochémia]] na [[Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave|Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave]]. Po štúdiách v Bratislave odišla do [[Švajčiarsko|Švajčiarska]] a začala pôsobiť vo farmaceutickom výskume. V roku [[1982]] v rámci postdoktorandského štipendia nastúpila na biotechnologické oddelenie [[Ciba-Geigy]] v [[Bazilej|Bazileji]], kde postupne zastávala rôzne riadiace funkcie v oblasti endokrinologického výskumu a klinického vývoja liečiv pôsobiacich na kardiovaskulárny systém a nových kancerostatík. Po zlúčení [[Sandoz|Sandozu]] a [[Ciba-Geigy]] v roku [[1996]] v novo vytvorenom [[Novartis|Novartise]] prevzala úlohu globálnej projektovej manažérky, v ktorej viedla niekoľko multidisciplinárnych tímov vyvíjajúcich nové lieky v oblasti kardiovaskulárnych a transplantačných terapií. V roku [[1998]] Alice Huxley spolu so svojím manželom Mariusom Sutterom založila spoločnosť Speedel Pharma. V roku [[2000]] sa stala a generálnou riaditeľkou biotechnologickej spoločnosti [[Speedel Holding AG]]. V roku [[2008]] farmaceutická spoločnosť Novartis kúpila všetky registrované akcie spoločnosti a Speedel Holding AG zanikla.<ref>https://index.sme.sk/c/3969515/novartis-chce-prevziat-biotechnologicku-firmu-speedel.html</ref> Finančné prostriedky z predaja start-upu Speedel Alice Huxley Sutter použila na rozbehnutie nového projektu spoločnosti [[Aliophtha AG]] zameranej na výskum a vývoj v oblasti farmaceutických produktov vrátane biologických a biotechnologických produktov a výroby a komercializácie takýchto produktov. == Dielo == Dr. Huxley Sutter objavila Aliskiren, prvý inhibítor renínu, ktorý bol schválený [[FDA]] v [[USA]] v marci [[2007]] a [[EMEA]] v [[EÚ]] v auguste [[2007]] na liečbu esenciálnej hypertenzie. Pod vedením dr. Huxley [[Speedel Holding AG]] vyvíjal aj ďalšie generácie inhibítorov renínu, látky SPP301 (antagonista endotelínového receptora A) II, SPP200 (priamy inhibítor trombínu), SPP2745 (inhibítor syntázy aldosterónu), ktoré sa dostali do rôznych fáz klinického výskumu. Za objav Aliskirenu a jeho zavedenie do klinickej praxe Speedel s Novartisom získali Zlatú medailu v siedmom ročníku súťaže Wall Street Journal za technologickú inováciu. <ref>"Speedel and Novartis have won the overall Gold Award in the seventh annual Wall Street Journal contest for Technology Innovation for their work in discovering and developing SPP100 (aliskiren) the first direct renin inhibitor for treating hypertension" Internet Wire, 24 Sept. 2007, p. NA. Gale OneFile: Health and Medicine, link.gale.com/apps/doc/A169033605/HRCA?u=anon~e75eedb8&sid=sitemap&xid=46376bb2.</ref> == Publikácie (výber) == == Ocenenia (výber) == * [[2008]] – BioValley Life Sciences Award <ref>https://www.regbas.ch/files/news/480_BLSW_Program2008.pdf</ref> == Referencie == {{Referencie}} == Literatúra == * GRADMAN, Alan H., KAD, Rishi. ''Renin Inhibition in Hypertension'', Journal of the American College of Cardiology, Volume 51, Issue 5, 2008, Pages 519-528. * HANESSIAN S, GUESNÉ S, CHÉNARD E. ''Total synthesis of "aliskiren": the first Renin inhibitor in clinical practice for hypertension.'' Org Lett. 2010;12(8):1816‐1819. doi:10.1021/ol100427v {{DEFAULTSORT:Huxley, Alice}} [[Kategória:Slovenskí chemici]] [[Kategória: absolventi Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave]] [[Kategória:Osobnosti z Bratislavy]]

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

=============´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

Alice Hux
slovenská a švajčiarska biochemička
Narodenie	03.08.19383. august 1938 Bratislava, Československo
Zamestnanie	biochemička
Alma mater	Fakulta chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave
Rodičia	otec MUDr. Daniel Belluš, matka Augusta Bellušová, rod. Baxová
Príbuzní	strýko Emil Belluš
Manželka	Miriam, rodená Nováková
Deti	Jela (* 1968), Zuzana (* 1975)
Chemický portál  Biografický portál

Prof. Ing. Daniel Belluš, Ph.D. (* 8. marec 1938, Trnava) – † 18. september 2011, Bazilej, Švajčiarsko) bol slovenský chemik, univerzitný profesor pôsobiaci vo Švajčiarsku

Životopis

Po maturite na gymnáziu v Trnave Daniel B v roku 1952 nastúpil na štúdium chémie na vtedajšej Chemickej fakulte SVŠT, v súčasnosti Fakulte chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, kde v roku 1960 promoval na inžiniera chémie (Ing.). Po ukončení štúdia jeden rok pracoval vo Výskumnom ústave pre petrochémiu v Novákoch. V rokoch 1961 – 1967 pôsobil na Ústave polymérov Slovenskej akadémie vied, kde sa postupne stal vedúcim skupiny študujúcej fotoreaktívne polyméry. V roku 1967 na Ústave polymérov SAV obhájil kandidátsku dizertačnú prácu a získal vedecko-pedagogický titul CSc., v súčasnosti PhD. V rokoch 1967 – 1969 bol na študijnom pobyte na prestížnom Švajčiarskom federálnom technologickom inštitúte (ETH) v Zürichu. Tu nadviazal kontakty s vynikajúcimi chemikmi, ako boli nositeľ Nobelovej ceny za chémiu profesor Vladimír Prelog a profesor Albert Eschenmoser. S prof. Kurtom Schaffnerom pracoval najmä v oblasti fotochémie steroidov. Po okupácii Československa v roku 1968 sa profesor Belluš rozhodol zostať vo Švajčiarsku, kde postupne rozvinul svoj talent vedca a realizátora vedeckého výskumu spojeného s obdivuhodným funkčným postupom v centrálnych chemických laboratóriách firmy Ciba-Geigy Ltd. V Ciba-Geigy Ltd (po zlúčení v roku 1996 so spoločnosťou Sandoz vznikol Novartis) pôsobil v rokoch 1969 – 1997, od roku 1973 viedol výskumnú skupinu, v rokoch 1981 – 1985 bol riaditeľom Central Research laboratórií, v rokoch 1985 – 1991 bol vedúcim celosvetového výskumu a vývoja fy. Ciba-Geigy Ltd, v rokoch 1991 – 1996 riaditeľ Global Corporate Research Ciba-Geigy a Novartis. Po odchode do dôchodku z firmy Novartis v roku 1997 prof Belluš založil firmu Bellus Science and Innovation Int. Consulting, v ktorej uplatňoval svoje skvelé vedomosti, skúsenosti, odborné a spoločenské styky. V rokoch 1998 – 2001 bol vedúcim výskumu divízie "Additívy" fy. Ciba Specialty Chemicals Inc. v Bazileji. Profesor Daniel Belluš neočakávane zomrel 18. septembra 2011 v Bazileji. Pochovaný je na cintoríne Hörnli v Riehene, mestskej štvrti Bazileja.

Dielo

Profesor Belluš je autorom 92 publikácií, je držiteľom 48 patentov a spoluautorom 4 kapitol v knižných publikáciách. Sám sa venoval hlavne výskumu bioaktívnych heterocyklov a zlúčenín obsahujúcich malé kruhy. V roku 1978 objavil novú reakciu allyléterov s keténmi, ktorá je dnes známa v literatúre pod pomenovaním Belluš-Claisenov prešmyk. Neskôr, ako vedúci celosvetového výskumu fy. Ciba-Geigy Ltd so svojimi spolupracovníkmi hlavné výsledky dosiahol v oblastiach syntetických pyretroidov, fotoiniciátorov a v oblasti homogénnych chirálnych katalyzátorov. V roku 1987 koncipoval a presadil v oblasti agrochemikálií nový projekt „Chiralita", ktorý sa stal významným prelomom v oblasti agrochémie, pretože odvtedy je možné znížiť aplikačné množstvá chirálnych prípravkov na ochranu rastlín až o 50 %. Ako riaditeľ Central Research laboratórií a vedúci celosvetového výskumu a vývoja v Ciba-Geigy Ltd zodpovedal za výskum a vývoj v rámci koncernu zvlášť vo vybraných oblastiach bioorganickej chémie zlúčenín pre farmáciu, ochranu rastlín i nových oblastí materiálových a bioanalytických vied. Jednalo sa predovšetkým o therapeuticky využiteľnú koncepciu antisens technológie vedúcej k vôbec prvému farmaceutickému produktu na báze antisens. výskum a uvedenie na trh optických imunosensorov, nových materiálov na optické uchovávanie dát, nových materiálov na výrobu kontaktných šošoviek i latentných pigmentov.

Pedagogika

Profesor Daniel Belluš pôsobil od roku 1981 ako profesor organickej chémie na univerzite vo Fribourgu a ako hosťujúci profesor na univerzitách v Amsterdame, Zürichu, na Max Planckovom inštitúte v Mülheime a. d. Ruhr, Pittsburgu, Montreale a Nagoji. Viac ako 170-krát bol pozvaný prednášať na rôzne sympóziá a univerzity. Je jedným zo spoluvydavateľov 48 dielnej prestížnej série kníh Science of Synthesis (vyd. Thieme publishers, Stuttgart). Prof. Belluš bol členom redakčných rád vedeckých časopisov Helvetiva Chimica Acta, Angewandte Chemie, Synthesis, Chemical Papers a kompendia Progress in Heterocyclic Chemistry. Bol členom viacerých chemických spoločností (švajčiarskej, americkej, anglickej, slovenskej). Na troch univerzitách mu udelili titul Dr. h. c. Profesor Belluš sa významne podieľal aj na rozvoji slovenskej chémie po roku 1989. Prispel značnou mierou k nadviazaniu kontaktov medzi slovenskými a švajčiarskymi firmami. Svojimi radami, skúsenosťami a konatkmi v zahraničí napomohol k rozvoju kontrakčným syntetickým laboratóriám Synkola v Bratislave. Významne prispel k doplneniu prístrojového vybavenia viacerých slovenských chemických pracovísk. Slovenským vedcom umožnil vybrať si zariadenia priamo v skladoch firmy s použitými prístrojmi a zariadil ich darovanie. Mimoriadne sú zásluhy profesora Belluša o kvalitu chémie na Slovensku. V roku 1993 Inicioval a presadil sériu prednášok významných vedcov z rôznych oblastí chémie nazvaný Ciba Lectures v rámci ktorých mala chemická obec Slovenska, Maďarska a Českej republiky možnosť vidieť aj počuť skutočne špičkových reprezentantov európskej chémie. Tento seriál prednášok pokračuje od roku 1998 pod názvom Novartis Lectures. V rámci týchto prednášok priviedol na Slovensko vynikajúcich svetových vedcov v odbore organickej a farmaceutickej chémie, vrátane viacerých laureátov Nobelových cien. V roku 2006 ustanovila Slovenská chemická spoločnosť "Cenu Daniela Belluša". Medaila Daniela Belluša je cenou SCHS udeľovanou pri významných životných jubileách slovenským chemikom. . Svoju pracovitosť, cieľavedomosť a svoje nezištné ľudské vlastnosti uplatnil aj ako člen Rotary klub Bratislava.

Publikácie (výber)

• Belluš, D., D. R. Kearns, and K. Schaffner. "Photochemische Reaktionen. 52. Mitteilung [1]. Zur Photochemie von α, β‐ungesättigten cyclischen Ketonen: Spezifische Reaktionen der n, π*‐und π, π*‐Triplettzustände von O‐Acetyl‐testosteron und 10‐Methyl‐Δ1, 9‐octalon‐(2)." Helvetica Chimica Acta 52.4 (1969): 971-1009.
• Bellus, D., and B. Ernst. "Cyclobutanone und Cyclobutenone in der Natur und in der Synthese." Angewandte Chemie 100.6 (1988): 820-850.
• Belluš, Daniel, and Beat Ernst. "Cyclobutanones and cyclobutenones in nature and in synthesis [new synthetic methods (71)]." Angewandte Chemie International Edition in English 27.6 (1988): 797-827.
• Martin, P., H. Greuter, and D. Bellus. "Synthesis and reactivity of compounds with cyclobutane rings (s). 13. A simple, stereoselective, highly versatile synthesis of dichlorovinylcyclopropanecarboxylic acids via 2-chlorocyclobutanones." Journal of the American Chemical Society 101.19 (1979): 5853-5854.
• Bellus, Daniel. "Synthesis and reactivity of compounds with cyclobutane ring (s). 11.[2+ 2] Cycloadditions of tetraalkoxyethylenes with ketenes: a general route to 2-substituted 1-hydroxycyclobut-1-ene-3, 4-diones." Journal of the American Chemical Society 100.25 (1978): 8026-8028.
• Bellus, Daniel. "Synthesis and reactivity of compounds with cyclobutane ring (s). 10. Syntheses of squaric acid, its monoorthoesters, and related derivatives via [2+ 2] cycloadditions of tetraalkoxyethylenes with heterosubstituted ketenes." The Journal of Organic Chemistry 44.8 (1979): 1208-1211.
• Bellus, D. "Copper-catalyzed additions of organic polyhalides to olefins: a versatile synthetic tool." Pure and applied chemistry 57.12 (1985): 1827-1838.
• Tombo, Gerardo M. Ramos, and Daniel Belluš. "Chirality and crop protection." Angewandte Chemie International Edition in English 30.10 (1991): 1193-1215.

Ocenenia (výber)

• 1982 – vedecká cena mesta Basilej
• 1993 – Zlatá medaila Slovenskej chemickej spoločnosti
• 2004 - Votočkova medaila ČCHS Praha
• 2010 - Rad Ľudovíta Štúra I. triedy

== Referencie == {{Referencie}} == Externé odkazy == https://schems.sk/ocenenia-podla-mena/ {{DEFAULTSORT:Belluš, Daniel}} [[Kategória:Slovenskí chemici]] [[Kategória:Slovenskí univerzitní profesori]] [[Kategória:Absolventi Fakulty chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave]] [[Kategória:Osobnosti z Trnavy]]

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

Royal Society of Chemistry, RSC (Kráľovská chemická spoločnosť) je najstaršou chemickou spoločnosťou na svete so sídlom Londýne, ktorá bola založená v roku 1841. O sedem rokov neskôr kráľovná Viktória udelila spoločnosti Kráľovskú chartu, ktorá potvrdila jej účel všeobecného pokroku v chemickej vede.

História

V súčasnosti so svojimi viac ako 54 000 členmi po celom svete je medzinárodne uznávanou neziskovou vydavateľskou a znalostnou spoločnosťou. Sídli spolu s ďalšími siedmymi spoločnosťami porovnateľného postavenia v Burlington House, Piccadilly, Londýn. Má tiež kancelárie v Thomas Graham House v Cambridge, kde sídli jej vydavateľstvo RSC Publishing Home. RSC vykonáva výskum, vydáva časopisy, knihy a databázy, organizuje konferencie, semináre a workshopy. Je to profesionálny orgán pre chémiu v Spojenom kráľovstve právom udeľovať štatút Chartered Chemist (CChem). Označenie FRSC sa udeľuje skupine volených členov spoločnosti, ktorí významne prispeli k chémii a iným styčným disciplínam, ako je biologická chémia. Pred rokom 2006 boli mená Fellows zverejňované každý rok v The Times (Londýn). Honorary Fellowship of the Society (HonFRSC) sa udeľuje za vynikajúce výsledky v oblasti chémie. RSC vykonáva výskum, vydáva časopisy, knihy a databázy, ako aj organizuje konferencie, semináre a workshopy. Okrem svojej hlavnej činnosti napomáhať rozvoju chémie ako vedy, podporovať jej aplikácie a šíriť chemické poznatky, veľmi starostlivo analyzuje aj úroveň jednotlivých škôl v Británii. Jej akreditačné oddelenie má podrobný prehľad o všetkých školách a študijných programoch, ktoré cyklicky preveruje a predlžuje ich akreditáciu. RSC financuje rozsiahle programy pomoci učiteľom pri vyučovaní chémie, organizuje vzdelávacie aktivity na školách a univerzitách a pomáha svojim členom pri riešení profesionálnych problémov pri výkone povolania chemikov. Jej dosah na dianie na poli chémie je citeľný aj v medzinárodnom meradle, čo dokumentuje aj najväčším počtom zahraničných členov v porovnaní s inými chemickými spoločnosťami.

Typy členstva

Existuje viacero kategórií členstva. Každá z kategórií členstva odzrkadľuje konkrétnu fázu kariéry a úroveň skúseností so zameraním na výhody člena.

• Affiliate Member (pridružený člen). Kategória pre študentov a tých, ktorí sa zaoberajú chemickými vedami, ktorí nespĺňajú požiadavky pre nasledujúce kategórie.
• AMRSC: Associate Member of the Royal Society of Chemistry. Vstupná úroveň pre členstvo v RSC, AMRSC sa udeľuje absolventom (alebo ekvivalentom) v chemických vedách.
• MRSC: Member of the Royal Society of Chemistry. Udeľuje sa absolventom (alebo ekvivalentom) s najmenej 3-ročnou praxou, ktorí získali kľúčové zručnosti v chémii svojou profesionálnou činnosťou.
• FRSC: Fellow of the Royal Society of Chemistry sa udeľuje tým, ktorí mimoriadne prispeli k rozvoju chémie.
• HonFRSC: Honorary Fellow of the Royal Society of Chemistry sa udeľuje každej osobe, ktorá je významná vo vede alebo profesii chémie. Patria sem napr. nositelia Nobelovej ceny.
• CChem: Chartered Chemist. Udelenie CChem sa posudzuje oddelene od prijatia do kategórie členstva v RSC. Udeľuje sa aktívnym chemikom v chemických vedách s odpovedajúcou kvalifikáciou a profesionálnymi skúsenosťami. Všetci kandidáti na Chartered Chemist musia byť členom (MRSC) alebo Fellow (FRSC).
• CSci: Chartered Scientist RSC má licenciu od Science Council na registráciu Chartered Scientist.
• EurChem: Európsky chemik RSC je členom Rady pre chémiu Európskych spoločenstiev (ECCC) a môže toto označenie udeliť certifikovaným chemikom.
• MChemA: Mastership in Chemical Analysis RSC udeľuje túto postgraduálnu kvalifikáciu, ktorá je štatutárnou kvalifikáciou Spojeného kráľovstva pre prax verejného analytika. Sú vyžadované zákonom vo Veľkej Británii. Uchádzači musia poskytnúť písomný dôkaz o príslušnej kvalifikácii a zložiť písomnú a praktickú skúšku.

Časopisy, vydavateľská činnosť

Royal Society of Chemistry vydáva viac ako 50 popredných svetových časopisov, ktoré pokrývajú základné chemické vedy a príbuzné oblasti. RSC vydavateľstvo každoročne vydáva veľké množstvo vedeckých monografií, učebníc a populárno-vedeckých kníh. RCS databázy MarinLit, The Merck Index* Online, ChemSpider poskytujú vysoko kvalitné chemické informácie pre vedcov, odborníkov a študentov z oblasti chémie. == Referencie == {{Referencie}}

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

(banský odborník)
Narodenie	1. august 1802 Levoča
Úmrtie	28. január 1853 (50 rokov) Belehrad
Národnosť	slovenská
Alma mater	Viedenská univerzita, Banská akadémia Banská Štiavnica
Rodičia	Ján Samuel Fuchs, Judita, rod. Kowalska
Súrodenci	Albert Fuchs
Biografický portál

V (* 1. august 1802, Levoča – † 28. január 1853, Belehrad) bol lekárnik, chemik, hutník, mineralóg, banský odborník.

Životopis

Viliam (Wilhelm) Fuchs pochádzal z rozvetvenej rodiny Fuchsovcov. Jeho otec Ján Samuel Fuchs bol evanjelickým farárom, profesorom kežmarského lýcea, haličským superintendentom so sídlom v Ľvove, autorom učebníc pre evanjelické stredné školy, filozofom, matematikom a literátom. Mal sedem súrodencov. Jeho mladším bratom bol fyzik Albert Fuchs a bratrancom priemyselník a novinár Rudolf Fuchs (* 1809 – † 1892). Po predčasnej smrti svojho otca sa musel boriť s existenčnými problémami. V snahe, čo najrýchlejšie si zabezpečiť živobytie po absolvovaní strednej školy vo Ľvove odišiel do Pešti, kde absolvoval farmaceutický kurz. Svoj záujem o chémiu a botaniku zavŕšil v roku 1826 štúdiom vo Viedni a doktorátom z chémie. V jeho záujme o chémiu a botaniku ho podporoval aj rodák z Banskej Štiavnice chemik a botanik Joseph Franz von Jacquin. Jeho snaha vydať herbár flóry Schneebergu, najvyššej hory Dolného Rakúska bola však neúspešná. Na výlete do Kamenice (Chemnitzu) zaujalo Fuchsa banícke povolanie natoľko, že sa neskôr rozhodol pre banícke štúdium. Podporu na štúdiom našiel u filantropa Viliama Bencúra, lekárnika v Šoproni, ktorý mu všemožne napomáhal v jeho ďalšej kariére. Bencúr rozpoznal jeho talent pre prírodné vedy a presvedčil ho, aby sa vzdal neúspešnej lekárnickej kariéry a išiel študovať baníctvo na Banskú akadémiu v Banskej Štiavnici. Dobre pripravený študent trojročné štúdium zvládol za jeden rok. Po úspešnom absolvovaní akadémie sa Fuchs stal významným odborníkom na baníctvo, mineralógiu a hutníctvo v Rakúsko-uhorskej monarchii. Bencúr, ako to mal vo zvyku, diskrétne a všestranne podporoval Viliama Fuchsa až do jeho predčasnej smrti v roku 1853.

Po štúdiu v Banskej Štiavnici v rokoch 1833 a 1834 praxoval Fuchs v baniach v Smolníku ako banský chemik. Od roku 1835 banský úradník v Agorde. V roku 1836 tavičský majster v Szászkabánya (Sasca Montană v terajšom Rumunsku). Od roku 1844 radca a správca hút v Banskej Štiavnici, kde vynašiel nový spôsob tavenia striebornej rudy. Pretože bol Fuchs zapojený do udalostí v roku 1848, bol v roku 1849 odvolaný zo svojej funkcie. V rokoch 1851 až 1853 viedol banský priemysel v Srbsku. Od roku 1849 bol členom korešpondentom cisárskej Rakúskej akadémie vied.

== Dielo (výber) == * FUCHS, Wilhelm. U''eber den Einfluss der Gestalt des Terrains auf die Resultate barometrischer und trigonometrischer Höhenmessung, so wie auf die Bestimmung der geographischen Lage eines Punktes auf der Oberfläche der Erde''. Wien Gedruckt und im Verlage bei Carl Gerold 1843. == Referencie == {{Referencie}} == Literatúra (výber)== * HERČKO, Ivan. ''Štúdium rudných žíl banskoštiavnického rudného revíru v 19. storočí a ich zobrazovanie v banských mapách.'' Zborník prednášok k dejinám baníctva na Slovensku 1 : seminár k životu a dielu G. Schweitzera a A. Pécha, 6. septembra 1995 . -Banská Štiavnica : Slovenské banské múzeum, 1995 . - S. 90-114 . == Externé odkazy == {{Autoritné údaje}} {{Biografický výhonok}} {{DEFAULTSORT: Viliam Fuchs (banský odborník)}} [[Kategória:Osobnosti z Levoče]] [[Kategória:Narodenia v 1802]] [[Kategória:Úmrtia v 1853]]

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

Jozef Bencúr ml.
vojenský historik, technik, maršal.
Narodenie	7. máj 1759 Kežmarok
Úmrtie	26. apríl 1846 (86 rokov) Viedeň
Národnosť	slovenská
Alma mater	Univerzita Friedricha Schillera v Jene, Univerzita Martina Luthera Halle-Wittenberg
Rodičia	otec Jozef Bencúr
Deti	J
Biografický portál

Jozef Bencúr ml. de Jeszenova (Benczur, Bentzur) (* 07. máj 1759, Kežmarok  – † 26. apríl 1846, Viedeň) bol vojenský historik, technik, maršal.

Životopis

Syn rektora Jozefa Bencúra sa zapísal do 1. ročníka kežmarskej školy roku 1775 ako šestnásťročný. Rodina sa však už o rok presťahovala do Prešporku. V roku 1779 vstúpil do cisárskej armády, kde rýchlo postupoval od podporučíka (1780), cez generalmajora (1812) až sa napokon stal poľným maršalom (nemecky Feldmarschall) (1823). V hodnosti plukovníka Bencúr sa 28. októbra 1827 stal

Bojoval predovšetkým v napoleonských vojnách – vyznamenal sa v tzv. Bitke národov v roku 1813 pri Lipsku, ktorá sa považuje za najväčšiu bitku v dejinách až do obdobia 1. svetovej vojny. V Bitke národov spojené armády Ruska, Pruska, Rakúska a Švédska porazili Napoleonovu francúzsku armádu. Bencúr nebol len vojenským veliteľom, ale navrhoval aj zdokonalenie výzbroje, uskutočnil viaceré inšpekčné cesty pevností vybudovaných na obranu Rakúskej monarchie v 18. storočí a navrhol ich modernizáciu a úpravy pre potreby armády v 19. storočí. Venoval sa vojenskej histórii. Bol nositeľom najvyššieho vyznamenania Rytierskeho kríža Radu Márie Terézie.

až sa napokon stal poľným maršalom (1820). Účastník vojen s Francúzskom, vyznamenal sa v bitke pri Lipsku roku 1813. Pôvodca návrhov na zdokonalenie výzbroje rakúskej armády. Bol nositeľom najvyššieho vyznamenania Rytierskeho kríža Radu Márie Terézie.

 Externé odkazy

{{DEFAULTSORT:Bencúr Jozef (pedagóg)}} [[Kategória:Príslušníci zemianskeho stavu]] [[Kategória:Narodenia v 1759]] [[Kategória:Úmrtia v 1846]] [[Kategória:Slovenskí šľachtici]] [[Kategória:Uhorskí šľachtici]] [[Kategória:Osobnosti z Kežmarku]]

======================================================

Vrchovina/pieskovisko
spisovateľ, pedagóg a osvietenec
Narodenie	28. február 1728 Jasenová
Úmrtie	21. august 1784 (56 rokov) Bratislava
Národnosť	slovenská
Alma mater	Univerzita Friedricha Schillera v Jene, Univerzita Martina Luthera Halle-Wittenberg
Manželka	Judita, rod. Fuhrmanová
Deti	Jozef Bencúr ml.
Biografický portál

cúr de Jeszenova (Benzur, Benczur, Bentzur) (* 28. február 1728, Jasenová - † 21. august 1784, Bratislava) bol spisovateľ, pedagóg, osvietenec a zeman.

Pseudonym: Eusebius Verinus.

Životopis

Po absolvovaní domácich škôl študoval históriu a právo na univerzite v Jene a Halle. Po návrate zo štúdií bol v rokoch 1755 – 1760 rektorom evanjelického gymnázia v Kežmarku. V Kežmarku Jozef Bencúr zaviedol reformný plán, ktorý zmodernizoval výučbu a školu priradil k najvýznamnejším evanjelickým vzdelávacím inštitúciám v Uhorsku (popri Bratislave, Šoprone a Prešove). Na podnet Michala Institorisa Mošovského Jozef Bencúr v roku 1760 prechádza do Bratislavy, kde desať rokov pôsobil vo funkcii rektora Evanjelického lýcea. Počas pôsobenia Bencúra sa bratislavské lýceum stalo najvýznamnejšou evanjelickou školou v Uhorsku. V roku 1771 sa Bencúr vrátil do Kežmarku. Počas svojho druhého rektorátu na kežmarskom gymnáziu (1771 až 1776) sa zaslúžil o ďalšie školské reformy, ale aj o výstavbu novej, kamennej budovy gymnázia. Od roku 1776 bratislavský senátor. V roku 1776 odišiel Bencúr z Kežmarku do Viedne, kde sa stal riaditeľom kráľovskej dvornej knižnice, pôsobil aj v Uhorskej kráľovskej komore – najvyššej finančnej inštitúcii Uhorska, a to v Budíne a Prešporku. Autor viacerých geograficko-historických, právnických a náboženských diel v latinčine. Obhajoval právo panovníka na absolutistickú formu vlády. Za svoje služby bol povýšený do šľachtického stavu. Pracoval v zmiešanej komisii pre reformu školstva v Uhorsku a spolupracoval so stúpencom osvietenského absolutizmu Adamom Františkom Kollárom. Po jeho smrti menovaný za riaditeľa cisárskej knižnice (Rakúska národná knižnica) vo Viedni. Umrel skôr ako mohol zaujať úrad. Jozef Bencúr zomrel 21. augusta 1784 vo veku 56 rokov v Bratislave.

Dielo (výber)

• BENCÚR, Jozef. De dominio eminenti apostolici regis Hungariae et iuribus cum eo connexis. Francof: [s. n.], 1784.
• BENCÚR, Jozef. Animadversiones in P. Chrysostomi Novák vindicias diplomatis Stephanei. Viennae: Joseph. Gerold, 1780.)
• BENCÚR, Jozef. Vorläufige Beantwortung der wichtigen Frage: Ob die Protestanten in Ungarn nach den Landesgesetzen verbunden sind die Stolar- oder Pfarramtsgebühren an die katolischen Pfarren zu entrichten. [S. l.]: [s. n.], 1783.
• BENCÚR, Jozef. Notulae in Agamantis Palladii Academiae Philaletorum Socii Responsa: Ad Dvbia Anonymi Adversus Privilegivm S. Stephani Abbatiae S. Martini de Monte Pannoniae Anno MI [1001] concessum Proposita. Viennae: Typis Josephi Gerold, 1780.
• BENCÚR, Jozef. Vorläufige Ausführung der Rechte des Königreichs Hungarn auf Klein oder Roth Reussen und Podolien, und des Königreichs Böheim auf die Herzogthümer Auschwitz und Zator. Wien: Johann Thomas Edlen von Trattnern, 1772.
• BENCÚR, Jozef. Vorläufige Ausführung der Rechte des Königreichs Hungarn auf Klein oder Roth Reussen und Podolien, und des Königreichs Böheim auf die Herzogthümer Auschwitz und Zator. Wien: [s.n.], 1773.

 Externé odkazy

• Záznam o narodení a krste v matrike farnosti v Dolnom Kubíne zo dna 4. apríla

{{DEFAULTSORT:Bencúr Jozef (pedagóg)}} [[Kategória:Slovenskí pedagógovia]] [[Kategória:Slovenskí autori náučnej literatúry]] [[Kategória:Príslušníci zemianskeho stavu]] [[Kategória:Narodenia v 1728]] [[Kategória:Úmrtia v 1784]] [[Kategória:Slovenskí šľachtici]] [[Kategória:Uhorskí šľachtici]] [[Kategória:Osobnosti z Jasenovej]]

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´=====================================

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´ {

================

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

Družstevníctvo na Slovensku

Úvod

Mladšie generácie narodené po druhej svetovej vojne a vyrastajúce v časoch „reálneho socializmu“ si zväčša pod pojmom družstvo predstavia jednotné roľnícke družstvo (JRD), druh poľnohospodárskeho družstva, ktoré boli v Česko-Slovensku počas vlády komunistov v rokoch 1948 – 1990 založené prakticky v každej dedine. Jeho členmi boli bývalí súkromní roľníci, ktorí odovzdali všetky svoje pozemky do vlastníctva družstva a museli povinne pracovať v družstve. Gazdovia museli družstvu odovzdať aj živý a mŕtvy inventár, osivo, sadivo a krmivo, hospodárske budovy a iné stavby, prípadne remeselnícke potreby. Ich neslávna história skončila pádom komunistického režimu v Česko-Slovensku po Nežnej revolúcii a v histórii svetového družstevníctva tvorí skôr smutnú epizódu toho, ako sa aj tá najušľachtilejšia myšlienka dá zneužiť skupinovými záujmami jednej štátostrany bažiacej po svetovláde.

Stručná história družstevníctva

Družstevné myšlienky sa v Európe objavujú už na prelome osemnásteho a devätnásteho storočia a ich nositeľmi sú poprední utopickí socialisti Robert Owen (1771 – 1858) a François Marie Charles Fourier (1772 – 1837). Owen, samotný továrnik, sa snažil zo svojich robotníkov utvoriť prvú socialistickú spoločnosť, ktorú si predstavoval ako federáciu družstevných osád, v ktorých jedinou formou vlastníctva malo byť osobné vlastníctvo spotrebných predmetov. Iným známym utopistom bol Francúz Fourier, ktorý rozvíjal myšlienky francúzskych materialistov s cieľom vytvoriť také zriadenie, ktoré by umožňovalo plne uspokojiť ľudské potreby (vášne) a ich ďalší rozvoj. Utopisti však svoje myšlienky nevnucovali násilím (ako to bolo neskôr v prípade marxistov, ktorí nanucovali svoje myšlienky násilím a triednym bojom), ale skôr, aby ich myšlienky ľudia sami dobrovoľne prijali. Podľa ich predstáv nová spravodlivejšia spoločnosť mala byť založená na spoločnom vlastníctve, povinnej práci pre všetkých a rozdeľovaniu vytvorených hodnôt na zásade rovnosti. Ich realizácia v praxi sa však nestretla s veľkým úspechom a vo vytvorených dobrovoľných komunitách utopisti s ich zriadením a pojatím len experimentovali.

Prvé družstevné spolky

Myšlienky družstevníctva po utopistických socialistoch sa ďalej rozvíjali a v Európe sa zakladajú prvé spolky, v ktorých sa združujú roľníci alebo remeselníci za účelom spoločného nakupovania rôznych potrieb vo veľkom a za lepšie ceny. Potom si nakúpené potreby predávali lacnejšie medzi sebou a začali takto spolupracovať. Prvé družstvo vzniklo v Anglicku roku 1844 ako remeselnícky spolok (Rochdalské družstvo poctivých priekopníkov, angl. Rochdale society of equitable pioneers), zaniklo až v roku 1991. Toto svojpomocné družstvo bolo založené za účelom obchodovania s potravinami, oblečením, tabakom, výroby výrobkov, obrábania pôdy, stavby a nákupu domov. Jeho význam spočíva v jeho stanovách, ktoré sa stali vzorom pre ďalšie družstvá (tzv. Rochdalské princípy) a v modifikovanej podobe sa používajú družstvami dodnes.

Družstevné spolky v Uhorsku

Myšlienky spolčovania sa roľníkov do svojpomocných družstiev sa rozšírili aj do vtedajšieho Uhorska, zvlášť pre nás zaujímavých stolíc so slovenským obyvateľstvom. Rôzne spolky v ktorých za združovali rôzne vrstvy obyvateľstva existovali v Uhorsku už dávno. Odlišovali sa svojim špecifickým zameraním a aktivitami (spolky miernosti, čítacie spolky, robotnícke spolky, prírodovedné, lekárske a turistické spolky) a významne ovplyvňovali šírenie osvety a vzdelanosti na Slovensku. Roľníci sa do takýchto spolkov zapájali len sporadicky. V roku 1848 bolo v Uhorsku zrušené poddanstvo, čo pre poddaných roľníkov, ktorí dovtedy na pôdu, ktorú obrábali mali len užívacie právo, predstavovalo obrovskú zmenu v ich dovtedajšom živote. Vlastníkmi pôdy sa stali aj urbariálni roľníci (zapísaní v urbári) a aj ich pričinením dochádza k rozvoju poľnohospodárskej produkcie. Samostatne hospodáriaci roľníci a remeselníci začali pociťovať nedostatok úverov. Na viacerých miestach začali vznikať rôzne svojpomocné spolky, ktorých organizáciou sa iniciatívne ujímali národne uvedomelí učitelia a kňazi, ktorým nebol ľahostajný, popri duchovnom a hospodársky prospech obcí v ktorých vykonávali svoju službu.

Družstevníctvo na Slovensku

U nás bol priekopníkom družstevníctva Samuel Jurkovič (1796 – 1873), rodák z Brezovej pod Bradlom. Roku 1845 založil prvé úverové družstvo v Sobotišti, kde vtedy pôsobil ako učiteľ. Bol o prvý úverový ústav na kontinentálnej Európe. Jeho Gazdovský spolok sa stal neoddeliteľnou súčasťou slovenskej histórie a Slováci sa jeho počinom zaradili medzi priekopníkov družstevníctva v Európe. Počas svojho učiteľovania v Sobotišti úzko spolupracoval s miestnym evanjelickým kňazom Jánom Šulekom, ktorý bol typickým osvietencom a rozvíjal ľudovýchovné aktivity medzi miestnymi obyvateľmi. Cieľom Gazdovského spolku bolo sporenie a poskytovanie pôžičiek. Zlepšením hmotných pomerov ľudu sa začalo zaoberať viacero slovenských národovcov. Štefan Marko Daxner a Augustín Horislav Škultéty v roku 1847 založili v Tisovci Hospodársky spolok, ktorý obyvateľom Tisoveca okrem sporenia poskytoval pôžičky na dlžobné úpisy za nepatrný úrok. Zo spolku v roku 1871 vznikla Tisovská vzájomná pomocnica, ktorá sa pretvorila na svojpomocné družstvo. Pavol Dobšinský zriadil roku 1847 Úverný spolok v Ratkovej. V tomto období Gazdovské spolky boli založené aj v Brezovej, Myjave, Mošovciach, Brezne a inde. Ján Vansa, evanjelický kňaz v rodnej dedine Píla, sa inšpiroval špecifickou formou nemeckého družstevníctva, tzv. raiffeisenka, ktorej obdobu chcel zužitkovať v domácich pomeroch. V októbri 1893 založil prvé trojúčelové družstvo na Slovensku - Pílansko – hačavský hospodársky, potravný a úverný spolok, ktorý speňažoval domáce ľudové výrobky, predával potraviny, prijímal vklady a poskytoval svojim členom pôžičky za nízky úrok. Úspech družstva inicioval zakladanie podobných spolkov aj v iných regiónoch Slovenska. V decembri 1894 na Troch Sliačoch zriadil Gazdovský potravný a úverný spolok katolícky kňaz Andrej Hlinka. Vansov priateľ farár Ján Vološšák v tom istom roku zakladá obdobný trojúčelový spolok v Liptovskej Teplej. Na príklade týchto, ale aj ďalších družstiev sa v Jasenovej v roku 1897 z iniciatívy miestneho farára Miloslava Krčméryho rozhodli založiť gazdovsko-potravný a úverný spolok.

Socialistické družstevníctvo (roky 1948 – 1989)

Krátko po nástupe komunistov k moci vo februári 1948 sa zdalo, že súkromné vlastníctvo pôdy ostane zachované. Nový režim si uvedomoval, že poľnohospodárska produkcia v štáte je závislá na riadnom chode 1 400 000 gazdovstiev, ktoré by nová vláda mala podporovať (Slovenský týždenník č. 51, 1948). Krátko po prevzatí moci komunisti ústami ministra pôdohospodárstva súdruha Ďuriša a predsedu vlády súdruha Zápotockkého ešte deklarovali, že kolektivizácia sovietskeho typu našim roľníkom nehrozí. Podpora súkromného hospodárenia na vidieku sa rýchlo ukázala ako poťahovanie medových motúzov roľníkom s cieľom ich ovládnutia a následnej likvidácie. Už v roku 1949 sa naplno ukázali zámery komunistov, ktorí už nemuseli získavať roľníkov vo voľbách. V štáte vládli pevnou rukou a „na večné časy“. Minister Ďuriš, dovtedy dušujúci sa, že sovietske kolchozy u nás nebudú, sa stal jedným z hlavných protagonistov kolektivizácie podľa sovietskeho vzoru.

Násilná kolektivizácia sa začala prijatím zákona o jednotných roľníckych družstvách (JRD) vo februári 1949. Na základe tohto zákona v každej obci malo vzniknúť JRD. Mohlo sa začať celoplošne kolektivizovať. Do československého systému prenikol ruský pojem kulak. S cieľom narušiť po stáročia vytváranú súdržnosť a celistvosť roľníckeho stavu štátne orgány pristúpili k prísnej diferenciácii roľníkov podľa výmery pôdy, ktorú vlastnili. Z bohatších gazdov sa stali triedni nepriatelia na dedine, ktorí boli označovaní za hlavnú príčinu nedostatku potravín a zásobovacích problémov. V skutočnosti bohatší gazdovia sa podstatnou mierou podieľali na tržnej produkcii v štáte. Znižovanie produkcie a chaos spôsobovala násilná kolektivizácia. Direktívny systém roľníkom určoval, kto má koľko plochy a čím osiať, koľko a akého dobytka má chovať. Pri rozpise povinných kontingentov mäsa, mlieka, obilia a vajec roľníkom rozhodovali miestne národné výbory a špeciálne komisie, pričom v nich kvitla svojvôľa úradníkov. V boji proti reakčným živlom na dedine, ako ich nazývali komunisti, prijali 6. októbra 1948 zákon na ochranu republiky. Tento zákon sa masívne používal proti roľníkom s jasnou inštrukciou komunistickej strany využiť trestné predpisy ako pomôcku k uskutočneniu socializácie dediny. Cieľ bol jasný: naštrbiť, či zničiť majetkové a medziľudské vzťahy, z dedinského prostredia vytvoriť štruktúru ovládanú totalitným režimom. Masívne represívne opatrenia komunistov pri násilnej kolektivizácii viedli ku konfiškáciám všetkého majetku gazdu (vrátane domov, pôdy a poľnohospodárskeho majetku). Roľníci boli vo vykonštruovaných procesoch odsúdení na dlhé roky do väzenia, mladší roľníci miesto riadnej vojenskej služby strávili niekoľko rokov v baniach na nútených prácach ako príslušníci pomocných technických práporov (PTP). Celé rodiny potrestali vysťahovaním do českého pohraničia. Faktickému vyvlastneniu pôdy sa rovnalo zakladanie jednotných roľníckych družstiev, kam režim rôznymi nátlakovými prostriedkami nútil roľníkov vstupovať počas kolektivizácie. Tá neskôr prerástla do násilnej akcie komunistickej moci, ktorá od základov zmenila život a hospodárenie na dedinách a postihla státisíce ľudí. Hlavným cieľom komunistami pripraveného zákona bolo urobiť zo slobodných roľníkov ovládateľných nekvalifikovaných robotníkov, najmä tým, že sa im odoberie pôda, dobytok a stroje. To sa im napokon v troch fázach násilne presadenej kolektivizácie aj postupne podarilo. Z roľníka sa stal námezdný a najlacnejší robotník v štáte, ktorý na pozemku vloženom do družstva stratil všetky práva. Roľníci boli ako vrstva obyvateľstva prenasledovaní a takmer celkom zlikvidovaní.

Literatúra

• JANOVČÍK, Štefan, KRUŠOVSKÝ, Igor. Knižnica Pre Gazdovsko-Potravné A Úverné Spolky: Diel II. Kníhvedenie. Sostavil Štefan Janovcsik. V Ružomberku: Tlačou Kníhtlačiarne Karla Salvu, 1897.
  
• FABRICIUS, Miroslav. 150 rokov slovenského družstevníctva: Víťazstvá a prehry. Bratislava: VOPD Prúdy, 1995.
  
• FIAMOVÁ, Martina. (De)formovanie vidieka v procese kolektivizácie. Forum Historiae, 2016, roč. 10, č. 1, s. 1–4.
  
• FUKASOVÁ, Daniela. Zväz roľníckych vzájomných pokladníc. BIATEC: odborný bankový časopis. Bratislava: Národná banka Slovenska, 2011, 19(4), 23–25.
  
• HLAVOVÁ, Viera. Fenomén „kulaka“ v procese kolektivizácie na Slovensku v rokoch 1949 – 1960. Forum Historiae, 10(1) (2016) 35–55.
  
• RUTTKAY, Fraňo: Samuel Jurkovič. Priekopník slovenského družstevníctva a jeho doba. 2. preprac. a dopl. vyd. Bratislava: Obzor, 1965