Victor Vasarely
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. |
 |
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
| Victor Vasarely | |
| francúzsko-maďarský maliar, grafik a sochár | |
 | |
| Narodenie | 9. apríl 1906 Pécs, Maďarsko |
|---|---|
| Úmrtie | 15. marec 1997 (90 rokov) Paríž, Francúzsko |
| Odkazy | |
| Webstránka | pierrevasarely.com |
| Commons |  Victor Vasarely |
Victor Vasarely (vlastným menom Vásárhelyi Győző[1], * 9. apríl 1906[1] , Pécs – † 15. marec 1997, Paríž, Francúzsko) bol francúzsko-maďarský maliar, grafik a sochár, ktorého meno je neodmysliteľne späté s op-artom[2] a kinetickým umením[3]. Svoj výtvarný jazyk obohatil o vynachádzavú prácu s iluzívnosťou ľudského videnia. Obraz Zebra, vytvorený Vasarelym v tridsiatych rokoch, je považovaný niektorými za jeden z najskorších príkladov op-artu. Estetický efekt často počíta s optickým klamom a dotvára sa až na sietnici v oku diváka, ktorý sa tak stáva aktívnym vnímateľom diela.
Vytrvalo odmietal uznať bariéry medzi „vysokým“ umením, vedou a veľkomestským spôsobom života moderného človeka. Často musel bojovať s nepochopením, výraznejšie sa presadil až v štyridsiatych rokoch, no do dejín umenia sa nezmazateľne zapísal po druhej svetovej vojne ako zakladateľ op-artu. Vasarelyho obrazy a grafiky dokážu vzbudiť dojem pohybu a plasticity. Aj tie, kde použil len štvorce a kruhy, čo však nebolo vždy pravidlom, pôsobia napriek strohým formám nezvyčajne živo. Často zábavná hra s pravidelnosťou a asymetriou vytvára napätie a pozýva diváka do sveta, kde sa od zdanlivo jednoduchých vzťahov odvíja abstraktné dobrodružstvo s hranicami vlastného vnímania. Najmä pestrofarebné grafiky pôsobia spontánne, no každej z nich predchádzala zložitá príprava a matematické výpočty.
V roku 1955 definoval vo svojom Žltom manifeste myšlienku sériového šírenia umeleckého diela. Svojou tvorbou ovplyvnil aj reklamu, propagáciu, dekoratívne umenie, módu a architektúru.[3]
Život a práca
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa v Päťkostolí, svoje detstvo prežil v Budapešti a medzi rokmi 1910 až 1919 vyrastal na Slovensku v Piešťanoch.
V roku 1925 začal študovať medicínu na lekárskej fakulte Budapieštianskej univerzity. V roku 1927 odišiel z medicíny, aby začal študovať tradičnú kresbu na súkromnej Podolini-Volkmann Akadémii. V roku 1928 nastúpil na grafickú školu Alexandra Bortnyika, ktorá sa nazývala "budapeštiansky Bauhaus" (existovala až do roku 1938). Pre finančné obmedzenie nemohla táto škola ponúknuť všetko to čo ponúkal Bauhaus. Namiesto toho sa sústredili na úžitkové grafické umenie a typografický dizajn.
V roku 1929 namaľoval Modrú Štúdiu a Zelenú Štúdiu. V roku 1930 sa oženil so svojou spolužiačkou Claire Spinner (1908 – 1990). Spolu mali dvoch synov, Andreho a Jean-Pierra. V Budapešti pracoval pre spoločnosť na výrobu guľových ložísk, kde navrhoval reklamné plagáty. Počas tridsiatych rokov sa stal grafickým dizajnérom a plagátovým umelcom, ktorý navzájom kombinoval vzory a organické obrazy.
Opustil Maďarsko a usadil sa v Paríži, kde v roku 1930 pracoval ako grafický umelec a ako kreatívny konzultant v reklamnej agentúre Havas, Draeger a Devambez (1930 – 1935). Jeho ovplyvňovanie inými umelcami v týchto časoch bolo obmedzené. Pohrával sa s myšlienkou založenia inštitúcie podobnej ako bola grafická škola Alexandra Bortnyika v Budapešti a pre tento účel vytvoril niekoľko učebných materiálov. V rokoch 1942 – 1944 sa usadil v Saint-Céré.
Po 2. svetovej vojne si otvoril ateliér v Arcueil, čo je predmestie vzdialené asi 10 kilometrov od centra Paríža. Po roku 1945 sa podstatným spôsobom podieľal na Salóne nadnezávislých, Májovom salóne a Salóne des Réalités nouvelles. Najmä za grafiku získal množstvo ocenení na prestížnych medzinárodných prehliadkach. V roku 1961 sa napokon usadil v Annet-sur-Marne.
Počas nasledujúcich troch desaťročí vyvrcholil jeho štýl geometrického abstraktného umenia. Pracoval s rôznymi materiálmi, ale používal iba minimálny počet foriem a farieb:
- 1929 – 1944: Skoré grafiky: Vasarely experimentoval s texturálnymi efektami, perspektívou, so svetlom a tieňom. Výsledkom jeho skorej grafickej periódy boli práce ako Zebry (1937), Šachy (1935), a Girl-power (1934).
- 1944 – 1947: Les Fausses Routes – Na zlej ceste: Počas tohto umeleckého obdobia Vasarely experimentoval s kubistickými, futuristickými, expresionistyckými, symbolistickými a surrealistickými kresbami bez rozvinutia svojho jedinečného štýlu. Neskôr Vasarely o sebe povedal, že bol na zlej ceste. Vystavoval svoje práce v galérii Denisa René (1946) a v galérii René Breteau (1947). Jacques Prévert vo svojom úvode do katalógu zaradil Vasarelyho medzi surrealistov. Do tohto obdobia sú zaradené diala Self Portrait (1941) a Slepý muž (1946)
- 1947 – 1951: Rozvíjanie geometrického abstraktného umenia (optické umenie): Nakoniec Vasarely našiel svoj vlastný štýl. Jednotlivé série prác pomenoval podľa geografických názvou miest, ktoré ho inšpirovali. Denfert sa vzťahuje na práce ovplyvnené bielym obložením stien parížskej stanice metra Denfert – Rochereau. Kamene elipsoidného tvaru a mušle, ktoré našiel počas prázdnin v roku 1947 na Bretónskom pobreží v Belle Île ho inšpirovali ku prácam, ktoré nazval Belles-Isles. Od roku 1948, Vasarely zvyčajne trávil letné mesiace v Gordes v Provence-Alpes-Côte d'Azur. Tam ho domy kubických tvarov viedli ku kompozícii skupiny prác označených ako Gordes/Kryštál. Pracoval na probléme prázdnych a vyplnených priestorov na rovnej ploche ako aj na stereoskopickom pohľade.
- 1951 – 1955: Kinetické obrazy, čierno-biele fotografie: Z jeho predchádzajúcich prác vyvinul jeho kinematické obrazy, navrstvené tabuľky akrylového skla tvorili dynamické, pohyblivé dojmy (impresie), ktoré závisia od uhla pohľadu. Pocta Malevichovi, keramický nástenný obraz o rozlohe 100 m², ktorý zdobý Caracaskú univerzitu vo Venezuele, navrhol Vasarely v roku 1954 spolu s architektom Carlosom Raúlom Villanueva a je to hlavná práca jeho čierno-bieleho obdobia. Kinetické umenie prekvitalo a Vasarelyho práce Calder, Duchamp, Man Ray, Soto, Tinguely boli vystavované v galérii Denise René pod názvom Le Mouvement (pohyb). V tomto období Vasarely vydal jeho Žltý manifest (Yellow Manifest, 1955). Definoval v ňom myšlienku sériového rozmnožovania a rozširovania umeleckého diela, ktoré sa má stať prirodzenou súčasťou moderného života. Vizuálne kinetiky (plastique cinétique) sa spoliehajú na vnímanie diváka, ktorý je považovaný za výhradného tvorcu diela.
- 1955 – 1965: Folklore planétaire, permutations and serial art: 2. marca 1959, Vasarely patentoval jeho metódu unités plastiques. Obmeny geometrických foriem sú vystrihnuté z farebnej plochy a preskupené. Pracoval so striktne definovanou paletou farieb a foriem (tri červené, tri zelené, tri modré, dve fialové, dve žlté, čierna, biela, šedá; tri kruhy, dva štvorce, dva kosodlžníky, dva obdĺžniky, jeden trojuholník, šesť elíps), ktoré neskôr rozšíril. Mimo tejto plastickej abecedy, štartoval aj radové umenie, nekonečné premiestňovanie foriem a farieb bolo premyslené jeho asistentmi. Kreatívny proces je tvorený štandardizovanými pomôckami. V roku 1963, Vasarely prezentoval jeho paletu verejnosti pod názvom Folklore planetaire.
- 1965-: Hommage à l'hexagone, Vega: Pocta šesťuholníku série pozostávajú z nekonečných transformácii odsekov, vrúbkovania a reliéfneho pridávanie farebných variácií, čím vytváral večne mobilný optický klam. V roku 1965 mal Vasarely v Múzeu moderného umenia sprístupnenú výstavu pod názvom The Responsive Eye (Odpovedajúce oko), vytvorenú na pokyn Viliama C. Seitz. Séria obrazov pod názvom Vega sa hrá so sieťou guľových vypuklín vytvárajúcich optickú ilúziu objemu. V októbri 1967 ho dizajnér Will Burtin pozval, aby prezentoval na konferencii Burtinove vízie ´67 (Burtin's Vision ’67), ktorá sa konala na newyorskej univerzite.
5. júna 1970 otvoril svoje prvé múzeum s viac ako 500 prácami v renesančnom paláci v Gordes (zavreté v roku 1996). Druhý hlavný záväzok bola Nadácia Vasarely v Aix-en-Provence, múzeum bolo špeciálne navrhnuté Vasarelym. To slávnostne otvoril v roku 1976 francúzsky prezident Georges Pompidou. Dnes je múzeum v dezolátnom stave, niekoľko z vystavovaných kusov bolo poškodených vodou pretekajúcou zo strechy. V roku 1976 bol jeho veľký kinematický objekt Georges Pompidou nainštalovaný v centre Pompidou v Paríži. V tom istom roku bolo Vasarelyho múzeum umiestnené v jeho rodnom meste, v Pecsi v Maďarsku a vybavili ho veľkým množstvom Vasarelyho prác. V roku 1982 154 špeciálne vytvorených serigrafov vzal do vesmíru kozmonaut Jean-Loup Chrétien na palube francúzsko-sovietskej kozmickej lode Saľut 7 a neskôr boli predané pre účely UNESCO. V roku 1987 bolo otvorené druhé maďarské Vasarelyho múzeum s viac než 400 prácami v Zichyho paláci v Budapešti.
Zomrel v Paríži 15. marca 1997.
Ocenenia
[upraviť | upraviť zdroj]- 1964: Guggenheim Prize
- 1970: French Chevalier de L'Ordre de la Légion d'honneur
- Art Critics Prize, Brusel
- Zlatá medaila v Milan Triennale
Múzeá
[upraviť | upraviť zdroj]- 1970 – 1996: Vasarelyho múzeum v Gordes Palace, Vaucluse, Francúzsko (zatvorené)
- 1976: Nadácia Vasarely, Aix-en-Provence, Francúzsko
- 1976: Vasarelyho múzeum, Pécs, Maďarsko
- 1987: Vasarelyho múzeum, Zichyho palác, Óbuda, Budapešť, Maďarsko
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b Victor Vasarely - Association Vasarely - Aix-en-Provence
- ↑ Slovník světového malířství, Praha, 1991, ISBN 80-207-0023-4, 800 s.
- ↑ a b Mráz, Bohumír, Mrázová, Marcela. Encyklopedie světového malířství. 1. vyd. Praha: Academia, 1988. 630 s. bez ISBN
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Victor Vasarely